Povedz proste iba áno (SK)

23.kapitola

Keď som ťa spoznala, verila som v šťastný koniec. Naše stretnutie a prvé mesiace boli ako z filmu. Raz som sa cestou domov od teba rozplakala, pretože som konečne zacítila nádej, po ktorej som tajne prahla. Vkročila som do nášho vzťahu s optimizmom, aby som ho nepokašľala. Dodnes na teba nedokážem zabudnúť. Myslím na teba denne. Okupuješ moju hlavu počas mojej práce, jedenia či spánku. Si v nej neustále. A ja ťa z nej nedokážem vyhodiť, pretože mám pocit, že som spravila chybu, keď som ťa nechala v tej drahej hotelovej izbe na pravej strane postele.

Písala som list mužovi, ktorého som opustila pred dvakrát takou dlhou dobou ako sme sa poznali. Lenže nezvládla som sa podpísať a tak som papier poskladala a hodila ho k ostatným do vrecúška, ktoré som kúpila v Indonézii na letisku. Nenabrala som odvahu na to poslať mu ich. Zbabelo som zdrhla. Tak ako už pár krát predtým.

Myslela som si, že ak si v živote pôjdem za svojim snom, budem šťastná. Ukázalo sa, že ak pri sebe nemám toho správneho človeka, moje ciele môžu ísť do hája, pretože vo mne nikdy nevyvolajú pocit, po ktorom som prahla.

Na mobile aj v emaily som si našla pár správ od neho. Ani jednu som nevymazala a ani na jednu som nedopovedala. Iba som ich zbierala ako bláznivá ženská, ktorá si ich pred spaním už jeden rok čítavala so slzami, čo jej zničili posteľnú bielizeň kdekoľvek sa ocitla.

Vzdychla som si a presunula sa ku kávovaru na konci linky. Slnko sa snažilo predrať dovnútra mojej izby na pobreží hlavného mesta Filipín, Manily. Tri týždne som doslova bývala v raji, no moje srdce neprestávalo blúznivo kričať od bolesti, ktorú som mu spôsobila.

S kávou a notebookom v ruke som sa presunula na terasu modliac sa, aby som v jednom z jej kútov nenašla rýchlo sa hýbajúceho veľkého odporného švába presne tak ako predchádzajúce ráno. Usadila som sa do kresla po drobnej obhliadke jeho bezhmyzého stavu a pustila som sa do práce na novom rukopise. Po asi tak hodine sa mi obrazovka úplne zahalila Cathelininou fotografiou a do uší sa mi dostal ten strašný zvuk prichádzajúceho hovoru. Nečakala som a okamžite som jej to zdvihla. Keď som na monitore zahliadla jej usmievajúcu sa tvár, tá moja mala potrebu ju napodobniť.

„Ahooooj!" kričala kývajúc mi pravou rukou, na ktorej mala nasadenú zelenú rukavicu.

„Ahoj, Cathy," smiala som sa, pretože aj napriek tomu, že sme ostali v kontakte, 80% jej telefonátov bolo následkom nejakého jej činu, za ktorý by ju jedna z jej spolubývajúcich zahlušila. „Čo si pokazila?"

Catheline pokrútila ramenami a potom sa mi priznala. „Umývadlo."

Na touchpade som zahliadla malú špinku vo chvíli, keď sa moja priateľka pustila do vysvetľovania svojho problému. Prstom som sa ju snažila odstrániť, no na jednom mieste som stála dlhšie ako som očividne mala, pretože sa na mojom notebooku zrazu objavilo malé oranžové svetielko a keď som sa snažila kliknúť na písmená a napísať niečo Cathy do chatu, nefungovalo to. A tak som spanikárila, ospravedlnila sa Catheline a zrušila jej hovor. Potom som ako správna žena siahla po prvom možnom riešení. Vypla som notebook. Lenže to som robiť nemala, pretože viac som ho už nezapla.

Spanikárila som a začala som behať po terase ako zmyslov zbavená. V jednej chvíli som sa dokonca rozplakala tak silno, že mi šváb, ktorý mi prebehol okolo nôh, vôbec nevadil. Bola som na druhom konci sveta s technológiou z Anglicka, ktorú som očividne pokazila svojou hlúposťou. Snažila som sa urobiť všetko, čo sa písalo na Internete, no nič nefungovalo. Dokonca som aj vybrala baterku, lenže notebook som viac nezapla.

Povedala som si, že mu dám dva dni. To mi poradila Meredith po mojom uplakanom telefonáte, ktorý som s ňou mala o tretej ráno miestneho času. Nefungovalo ani to. A tak mi ostávali iba dve možnosti. Skúsiť servis v krajine, v ktorej som sa nachádzala alebo sa vrátiť do krajiny, z ktorej som utiekla. Bolo to ako znamenie. Aj tak som tam v ten rok netrávila dostatočný počet dní ako sa odo mňa v práci žiadalo. Rozhodnutie bolo jednoznačné. Potrebovala som svoj počítač, rovnako ako peniaze.