Povedz proste iba áno (SK)

19.kapitola

Pred desiatimi rokmi

„Bež," šepla mi mama do ucha, pred tým ako ma pustila a sadla si k ostatným rodičom na vyhradené miesto pre divákov.

Bež a nepozeraj sa naspäť, opakovala som si jej slová, keď som si stúpla k bielej čiare v obtiahnutých čiernych nohaviciach a rúžovom tričku, ktoré som dostala na Vianoce. Urobila som presne to, čo mi vravela a užila som si každú jednu sekundu. Medailu som ale nevyhrala, no mamino objatie áno. To mi patrilo už od začiatku. Nezáležalo na tom, či som skončila posledná alebo prvá, pretože ona to nikdy nevzdala. Chodila so mnou na každú jednu súťaž, či už išlo o beh, atletiku či kreslenie. Bola tam a sledovala ako prehrávam.

„Vieš, že si mohla ostať doma, že?" spýtala som sa jej sadajúc si na miesto spolujazdca.

„A byť s tvojim otcom?"

„Takže radšej ako na neho sa pozeráš na dcéru, ktorej sa nedarí?"

„Violet Emily Dawson," povedala tým svojim náučným tónom. „Ja sledujem človeka, ktorý sa potkýna vo svojom živote, aby sa z neho stal niekto omnoho silnejší. Pozorujem tú tvoju iskru a radosť pri všetkom, čo robíš. Podľa mňa si víťazkou či máš medailu, diplom, čokoládu alebo len prosté ďakujem za účasť."

„Mami," šepla som, no ona ma prerušila tým, že sa odpútala a natiahla sa po mne, aby ma mohla objať.

„Nech už dáš svoje srdce čomukoľvek, vždy to za to bude stáť nehľadiac na bolesť, ktorú to so sebou môže niesť."

„Toto má byť akože nejaká tvoja nová rodičovská povaha?" zasmiala som sa, keď sa usadila naspäť vo svojom sedadle a ja som sa mohla znovu pripútať.

„No musím už konečne napraviť to ako ti tvoj otec nalieva potajomky víno."

„Hovoríš o človeku, čo vlastní vinárstvo," krútila som hlavou. „A očakávaš, že svoje deti vychováte na vode?"

„A na dobrom jedle, áno," dodala s úškľabkom mama. „Ale asi sa nám to veľmi nepodarilo."

Hodila som svoj batoh, čo som mala popod nohami na zadné sedadlo a dvíhajúc ruky do vzduchu som sa obrátila na mamu. „Ja sa nesťažujem."

„No, že by si ešte," skonštatovala mama, keď sa jej podarilo vyjsť z parkoviska mojej strednej školy.

Súčasnosť

Sedela som na gauči v obývačke od momentu, keď dievčatá ráno opustili dom až do piatej večera. Mala som otvorené okno a dnu prúdil chladný čerstvý vzduch, ktorý ma prebral vždy, keď som takmer zaspala nad rukopisom. Prešiel týždeň odkedy som naposledy videla Christophera. Bolo to deň na to ako som mu priznala, že ho milujem. Aké typické, povedal by mi, ak by bol pri mne. Hlavný hrdina knihy ti vyjadrí, čo cíti a hneď na to odíde. Lenže ja som vedela, kde bol. Rozprávali sme sa denne. Chris sa snažil odpútať svojich fanúšikov na iné miesto. Chcel ich presvedčiť, že ho nenájdu v dome na konci pláži ale niekde v Menchestri. Neviem, prečo si vybral to mesta, no podľa jeho hlásení mu to zatiaľ vychádzalo.

CHRIS: Čo budeš dnes robiť?

JA: Akurát som skončila v práci, prečo?

CHRIS: Nudím sa.

JA: Tak choď von.

JA: A zabudni si šál.

Uškŕňala som sa do telefónu držiac na nohách svoj notebook silou vôle.

„Emily!" skričala Catheline len sekundu po tom, čo za sebou zatvorila vchodové dvere. „Môžem mi prísť pomôcť?"

JA: Katastrofa s menom dorazila.