Povedz proste iba áno (SK)

9.kapitola

„Môžeme ísť, Emily?" skríkla za mnou Catheline od vchodových dverí určite už oblečená a s kľúčmi od auta v ruke.

Namiesto okamžitej odpovede som si zazipsovala svoju príručnú batožinu a hodila mobil do kabelky, ktorú som mala prevesenú cez rameno. Zatvorila som okno a vybehla som von z izby. „Môžeme," usmiala som sa na svoju spolubývajúcu berúc si na seba hrubú modrú vetrovku, ktorú mi požičala, pretože tá moja sa potrhala.

„Tešíš sa?"

„Do práce?" spýtala som sa jej ironicky, keď som si sadla na miesto spolujazdca a zavrela za sebou dvere.

„Pravda."

Pred týždňom sme s Chrisom boli na výlete, no odvtedy som ho viac nevidela. Zatvorila som sa do štyroch stien, pretože som potrebovala dokončiť opravy na jednom rukopise a tlačil ma čas. Jedla som tam raňajky, obed i večeru a jediný moment, kedy som sa dostala od svojho stola bola sprcha či ranný beh. Kniha, ktorá mala vyjsť bola pre mňa dôležitou, pretože išlo o preklad z cudzieho jazyka a ja som ho kontrolovala a potom opravovala gramatické chyby, ktoré prekladateľka predo mnou spáchala.

„Nasledujúca zastávka: vlaková stanica v Newcastle upon Tyne."

Prečo som nenapísala Chrisovi? Prečo som mu nezaklopala na dvere a nepoprosila ho, aby išiel so mnou za dobrodružstvom do hlavného mesta Anglicka? Prečo som mu nezavolala a nepovedala mu, že sa chcem pozrieť do Shakespearovho divadla? Odpovedať na tieto otázky slovom neviem by bolo odo mňa hlúpe. Pravdou bolo, že som to skúšala, no on mi neodpisoval, neotváral dvere a nedvíhal telefón. V dome, v ktorom býval sa nesvietilo. A tak som sa prestala snažiť. Nech už bol kdekoľvek, nebolo možné sa s ním akokoľvek skontaktovať.

„Nerozmýšľala si niekedy nad tým, že napíšeš svoju vlastnú knihu keď už pracuješ v tom vydavateľstve?" Catheline prerušila ticho, ktoré medzi nami zrazu zavládlo.

„Hum... Vieš, to by znamenalo vŕtať sa vo vlastnej hlave. Keď čítam, som v myšlienkach niekoho iného. A okrem toho, nestačí, že si píšem svoj vlastný život? Nie je to úplne tá najjednoduchšia vec na svete."

„A práve teraz si na ceste k podpisu novej zmluvy."

„A k počítaču s lepšími funkciami," dodala som. „Ak budem mať šťastie, na IT oddelení stretnem milého človeka, ktorý mi láskyplne prenesie všetko zo starého do nového notebooku bez hundrania."

„Si v Anglicku," pripomenula mi Catheline akoby to znamenalo, že ide o výnimočnú krajinu.

„V Anglicku, ktoré je plné migrantov."

„Pravda. Štatisticky ich tu je celkom dosť."

„A pri mojom šťastí stretnem práve jedného z nich a tak si to budem musieť nejakým zázrakom spraviť na mieste sama."

O necelých dvadsať štyri hodín som mala nekráčať do kancelárie svojej šéfky, ktorú som nevidela už sedem rokov, sadnúť si oproti nej a osobne podpísať novú zmluvu. Bolo to akoby som išla do práce, v ktorej som nikdy nebola.

... 

CHRIS: Emily?

Zasmiala som sa uprostred kupé vlaku smerujúceho do Londýna, keď som si našla jeho správu. Síce sme sa poznali len krátko, no našli sme si vlastný spôsob, ako začať konverzáciu.

JA: Chris?

CHRIS: Uf!

CHRIS: Už som sa zľakol, že si sa na mňa naštvala.

JA: A to súdiš podľa čoho?

CHRIS: ...

CHRIS: Odpísala si mi.

Namiesto toho, aby som si ničila svojich sto esemesiek v tarife som mu proste zavolala. „Ženy odpisujú aj keď sú nahnevané, vieš?"

