Povedz proste iba áno (SK)

18.kapitola

„Nevrť sa toľko," začula som jeho unavený, rozospatý a priškrtený hlas, keď som sa ešte stále v jeho náručí, v ktorom som v noci zaspala, naťahovala po svoj telefón. „Je skoro."

„Ako vieš?"

„Nie je tu svetlo," zívol si Chris podávajúc mi to, čo som chcela získať, no bolo to príliš ďaleko.

„Päť tridsať."

„Vravím." Chris si ho odo mňa znovu zobral a položil ho na stolík vedľa postele. „Je veľmi skoro." Potom si ma k sebe pritúlil a odhrnul mi vlase z tváre. Farba mi z nich začínala schádzať a bolo vidieť odrasty, ktoré napovedali o tom, že som niekým iným.

„Chcela by som ísť behať," šepla som opatrne sa opierajúc o jeho hruď.

Christopher ma pohladil po tvári a naďalej rozospato a so zatvorenými očami krútil hlavou.

„Potrebujem to," stála som si za svojim aj napriek tomu, že som pod sebou cítila jeho nahé telo, ktoré ma lákalo zahodiť sedem rokov rutiny. „O štyridsať minút som späť."

Pozrel sa na mňa akoby si prehrával v mysli to, čo som mu hovorila. „Šesť desať," skonštatoval. „Ani o sekundu neskôr."

„Ani o milisekundu neskôr," sľúbila som mu nesľúbiteľné štyrmi slovami a jedným rýchlym ranným bozkom. Potom som sa prekotúľala na druhú stranu postele, aby som z nej mohla vyjsť ako normálny polo-unavený a polo-zničený človek.

„Týmto ma zabiješ, Emily."

„Chcel by si, aby som si k tebe ľahla späť," doberala som si ho hľadajúc svoje oblečenie po zemi a pomaly si ho obliekajúc. „Aby som si na teba sadla..."

Chris si zapchal uši a začal si spievať. „Odíď skôr, než si ťa stiahnem späť," skríkol nevediac ako hlasno vôbec rozpráva. Bolo to rozkošné, to ako veľmi ma chcel pri sebe každé jedno ráno, čo som sa zobudila v jeho náručí. Lenže ja som potrebovala pokračovať vo svojej rutine, aby som mohla spokojne v noci zavrieť oči a spať kľudným spánkom aspoň na pár hodín.

Poslala som mu vzdušný bozk odo dverí a s úsmevom na tvári som vyšla z jeho spálne. „Šesť desať," kričal za mnou cez celý dom. A tak som si nastavila budík na mobile, čo som rýchlo schmatla cestou von z miestnosti, na čas odpovedajúci momentu, v ktorý som mohla mať znovu pri sebe Christophera. 06:10

...

Opatrne som sa vblížila do domu, vyšla po schodoch a robiac pomalé kroky som sa prezliekla do svojho termo bežeckého oblečenia.

„Emily?" do mojej izby vošla Trish s hnedým pohárom, z ktorého sa do vzduchu vznášala para. „Bola si u Chrisa?"

„Uhm," pritakala som blížiac sa k nej s mobilom a slúchadlami v rukách.

„Dobre, dobre."

Vyzerala zničene a nevyspato, no káva bola prísľubom toho, že sa dá dokopy skôr než opustí steny domova na pobreží. „Ranná smena?"

„Nie som pre nich stvorená."

„Zvykneš si," pokrútila som ramenami, keď som ju míňala vo dverách. „Chce to dvadsaťjeden dní."

Jej reakcie boli príšerné a relatívne dosť sa tiahli. „Čo?"

„Dvadsať jedna dní," zopakovala som. „Toľko trvá vytvoriť si zvyk, nech už je akýkoľvek."

„No tak toto teda tri týždne robiť nebudem," zašomrala Trish popod nos. „Dnes tam som posledný krát a viac sa tam nevrátim. Táto stáž, povinne voliteľná kvôli škole zo mňa spravila múmiu."