More Than Us /SK/

-51-

Týždeň trval ako roky. Každý deň sa mi zdal nekonečný. Každou sekundou som mal pocit, že tá ďalšia ani nepríde.

Nechcel som, aby prišla.

Chcel som vziať späť čo som spravil. Čo som povedal.

Chcel som vymazať posledné dni a vrátiť sa na oslavu, kde som bol s Bell.

Možno som jej nemal volať.

Rozhodne som to nemal urobiť.

Mama už niekoľký krát klopala na dvere detskej izby a ja som sa ani nesnažil odpovedať. Dať jej vedieť, či ešte žijem.

Tentokrát to však nezostalo iba pri klopaní. Dvere sa pomaly otvorili a do tmy vošla jej nízka postava.

Zatajil sa mi dych.

Na moment sa mi zdalo, že to bola Bell.

Pohyby a silueta však veľmi rýchlo prezradili, že moje prosby zostanú prosbami a ja sa tu budem naďalej utápať a nenávidieť sa.

"Holden?" zašepkala do tmy.

Nevedel som či je deň alebo noc. Okno som zastrel. Dnu neprenikol jediný lúč slnka ani svetlá lámp. Nespal som, keď som mal a... Nespal som vôbec.

"Už sú to dva dni odkedy si naposledy vyšiel... Povedz mi, čo sa stalo."

Mlčal som a dúfal, že odíde.

"Ukázal si mi, že sa dokážeme rozprávať. Prečo teraz nič nepovieš?"

Trhane som sa nadýchol a pevnejšie zovrel vankúš.

"Čo tým zmením?"

Bola to minulosť, ktorú som vyhrabal spod ťažkej zeme a už s ňou nikto nedokáže nič spraviť.

"Ak by sa dali vrátiť posledné roky, tak by som to bez rozmyslu spravil."

Mamina postava sa pomalými krokmi približovala ku mne. Čupla si mi k posteli priamo pred tvár a aj v tme som videl, ako sa tvári. Rukou sa načiahla a odhrnula mi pár vlasov z tváre, usmiala sa.

"Ak by sa dali veci riešiť takto, obišlo by nás veľa zlého." Hlas sa jej zatriasol. "Deje sa to, čo sa má."

"Toto sa ale nemalo stať." pokrútil som hlavou.

Prinútil som sa posadiť. 

Zabudol som, koľko nových tetovaní mama nevidela. Boli čierne. V tme boli vidieť ako tmavé škvrny rozmiestnené po mojom tele a mama ich videla prvýkrát.

Bolo mi to jedno.

"Myslel som, že už je všetko v poriadku. Konečne som mal pocit, že je všetko v poriadku."

"Ako vieš, že teraz nie je?"

Zasmial som sa. "Pretože som idiot. Celé roky som si vyčítal Grace a pri tom som príčinou utrpenia pre Annu." potriasol som hlavou a pozrel do stropu. "Vieš čo som jej povedal? Že je nechutná."

Zaťahal som si za vlasy a pozrel na mamu.

"Krátko po tom, čo sa Grace zabila, som ďalšiemu dievčaťu zničil život-"

"Holden, prestaň." stopla ma. "Zistil si to až tu? Celý ten čas ste fungovali bez problémov?"

Prikývol som, no uvedomoval si svoje klamstvo.

"Viac menej." dodal som. "Vždy sme sa vedeli kvôli niečomu pohádať, ale... A vždy som bol dôvod ja."

Izbu zalialo prudké mäkké svetlo stolnej lampičky a mama sa nado mňa prísne postavila.

"Vstávaj."

Jej hlas chcel znieť pevne, no jej výraz hovoril o úplnom opaku. Očami prechádzala jedno tetovanie za druhým, pri každom sa tvárila viac zhrozene ako predtým a nedokázala to dostatočne skrývať.

"Toto môžem vysvetliť." zamrmlal som.

Pohľad som sklonil k prikrývke a zasekol sa. Črtala sa na nej tmavá škvrna, rovnaká ako na koberci...

"Do riti."

Neboli to tetovania, ktoré mamu desili. Vôbec to neboli tetovania.