POD MOJU ÚROVEŇ

~44~

Pocítila som hroznú bolesť a potom nasledovala už bola len tma....
______________________________________
Z pohľadu Alexa
Upratoval som a umýval som riad keď v tom mi začal zvoniť telefón. Bolo to neznáme číslo. Zdvihol som.
„Alex, tu je Miina mama. Rýchlo príď do nemocnice." povedala mi hneď po zdvihnutí a plakala. Chcel som sa jej opýtať čo sa stalo ale zložila. Rýchlo som vyletel z domu a naštartoval som auto. Na ceste som porušil azda všetky pravidlá ale veľmi som chcel vedieť čo sa stalo. Veľmi som sa bál o Miu a modlil som sa aby sa jej nič nestalo. Po chvíli som už parkoval pred nemocnicou a bežal som do nej. Na recepcii má už čakala Miina mama.
„Alex." stále plakala. Objal som ju.
„Pani Smith čo sa stalo?" opýtal som sa s roztraseným hlasom pretože som vedel že to bude súvisieť s Miou.
„Mia..." začala rozprávať.
„Čo je s Miou!" vykríkol som.
„Ju...zrazilo auto." vykoktala a rozplakala sa.
Spoločne sme si sadli na lavičku. Teraz som plakal aj ja.
Naraz sa Miina mama pozdvihla a kráčala smerom k jednej izbe. Nasledoval som ju. Zastali sme pred izbou kde sme bohužiaľ nemohli vstúpiť. Pozerali sme sa cez veľké okno ako na lôžku leží Mia. Ležala tam tak bezvládne pripojená na rôzne hadičky. Pred oknom ešte stáli jej otec a lekár. Zrazu to na mňa doľahlo a zrútil som sa na lavičku. Rozplakal som sa ako ešte nikdy. Zrazu si ku mne niekto prisadol.
„Vy ste jej rodina?" opýtal sa ma doktor.
„Som jej priateľ." povedal som pomedzi vzlyki.
„Miu sme museli stabilizovať, je na tom veľmi zle. Má krvácanie do mozgu a bohužiaľ aj otras mozgu. Je malá šanca že sa z toho dostane." povedal mi a potľapkal ma po pleci. Odišiel. Začal som revať ako malé decko. Všetky vinu som si začal brať na seba. To ja môžem za všetko. Keby som ju nenechal ísť samu domov tak by sa to nestalo. Zrazu sa mi zatočila hlava a začalo mi byť zle. Odbehol som na záchody. Opláchol som si tvár a potom som zadným vchodom vyšiel von na záhradu. Sadol som si na lavičku. Znovu som sa rozplakala. Zrazu pri mne zastalo nijaké dievča.
„A ževraj chlapi neplačú." zasmiala sa no mne do smiechu nebolo.
„Hmm...prepáč. Ja som Saša a ty si..?" opýtala sa a podala mi ruku.
„Ja som Alex." potriasol som jej rukou.
„Môžem si prisadnúť?" opýtala sa. Len som prikývol.
„Smiem vedieť čo sa ty stalo?" neprestávala sa pýtať.
„No..moja priateľka tu leží. Zrazilo ju auto keď odchádzala z mojej oslavy. Teraz tu leží v kóme. Ja bez nej nedokážem žiť. Ak ju stratím zrúti sa mi celý svet. Všetko je to moja chyba. Keby som ju nenechal ísť samu..." znovu som sa rozplakal.
„Nemôžeš brať vinu na seba. Nemohol si vedieť čo sa stane." povedala mi a objala ma. Objatie som prijal.
„A ty si tu prečo?" odtiahol som sa.
„Moja sestra má rakovinu a ja tu za ňou chodím každý deň." povedala mi.
„Aspoň sa tu budeme stratávať." povedal som a Saša sa usmiala.
„Neskočíme na kávu? Myslím že obydvom by padla vhod." povedala a ja som prikývol. Potom sme sa zdvihli a odkráčali sme do bufetu v areáli nemocnice.
______________________________________
Ahojte👋
Trochu smutnejšia kapitola. Teraz budú skôr kapitoly z Alexovho pohľadu. Dúfam že nevadí😉 Kapitoly budú vychádzať trochu neskôr a pomaly lebo nestíham. Ďakujem za pochopenie. Ďakujem za každú ⭐ a každý 💬. Ľúbim vás😘💕
Saja❤