Povedz proste iba áno (SK)

14.kapitola

„Vieš, že som asi stretla tvoju mamu?" šepla som polo rozospato v Chrisovom náručí zatiaľ, čo nás skoré zubaté slnko ohlodávalo na tvári.

„Dobré ráno aj tebe," zívol si unavene Chris. „A čo s mojou mamou?"

„Vrazila som do nej na letisku."

„Nepravdepodobné," povedal Chris hladiac ma jedným prstom po nahej chrbtici.

„Má pudlíka a má syna, čo nepozná jej vkus, ale odhodlala by som sa povedať, že ho nemá vôbec."

„Pudlíka má," šepol mi do ucha. „Ale syna bez vkusu teda určite nie."

Keď som sa zobudila vedľa Chrisa v jeho posteli, spomenula som si na ženu, čo mi nezištne venovala šál po prílete. A keďže som poznala všetky prekvapenia v knihách, napadlo mi, že predídem tomu svojmu. Opatrne som si okolo seba omotala perinu a začala som vstávať, aby som mohla dôjsť k svojim veciam. Zaslúžila som si tým Chrisov pobavený výraz, keď z neho zmizlo všetko, čo ho zakrývalo iba kvôli mne.

„V noci som spoznal každú jednu tvoju nerovnosť," šepol Chris so založenými rukami za hlavou. „Každú tvoju dokonalú i nepodarenú krivku, každý záhyb na tvojom tele. Nechápem, prečo si nemohla proste iba vstať..."

Skôr než to stihol dopovedať, pustila som hrubú bielu perinu, ktorú som zvierala v rukách. „Lepšie?"

„Omnoho." V sekunde bol pri mne objímajúc ma zatiaľ, čo som sa ja snažila dostať na spodok svojej cestovnej tašky, ktorá namiesto v Camrbidgi skončila v Chrisovej spálni. Keď sa mi z nej nakoniec podarilo vyloviť šál, ktorý som dostala od neznámej ženy, zacítila som na svojom ramene bozk a potom úsmev. „Asi si spoznala moju mamu."

Otočila som sa v jeho objatí nechávajúc dar od ženy z letiska spadnúť na zem. „Čo teraz?"

„Teraz," Chris nadvihol obočie odhŕňajúc mi vlasy z tváre. Bez premyslenia ma začal okamžite bozkávať namiesto akejkoľvek slovnej odpovede. Chcem ťa v posteli, šepkali mi jeho pery. Túžim po tvojom tele, vraveli mi jeho ruky. Povedz proste iba áno, ozvalo sa moje srdce.

„Chris," vyslovila som jeho meno, keď ma nadvihol zo zeme. Viac som už nepovedala nič. Poddala som sa jeho dotykom, ktoré sa cez noc stali mojou drogou.

... 

Bola som takmer úplne na konci svojej prezentácie, len slide od Ďakujem za pozornosť, keď ma napadol jeden experiment. „Poďme si zistiť, ako dávate pozor," povedala som opierajúc sa o katedru. Ten posledný slide na mňa žmurkal, no ja som ho ignorovala. Prešla som pred svoj stôl, vložila som si ruky do vreciek a zahľadela som sa do úplne poslednej lavice, v ktorej sa ukrýval môj tajný pozorovateľ. Potom som si premerala prekvapené pohľady študentov, ktorý nedočkavo čakali na moje ďalšie slová. „Každý z vás si do budúceho piatku nájde na wattpade nejaký príbeh a vytiahne si z neho jeden úryvok na jednu normostranu. Dáte si ho pekne do wordu, zalomíte stranu a ďalšiu normostranu budete tento text upravovať," skôr než sa ruky stihli dvihnúť do vzduchu, zdvihla som svoj ukazovák. „Je mi jedno, či je to horor, alebo je hlavný hrdina upír, či ide o cestopis, i keď pochybujem, že nájdete na wattpade poslednú možnosť. Je to úplne na vás, o čom to bude. Nebudete opravovať príbeh ale jeho gramatickú stránku."

Jedna ruka sa objala vo vzduchu a ja som iba pobavene krútila hlavou, keď som ju priradila ku Chrisovi. „Za celý ten čas, čo tu dva krát týždenne chodím sme si spoločne prešli najčastejšie sa opakujúce chyby v knihách a nevidím lepšie miesto pre ich výskyt ako diela autorov, ktoré nie sú knižne publikované."

„Máme vám to poslať na mail?" spýtala sa ma Edison z prvej rady, ktorá nevynechala ani jednu moju prednášku.

