Povedz proste iba áno (SK)

16.kapitola

Do mojej postele sme sa poriadne nezmestili a tak som roztiahla gauč v obývačke, na ktorom som nám ustlala aj napriek sťažnostiam z každej strany. Keď sa dievčatá odobrali vo svojich huňatých pyžamách a papučiach do izby, obývačka patrila iba nám.

„Prečo sa teraz nemôžeme vypariť do môjho domu?"

„Pretože si mi sľúbil dobrodružstvo."

„Kedy?" spýtal sa ma Chris, keď som si ľahla k nemu pod obrovský paplón, ktorý som našla vo svojej skrini pri príchode.

„Pred tromi mesiacmi."

„Keby som vedel, že to bude zahŕňať jedno pokazené auto, kosticu v práčke, vyliate čerené víno na koberci..."

„Za to môžeš ty," udrela som ho jemne do hrude, aby som zastavila slová, ktoré vychádzali z jeho úst. „Neverím ako ľahko to dokážeš hodiť na ženu. A že Angličania sú džentlmeni."

Chcela som mu protirečiť vo všetkom. Túžila som mu povedať, že je tým najväčším bláznom. Priala som si, aby nikdy neodišiel z domu od vedľa. Musel cítiť napätie, ktoré ma zrazu ovládlo spoločne so strachom, že o neho čoskoro prídem. Pohladil ma po vlasoch, pobozkal ma na temeno hlavy a v tme, ktorá nás ukrývala pred svetom si vzdychol, akoby ho ťažilo to ticho, čo nás zrazu pohltilo. „Nebude sa mi tu spať dobre," bolo všetko, čo povedal. A ja som sa kvôli tomu nedokázala prestať smiať. Čakala som čokoľvek, no on našiel aj to málo, ktoré som z neho vynechala.

„Tak poďme k tebe," vzdala som sa nakoniec s obrovským úsmevom na tvári.

Chris nečakal ani chvíľu. Odhrnul zo mňa perinu, zobral si ma na ruky aj napriek mojim protestom a len v teplákoch a kľúčmi medzi zubami ma preniesol prahom domu, v ktorom som si prenajímala už tri mesiace izbu na poschodí s malým balkónom s výhľadom na studené Anglické more.

V ten moment, v jeho náručí som si pripadala ako v romantickej knihe s krásne napísaným koncom. Problém bol len ten, že som stále viazla na jej začiatku. A to ani zďaleka nebolo dobré znamenie.

Pred približne 32 mesiacmi

Vydvihla som ruku do vzduchu, zapla fotoaparát na mobile a urobila som trojsekundové videa ako hýbem prstami ležiac na ležadle pri mori. Prsteň, ktorý sa mi ligotal v paprskoch slnka som zachytila na kamere fenomenálne.

Drahý braček,

No nevyzerá to nádherne?! Myslím, že sme vybrali dobre. Nebol drahý, no svoj účel splnil. A teraz som tu, v teple na pár dní s človekom, ktorého som stretla len nedávno. Nie je to snáď bláznivé?

Začala som písať správu v emaily s priloženou fotografiou. Odoslať som ju však neplánovala aspoň ešte dvadsaťštyri hodín. Chcela som dodržať svoj sľub a ozývať sa mu častejšie ale odpočinok si ma k sebe volal omnoho silnejšie ako svetlo telefónu. Potrebovala som si súrne odpočinúť od toho všetkého pražského zhonu, čo som zažila. Sama som nechápala, prečo som do tej krajiny prišla už po druhý krát za posledné štyri roky keď som z nej nakoniec utekala tak rýchlo, že som si úplne zabudla kúpiť lístok na cestu na letisko.

„Slečna?" kýval na mňa mladý chlapec odo dverí akejsi komory, keď ma aj s kartičkou od uterákov v ruke zahliadol ísť smerom k nemu.

„Dobrý deň," pozdravila som sa mu v tú istú sekundu ako mu nejaký kovový kľúčik spadol na zem do kaluže vody tiahnucej sa až od bazéna. Krútila by som neveriaci hlavou pri tom ako si ho najprv utrel o šortky a neskôr si dlaňou prešiel po tvári, no po mesiacoch v Ázii a Indii som Afriku brala za niečo, kde aspoň s kúskom šťastia prežiješ ak si dáš pozor na to, čo robíš.