POD MOJU ÚROVEŇ

~46~

Vypil som ho a po chvíli som od vyčerpania zaspal.
______________________________________
Ráno som sa zobudil ma hrkot ktorý vytvárali sestričky. Pretrel som si oči a natiahol som sa. Potom som si to zamieril do nemocničnej kúpeľne kde som sa opláchol. Medzičasom k Mii prišli jej rodičia a tak som si mohol domov odbehnúť po oblečenie, kefku atď... Naštartoval som auto a pohol som sa. Za chvíľu som už bol späť aj vecami. Vrátil som sa k Miinej izbe a sadol si. S jej rodičmi som ani neprehovoril. Ani ja ani oni nemali chuť sa rozprávať keď sa pozerali na svoju jedinú dcéru ako sa trápi. Zrazu sa pri nás zastavil doktor.
„Dobrý deň chcel som vám len oznámiť že už môžte chodiť ku Mii do izby. A hlavne sa s ňou veľa rozprávajte. Ľudia v kóme si nijaké výstrižky z toho vášho rozprávania pamätajú a pomôžem im to prebrať sa." povedal doktor a pani Smithová sa od šťastia rozplakala. Vošli sme dnu. Najskôr sa s Miou rozprávali jej rodičia tak som ich nechal, no napokon museli odísť. Keď zavreli dvere podišiel som k Miinej posteli. Sadol som si vedľa nej na stoličku a chytil som ju za ruku. Mala ju studenú. Začal som jej rozprávať o tom čo sa stalo včera, predvčerom... Povedal som jej aj o Saši aj o mojej mame že sa kvôli nej trápi. Dokonca aj Elis preplakala celú noc. Pousmial som sa.
„Mia vieš keby sa toto celé nestalo mal som v pláne požiadať ťa o ruku." povedal som jej. Vytiahol som prsteň z môjho vrecka a kľakol som si pred ňu. Chcel som si to nacvičiť. Nakoniec som to však vzdal. Sadol som si naspäť a zapozeral som sa na moju spiacu princeznú. Bola taká krehká. Začala ma premáhať únava tak som si išiel kúpiť do automatu kávu. Vyšiel som z izby a kráčal som chodbou ku automatu. Keď som bol pri ňom hodil som peniaze, stlačil som gombík na kávu a čakal som. Zrazu ma niekto potľapkal po ramene. Prudko som sa otočil a keď som videl kto to bol usmial som sa. So Sašou sme sa objali a ja som si zobral svoju kávu. Ona si kúpila tiež kávu a spoločne sme si sadli za stôl. Spýtal som sa jej ako sa má sestra.
„Má sa dobre, ďakujem za opýtanie. A čo Mia? Ako je na tom?" opýtala sa.
„Už nás k nej pustili ale nič sa nezmenilo." povedal som sklamane. Ona ma chytila za ruku. Svoju ruku som rýchlo stiahol.
„Hmm..prepáč ja som ťa chcela len upokojiť." povedala sklesnuto.
„To je v poriadku." povedal som.
„Saša prepáč ale ja už musím ísť." rozlúčil som sa a svoj pohárik som vyhodil. Vrátil som sa späť k Mii a sadol som si na stoličku. Začal som premýšľať.
„Čo ak sa už Mia neprebere?" pýtal som sa sám seba dookola.
Nakoniec som však túto myšlienku vyhodil z hlavy a snažil som sa myslieť pozitívne. Neviem prečo ale naraz som začal premýšľať nad našou spoločnou budúcnosťou. Z môjho premýšľania má však vyrušilo otvorenie dverí. Zarazilo ma koho som tam videl stáť...
______________________________________
Ahojte👋
Čo si myslíte kto tam príde? Píšte do 💭. Nezabudnite dať follow a taktiež ďakujem za ⭐ a 💬. Veľmi si to vážim❤. A ešte vás chcem poprosiť aby ste mi napísali ako často mám vydávať kapitoly. Ďakujem💕. Ľúbim vás.😘😘❤💕
Saja❤