Povedz proste iba áno (SK)

11.kapitola

Čakala som na Chrisa presne tam, kde mi povedal. Tate Modern. Škaredá hnedá budova vyzerajúca ako nejaká fabrika, nádherné umenie z celého sveta vo vnútri. Naposledy som na internete zachytila fotografiu diela, ktoré sa skladalo z vriec rôznych tvarov väčších i menších ako ľudia dodávajúc divákovi vzhľad zemiakov. Raz som tam dokonca ako malá strávila celý deň a bolo to úchvatné nehovoriac o tom, že pred vchodom bol výhľad na Millenium Bridge z Harryho Pottera, bláznivé dielo bláznivých architektov, ktoré získalo slávu, po ktorej túžili.

„Emily," začula som jeho hlas, no cez dav ľudí, čo sa okolo mňa hrnuli neviem kam som ho nevidela. Zrazu som však zacítila jeho ruku na mojom ramene. Môj impulz by ho okamžite udrel do tváre, no moje srdce ho rýchlo zastavilo. „Ahoj," šepol mi do ucha.

Keď som sa k nemu otočila, bol tak blízko, že som ho skrátka proste rovno objala. „Ahoj," zopakovala som jeho slová rovnakým spôsobom.

„Rád by som v tomto pokračoval," zasmial sa Chris odhrňujúc si moje vlasy zo svojej tváre. „Bohužiaľ už ale niekam tak trochu meškáme."

„Múzeum je už zatvorené."

„Tam nejdeme, slečna," povedal nonšalantne ako pravý Angličan. Seklo mu to. Presne ako jeho prízvuk, ktorý ani zďaleka nebol poznačený životom v Amerike. „Mám pre nás lístky do Shakespearovho divadla."

„Naozaj?" skríkla som nadšene ignorujúc závistlivé pohľady žien navôkol. Pobozkala som ho skôr, než sa o tom dozvedel môj mozog.

„Je to ale na Romea a Juliu, ak ti to nebude vadiť. Dnes hrajú iba to."

„Že sa pýtaš! Mne je to úplne jedno. Hlavne, že tam ideme!"

„Zomrie," pripomenul mi. „Ona i on."

„Viem."

„Nevadí ti to?"

„Ale prosím ťa," zasmiala som sa nad jeho pripomienkou. „40% rukopisov, ktoré si prečítam sú plné úmrtí. Jeden z najľahších spôsobov ukončenia knihy, nemyslíš?"

„Tých zvyšných šesťdesiat je Žili šťastne až do smrti?"

Chytila som ho za ruku a pokrútila ramenami. „Alebo žili šťastne až do rozvodu. Kto vie."

...

The Globe. Famózne miesto pre tých, ktorý majú lístok na státie a prídu prvý. „Prepáč. Mal som kúpiť miesto na sedenie," ospravedlňoval sa mi Chris už asi po stý krát.

„Tieto boli za päť libier a ty si si nebol istý, či tu budem chcieť ísť aj keď budú hrať niečo, čo je už dávno ohrané," dodala som za neho to, čo mi sám povedal pred viac ako dvomi hodinami.

Jedna vec mi na tom celom ale vadila. To divadlo malo, nazvime to otvorenú kupolu a Anglicko viac nebolo plné koní a vozov, ale lietadiel, ktorých zvuk chvíľami rušil hlasy hercov. Vďaka teplému punču a dobrému šálu som dokázala prekonať aj zimu, ale to, že som nepočula každé dvadsiate slovo niekedy štvalo.

„Poviem ti pravdu, Emily," šepol mi Chris do ucha zatiaľ, čo sa Romeo snažil zobudiť Juliu uprostred pódia. „Páči sa mi bozkávať ťa. Bol by som mierne zničený, ak by som to nemohol viac robiť."

„Poviem ti pravdu," zopakovala som jeho slová sledujúc Juliu, ktorá sa zobudila zo svojho spánku. „Bola by som mierne sklamaná, ak by sa to stalo."

„To rád počujem."

Pozrela som sa na neho a i napriek chabému osvetleniu som mohla vidieť to šibalstvo v jeho očiach. Než som stihla niečo povedať alebo sa otočiť späť k Romeovi a Julii, chrbát mojej pravej ruky zakryl moje otvorené ústa, ktoré o sekundu neskôr vydali akýsi divný zvuk. Zavrela som oči a tak ako vždy sa mi aj tentokrát zaliali slzami. Blbý reflex!