POD MOJU ÚROVEŇ

~45~

Potom sme sa zdvihli a odkráčali sme do bufetu v areáli nemocnice.
______________________________________
Pri šálke kávy ktorú som chlipkal som sa o Saši dozvedel dosť vecí. Má 19 rokov a študuje na medicíne. Dosť ma to prekvapilo. Jej sestra sa volá Klára a má 17.
„Ako stíhaš školu a aj staranie sa o sestru?" opýtal som sa.
„Nemám na výber. Rodičia nám zomreli keď som mala 12 a ona 10. Veľmi sme v tej dobe trpeli. Otec sa vzdal starostlivosti o nás a vzala si nás babka. Neskôr sme sa odsťahovali sem. Bývame tu neďaleko v bytovke." povedala mi. Z kávy som dopil posledný dúšok a zaplatil som. Samozrejme Saša sa vzpiera a chcela zaplatiť ona keďže pozývala. Vyšli sme z bufetu a rozlúčili sme sa. Pred tým sme si však vymenili telefóne čísla. Potom sme sa každý vybrali svojou cestou. Popravde sa mi uľavilo. Cítil som sa lepšie keď som sa mohol s niekým porozprávať o svojom trápení. Vošiel som do nemocnice a zamieril som si to k izbe kde ležala Mia. Pred izbou ešte stále stali uplakaný rodičia.
„Choďte si domov oddýchnuť a keby sa niečo dialo zavolám vám." povedal som im. Oni len prikývli a s pánom Smith sme si vymenili telefóne čísla. Sadol som si na stoličku a pozeral som sa na Miu. Bola taká bezmocná. Miu som veľmi miloval a nechcel som o ňu prísť. Bola moje všetko.
Mojej mame sa zdravotný stav zlepšil a už nemusí chodiť ku doktorom na rôzne kontroly takže môže s Elis ostať doma sama. Ja som tým pádom mal viac času na Miu. Popravde keby sa toto celé nestalo chcel som ju požiadať o ruku. Viem sme ešte mladý ale vek je len číslo. Veľmi sme sa milovali a to bolo hlavné.
Bolo už 19:15 a ja som na chodbe pozeral televízor. Medzičasom ku mne prišiel aj doktor. Začali mi klipkať oči. Pomaly ale isto sa mi zatvárali až som na chvíľu zaspal. Nevydržalo mi to však dlho. Zrazu sa okolo mňa nahrnuli doktory a všetci bežali do izby kde ležala Mia. Nechápal som čo sa deje. Pochopil som to až vtedy keď som sa započul pípajúce prístroje. Znamenalo to len jediné. Mii sa zastavilo srdce. Začal som panikáriť. Zdvihol som sa a snažil sa dostať do izby. Doktory ma však odstrčili a povedali že tam nesmiem. Chcel som sa pozrieť aspoň cez to okno ale zastreli žalúzie. Zrazu vyšiel doktor.
Rozbehol som sa za ním.
„Pán doktor čo sa deje?" opýtal som sa vystrašene.
„Zastavilo sa jej na chvíľu srdce a prístroje prestali pracovať ale nebojte sa naši doktory už na tom pracujú." žmurkol na mňa. Vytiahol som mobil že zavolám Miinim rodičom ale potom som si to rýchlo rozmyslel. Ešte by sa zmytočne stresovali a to nemôžem dopustiť.  Po hodine z izby vyšli doktory. Hneď toho prvého som sa spýtal ako je na tom Mia.
„Už je to v poriadku. Prístroje sme opäť zapojili. Ešte stále však je v kóme a nerád vám to hovorím ale nevidím to moc ružovo." povedal mi doktor. Po týchto slovách som sa zrútil na stoličku a doktor mi doniesol pohár vody. Vypil som ho a po chvíli som od vyčerpania zaspal.
______________________________________
Ahojte👋
Ospravedlňujem sa že dlho nevyšla kapitola ale naozaj nemám teraz čas písať a aj keď si ten čas nájdem nechce sa mi. Preto budú kapitoly vychádzať pomalšie. Dúfam že vám to nevadí😉. Ďakujem za každú ⭐ a 💭. Veľmi si to vážim💕❤😘.
Saja❤