„Presne," potvrdila som jej to. „A na tej strane, na ktorej bude vaša opravená verzia chcem vidieť stopy vašich úprav. Ak neviete ako sa to robí, prosím naučte sa to."

„Aký je termín odovzdania?"

„Dostaneme za to nejaké body?"

„Bude to hodnotené?"

„Aké sú kritéria hodnotenia?"

Všetky otázky som zodpovedala i keď nie s istotou. Dekan mi nariadil vytvoriť podmienky pre zápočet a až do toho dňa som si nebola istá, aké by mohli byť. Ale to, čo prišlo z ničoho nič, mi môj problém vyriešilo. „Budeme to robiť každý jeden týždeň. Vždy si nájdete nového autora, nové dielo, nový štýl písania. A prečo to budeme robiť?" Na chvíľu som stíchla, aby moje nasledujúce slová mali väčšiu významnosť. „Je lepšie naučiť sa nachádzať chyby, ktoré sa vyskytujú najčastejšie skôr než prídete do praxe. Vryjú sa vám do pamäte a tak, keď ich zahliadnete v budúcnosti v nejakom rukopise či článku, neprejdú cez vaše ruky už po prvý krát."

Potom som prešla k svojmu počítaču a konečne som preklikla na posledný slide.

CHRIS: Výborne, Emily.

Na dispeji mi preklikávali správy od človeka, čo sa za celú hodinu a pol nepohol zo svojho miesta v zadnej lavici s tým obrovským šálom cez krk.

CHRIS: Teraz už na mňa viac čas mať nebudeš.

CHRIS: Tridsať normostrán na kontrolu každý týždeň.

JA: Päťdesiat. Opravila som ho usmievajúc sa na neho aj napriek vzdialenosti, ktorá nás delila.

Keď študenti o päť minút na to odišli, Chris zišiel ku mne, aby ma mohol pobozkať. „Tak a teraz premýšľam nad tým, že bude študovať ďalšiu školu."

Pri jeho komentári som sa začervenala. Skôr než som však mohla čokoľvek povedať, ma už Chris ťahal von z prednáškovej miestnosti. „Kam ideme?"

„Na večeru," povedal ležérne otvárajúc mi dvere od starého prenajatého auta z miestnej požičovne. „Beriem ťa na večeru skôr než svoj čas budeš znovu venovať iba práci a tejto univerzite. A potom si ťa odveziem k sebe domov."

Pred štyrmi rokmi

Mami, oci,

nikdy som vám to nepovedala, no odišla som z Anglicka. Edward o tom vie. Posielam mu pohľadnice z každej jednej mojej cesty a on my na oplátku z času na čas napíše nejaký mail.

Stojí za mojimi rozhodnutiami, nech sú akékoľvek. Kryje mi chrbát, keď to potrebujem. Neprezradila som mu ale všetko. Nevidela som vás ani jeho už pár rokov. Niekedy si predstavujem, čo by sme spolu robili, keby sa minulosť nikdy nestala. Pravdepodobne by som vám kradla zásoby vášho obľúbeného vína, na čo by som si vyslúžila Edwardov káravý výraz, pretože by to bol on, kto by ma prichytil pri čine. Možno by sme sedeli v kuchyni a hrali Monopoly a otec by sa v po hodine naštval a po to drahé víno by išiel sám, hoci ostali už len posledné fľaše v sklade.

Chýbate mi každý jeden deň a tento list je iba ďalšia hlúposť, ktorú robím, pretože ho nikdy neodošlem. Bola by som bláznivá, ak by som to spravila. Neukrývam sa vo svete bezdôvodne. Keby ste tušili, čo som spravila, nemali by ste ma viac radi.

Prestala som písať, keď mi jedna slza stiekla po líci a rozmazala posledné slovo, ktoré sa dostalo na papier. Nakoniec som ho predsa len roztrhala a hodila do ohňa tak ako päť listov pred tým, ktoré v ňom už pár minút horeli.

Kiež by som vedela, ako vám to povedať, šepla som do prázdna tmavej prenajatej izby na pobreží v Talianskom mestečku. Noc ma uspávala, aj napriek tomu, že slzy bránili jej stopercentnému úspechu.

Kiež by...

Pevnejšiesom si ovinula svoj rúžový štrikovaný sveter k telu, sadla som si bližšieku krbu a sledujúc plamene ohňa som nechala svoj smútok nájsť si cestuvon. V ten jeden jediný deň v roku som mu v ničom nebránila. Nechalasom ho vyhrať.