POD MOJU ÚROVEŇ

~57~

„Mia, veľmi ťa ľúbim a preto sa ťa pýtam: Vezmeš si ma za svojho muža?"
______________________________________
Z pohľadu Mie
„Ale Alex.." začali sa mi do očí hrnúť slzy. Stále som si neuvedomovala čo sa deje. Všetky oči ktoré boli v reštaurácii boli uprené priamo na nás.
„Veľmi rada." povedala som bez váhania a skočila som na Alexa. Silno som ho objala a pobozkala som ho. On mi na ruku nasadil prstienok a zatočil sa somnou. Všetky začali tlieskať. Zasmiala som sa a sadla som si späť na stoličku. Vystrela som ruku a pozrela som sa na prsteň. Bol nádherný. Viem síce mám len 20 rokov ale do školy už aj tak nepôjdem a Alexa milujem takže mi nevadilo že ma požiadal o ruku v takom skorom veku.
„Alex?" zrazu ma napadla ešte jedna nevyriešená vec.
„Áno." usmial sa na mňa.
„Však si ma o ruku požiadal už vtedy keď som bola v kóme." pozrela som sa na neho a jeho úsmev zamrzol.
„Odkiaľ to vieš?" spýtal sa ma zmätene.
„Pamätám si to."
„Ale ako?"
„Ľudia v kóme si niektoré veci pamätajú a ja som si zapamätala práve túto." chytila som ho za ruku a on sa zasmial.
„Tak to som trochu nedomyslel."
O chvíľu už prišla čašníčka aj s našou objednávkou.
„Gratulujem." povedala keď sa chystala na odchod. Len sme sa s Alexom usmiali.
Po hodinke strávenej v reštaurácii pri jedle sme sa nakoniec rozhodli ísť do parku. Alex zaplatil a ja som vyšla pred reštauráciu. Neviem ako sa tam zjavil ale zrazu predomnou stál Oliver.
„Takže vidím že sa budeš vydávať. Veľa šťastia." povedal len toto a odišiel. Nechápala som tomu. O chvíľu už vyšiel aj Alex.
„Stalo sa niečo?"
„Nič, poďme už radšej." povedala som a chytila som ho za ruku. Spoločne sme kráčali ku parku. V parku sme si sadli na lavičku pred fontánu.
„Není ti zima?"
„Trochu." povedala som a on zobliekol svoju bundu a položil mi ju na plecia. Vďačne som sa na neho usmiala.  Oprela som sa o neho a zavrela som oči. Alex si ma pritúlil. O chvíľu som sa však postavila.
„Nejdeme túto novinu oznámiť našim aj vašim rodičom?" opýtala som sa a Alex prikývol. Sadli som do jeho auta. Najskôr sme zastavili pred nimi. Vošli sme dnu. Pani Mayoresová nás privítala s úsmevom na perách, ako vždy.
„Ahojte detičky moje, no tak prečo ste prišli tak neskoro večer a ako bolo na večeri?" opýtala sa nás. Drgla som do Alexa.
„No vieš mami...ja som Miu požiadal o ruku."
„Ja som to vedela." pani Mayoresová nás oboch objala.„Prajem vám teda veľa šťastia."
S Alexom sme znova sadli do auta, tentokrát sme išli ku nám domov. Pred naším domom sme vystúpili a vošli sme dnu.
„Ahojte." pozdravila som a spoza rohu vyšla mama a za ňou otec.
„Ahojte. Prečo ste tu tak neskoro?" opýtal sa otec. Ja som len vystrela ruku.
„Alex ma požiadal o ruku."
„Ale to je úžasné. Tak vám to spolu pristane. Prajem vám veľa šťastia."
povedala mama celá nadšená. Otec len pristúpil ku Alexovi.
„Tak mi na ňu teda dávaj pozor. A keď sa jej niečo stane tak potom si ma neželaj." povedal otec a zasmial sa.
Potom sme s Alexom vyšli do mojej izby.
„Buffy!" hneď ako sme vošli do izby na Alexa skočil Buffy.„Chlape teba som nevydel sto rokov." Alex sa s ním ešte chvíľu šantil a ja som zatiaľ išla do kúpeľňe. Keď som vyšla Alex ma už čakal v posteli. Ľahla som si ku nemu a v jeho náručí som zaspala.
______________________________________
Ahojte👋
Musím vám oznámiť že tento príbeh sa už blíži ku koncu. Ešte jedna alebo dve kapitoly.😭 Ale netreba zúfať! Mám pre vás pripravenú ďalšiu knihu a to pokračovanie tejto knihy. Len potrebujem vedieť či to chcete alebo mám rovno začať inú knihu. Napíšte mi prosím vás váš názor do 💬. Ďakujem za každú ⭐ a každý 💬. Veľmi si to vážim😘. Ľúbim vás♥
Saja❤