More Than Us /SK/

-56-

Pomaly som kráčal k zatvoreným dverám vedľa tých do mojej izby. Dúfal som, že budú zamknuté.

Na čo by ich nechávali otvorené?

Položil som ruku na kľučku a opatrne sa pokúsil dvere otvoriť.

Uľavilo sa mi, keď sa pohli. Ticho zavŕzgali a otvorili sa smerom dnu, do izby Grace, kde som od jej smrti nebol.

Zastal som na prahu a po tme nahmatal vypínač. Svetlo slabo zablikalo a okamžite zhaslo.

Lenže ani to nepotlačilo túžbu a zvedavosť, ktoré sa vo mne bili. Vytiahol som z vrecka teplákov mobil a s obrazovkou si svietil na cestu k nočnému stolíku, kde kedysi stála malá nočná lampička.

Nemýlil som sa.

S výdychom úľavy som ju rozsvieti a stuhol som.

Došlo mi, kde som sa ocitol a čo sa tu udialo.

Vedel som, že necelé dva metre odo mňa je miesto, kde som našiel jej nehybné telo a bál som sa tam pozrieť.

Ten obraz sa mi vybavoval v snoch. Takmer každú noc.

"Myslel som si, že sem nikdy nevkročíš."

Otcov hlas sa za mnou ozval tak nečakane, že mnou trhlo.

"Sledujete ma s mamou?" spýtal som sa hneď a bez rozmyslu.

Ako inak by ma tu našiel...

Otec pokrútil hlavou. "Bol som v pracovni a počul som, ako si otváral dvere." Porozhliadol sa po tlmene osvetlenej izbe a potom pohľadom opäť narazil na mňa. "Čo ťa sem priviedlo?"

Neveril som, že tento muž bol môj otec. Ten, ktorý sa na mňa nevedel poriadne pozrieť. Teraz tu stál oproti mne, očividne oboznámený s tým, čo som spravil dve noci dozadu a viedol so mnou rozhovor.

Zmenil sa. A hlavne vo výzore.

Mal takmer päťdesiat rokov a šediny mu pokryli zvyšky vlasov aj bradu, ktorú si nechal nárast. Nikdy som ho nevidel nosiť okuliare, no na nose mal dokonalý odtlačok, ktorý ho prezrádzal. Starol.

"Spomienky." mykol som ramenom.

Stále som sa pohľadom vyhýbal miestu pri posteli.

"Myslel som si, že som Grace poznal. Teraz som sa od Logana dozvedel veci, o ktorých som nemal ani tušenie a... A chcel som si ju pripomenúť."

Pokýval nad mojimi slovami hlavou.

"S Loganom si bola veľmi blízka." pritakal. "V najhorších časoch som dokonca doňho vkladal viac nádeje ako do teba." zasmial sa smutne a ospravedlňujúco sa na mňa na konci usmial. "Bol to úžasný chlapec a Grace to vedela, len..."

"Boli jej prednejšie iné veci." dokončil som zaňho.

Otec opäť prikývol. "Vedel som, že bol do nej zaľúbený ako malý chlapec... Veď ním v tedy v podstate aj bol. Videl som ho vykrádať zadným vchodom, no nikdy som nič nepovedal. Mám pracovňu hneď vedľa, počul som úplne všetko a vedel som, že sa tu nič neprístupné nedeje."

Potichu som sa zasmial.

Unikalo mi toľko vecí, ktoré som sa dozvedel až po rokoch, že mi nič iné ako smiech ani nezostávalo.

"Ako ti je?"

Čakal som podobnú otázku. A aj tak som na ňu nemal žiadnu pripravenú odpoveď.

"Ako mi asi môže byť?" rozhodil som rukami. "vlastne mám pocit, že ani neviem, ako mi je a čo všetko sa udialo..."

Konečne som sa porozhliadol po miestnosti.