„Ahoj aj tebe. Ako si sa mala?"

Vzdychla som si. „Ahoj," šepla som hrajúc sa s papierovým pohárom od kávy, ktorú som si kúpila na stanici. „Mohlo by byť aj lepšie, ale kto som ja, že sa sťažujem, čo? A ty? Kde si bol?"

„Pracoval som. Spoločnosť trochu porušila svoj sľub a na poslednú chvíľu ma zavolali."

„Nedvíhal si mi," vyslovila som to, čo nám obom bolo jasné. „Neodpisoval."

„Bol som v Japonsku, Emily."

Takmer som sa v tom momente rozkašľala na človeka, čo sedel vedľa mňa pri okne. Káva mi uviazla v krku a tak môj hlas pripomínal nejaké monštrum z filmu. „Čo?"

„Po našom výlete som si zbalil veci, išiel na letisko a odletel. Ta da. Pár dní neskôr a som späť."

„Chris," zasmiala som sa nad hlúposťou jeho slov. „Ako dlho si tam reálne bol?"

„Mínus cesta? Asi tak dva dni."

„Blázon."

Ak by bol Chris pri mne, ukázal by na mňa prstom a nadvihol jedno obočie. „Hej, pozor jasné. Ja som tam ísť nechcel. Som rád, že som späť."

„Nie si mafián?" spýtala som sa, na čo som si vyslúžila podivný výraz od ženy, čo sa takmer nevošla na sedadlo. Ak by zabil niekto ju, nevošla by sa do kufra auta. Preboha, zanadávala som si v duchu. To bolo teda hnusné.

„Nie," zasmial sa Chris. „A kde vlastne si?"

„Na ceste do Londýna ale to ty vieš, pretože som ti písala asi tak päť SMS."

„Videl som zmeškané hovory, zavolal som."

Zavrela som oči a predstavila si ho pri sebe. Usmieval sa, okolo krku mal oviazaný šál, na hlave príšerne škaredú čiapku a na očiach divné okuliare s čiernym ránom. „Takže si ich nečítal," vysvetlila som si po svojom.

„Nie."

„Fajn," prehlásila som. „Tak si ich prečítaj," a potom som zavesila. O ani nie minútu mi prišla správa.

CHRIS: V Londýne som dlho nebol.

To ani ja, chcela som povedať, no nemala som komu a písať sa mi to nechcelo.

CHRIS: Streda

CHRIS: 17:30

CHRIS: Tate Modern.

JA: Vieš, že sa ti to mohlo zmestiť do jednej správy, že?

CHRIS: :)

CHRIS: Viem.

Žena pri mne si odkašľala a nadvihla jedno obočie, akoby to malo vysvetliť to, čo odo mňa chcela. „S dovolením," povedala nakoniec s jemným francúzskym prízvuk. Cudzinec. Ako inak.

CHRIS: Tak sa vidíme.

Ustúpila som sa neznámej cestujúcej sledujúc jeho správu na dispeji.

JA: Čo!?

CHRIS: Povedal som si, že by sme mohli ísť na rande.

JA: Nemohlo to počkať, kým sa vrátim?

CHRIS: A prísť tak o čaro hlavného mesta plného smogu a turistov?

CHRIS: NIKDY!

CHRIS: Oh a niečo som ti priniesol z Japonska.

Odpísala by som mu rýchlosťou blesku ak by sa pri mne neobjavil nejaký chlap. Jeho oči boli na rozdiel od Chrisovych krásne svetlých, tmavo zelené. Mojim telom prešla panika. Mojou hlavou sa prehnali všetky možné i nemožné scenáre. A moje srdce si chcelo vybrať ten najhorší z nich.

Zacítila som akési nutkanie utiecť, no keď sa pri mužovi objavila žena s dvomi malými deťmi, ktoré sa mu zavesili okolo nôh a trupu, v jeho tvári som zahliadla lásku a šťastie. Toto neboli oči z mojej minulosti. Boli im len sakra dosť podobné.

Och a taký detail, pripomenul mi hlas v mojom vnútri. Chýba mu tá jazva na obočí, ktorú si mu urobila.