Povedz proste iba áno (SK)

24.kapitola

Stála som pred tou bránou večnosť, než som sa odhodlala stlačiť jeden obyčajný čierny gombík na stĺpe z kameňov. Zhlboka som sa nadýchla a zahnala všetky spomienky preč. A potom som začula jeho hlas v svojej hlave. Sedem sprostých rokov som sa na to miesto nedokázala vrátiť. On bol dôvodom, prečo som sa tam zrazu ocitla.

Brána sa v sprievode akéhosi zvuku z monitoru otvorila a pustila ma dnu. Predo mnou sa objavil dom v svojej plnej kráse so záhradou, ktorá ma vždy dokázala ohúriť a ktorú si mama vydobila aj napriek otcovým sťažnostiam na nedostatok miesta. Náš domov mal dve poschodia a štyri hosťovské izby, tri kúpeľne, jednu kuchyňu s obrovskými presklenými oknami a výhľadom na náš vinohrad a pivnicu plnú toho najlepšieho vína, ktoré sa v našej rodine po stáročia vyrábalo. Široko ďaleko sa nenachádzal žiaden ďalší dom. Bývali sme tam len my a bolo to famózne. Mali sme svoj vlastný kúsok kľudu. Ale všetko, čo sme skutočne potrebovali sme boli my štyria.

Kancelárie a vinárstvo sa nachádzalo asi tak tri kilometre od nás, no cesta k nemu bola ako výlet do Talianska. V mojich očiach to bolo všetko úžasné až do tej jednej noci, keď som cez tú istú bránu bežala so slzami, ktoré mi bránili viac vidieť to, čo predtým v rovnakých farbách a tónoch.

„Violet!" kričal na mňa brat od vchodových dverí s krásnou ženou po boku. Bola nižšia ako on, mala dlhé čierne vlasy a pevne ho držala za ruku kývajúc mi akoby sme sa poznali roky. Keď som k nim došla, pustil ju, aby ma mohol objať. Sedem rokov zrazu neznamenalo nič. „Bože, ani nevieš ako veľmi si mi chýbala."

Nepúšťal ma zo svojho objatia, ani keď sa zrazu z oblohy zniesli prvé kvapky búrky, ktorá bola na hrane už keď som prechádzala prahom nášho pozemku. Hlavu som mala opretú o jeho hruď a počúvala jeho srdce. Neprestalo pre mňa biť ani po tom všetkom, čo som mu spravila. Zabudlo na slová, ktoré vyšli z mojich úst, na nenapísané emaily, ktoré ostali len prianím, na objatia, čo sa strácali v snoch. A pritom bol tak strašne iný. Mal väčšie telo, ale nie kvôli buchtičkám na bruchu, sivé vlasy mu vytŕčali spoza uší a okolo očí sa mu začínali tvarovať vrásky rysujúce každý jeden jeho úsmev.

„Máš ešte jednu Emily v zásobe?" zavtipkovala som, keď mi ustúpil, aby som mohla vojsť a vyzuť sa.

„Mám ich asi tak ešte sto. Neotvoril som ani jednu."

„To hovoríte o tom víno, čo z neho každý pondelok v týždni chodíš utierať prach?" podpichla ho Ava, krásna čiernovláska s Menchesterským prízvukom. „Emily," nechala moje meno doznieť v tichosti odrážajúcej sa od stien priestrannej obývačky, v ktorej som kedysi trávila hodiny s mamou na gauči sledovaním španielskych telenoviel.

„Mala si už niečo na večeru?" Pokrútila som zahanbene hlavou a nasledovala som ich do kuchyne. „Snáď máš rada špagety s kečupom a syrom..."

„Bože môj, ty ani nevieš, čo máme v chladničke!" Ava ho posunula bokom a začala z nej vyberať to, čo tam určite dlho nebolo. „Keby si bol doma..."

„Keby som bol doma, nič z toho, čo si uvarila na obed by už neostalo."

Ava naložila pečené zemiaky s mäsom na tanier, hodila to do mikrovlnky a potom sa otočila smerom ku mne, aby si ma lepšie prezrela. „Podobáte sa."

„No to aby sme sa aj, keď sme súrodenci," skonštatoval Edward ležérne opierajúc sa o ostrovček, za ktorým som sa usadila hneď ako sme tam došli. „Prefarbila si si vlasy."

„Asi tak už sto krát."

„Nepáčia sa mi."

Jeho slová ma absolútne vôbec neurazili. „Ani mne."