Povedz proste iba áno (SK)

17.kapitola

Pred približne 32 mesiacmi

O môj Bože! Toto muselo celé znieť veľmi bláznivo. Pokračovala som v písaní emailu, ktorý sa mi uložil v konceptoch. Aby som ťa upokojila, nie nevydala som sa. Nie som zasnúbená a nie som tu ani s milencom. Vlastne nemám nikoho.

Turecko! Viď druhé priložené foto :* A to teplo, až sa roztápam. To stačí na vysvetlenie, nie? To ty si mi predsa dal radu čo sa týka cestovania do takýchto krajín. Vždy nos prsteň na ruke, aby ťa neobťažovali miestni. A vieš, že to zatiaľ teda funguje? Až na to, že som sem prišla s kamarátkou z Prahy. Oh a keď som pri tom, toto ti musím povedať! Dostala som v metre v Česku pokutu, pretože mi skončila platnosť lístka deň pred tým ako sme išli na letisko. 1 030 českých korún. A čo sa nestalo? Prišli sme do Turecka, našli sme si svoju cestovku pri príletoch, sadli do busu a v hoteli sme si popýtali kľúče od izby. 1030. Mala som si chuť kúpiť nejaký žreb. Bláznivé čo?

Mám sa dobre, tak sa nestrachuj. Varia tu výborne a ľudia sú tu pomerne milí. Nikto tu nestrieľa a žraloky som tiež zatiaľ žiadne nevidela. Zajtra odlietame, tak napíšem znovu už z iného miesta.

Inak, asi by bolo fajn, keby si rodine povedal, že som na stáži v zahraničí a na Vianoce domov neprídem. Potrebujeme lepšie dôvody ako tie, čo sme používali doteraz. Netuším však ako to vymyslieť lepšie.

Prepáč mi, že ťa neobjímem, nepoviem ti do očí ako ťa mám rada a že ma musíš takto kryť. Možno ti raz za pár rokov, ak sa pošta spamätá, dôjdu aj všetky suveníry, ktoré som ti kedy poslala.

S láskou, Violet.

Nestihla som si ani zobrať do ruky vankúš, čo som so sebou nosila všade, keď mi mobil cinkol prichádzajúcou správou.

Pohádala si sa s nimi. Viac sa na teba nepýtajú. Je mi to ľúto. Máš ešte všetky tie peniaze?

Edward.

P.S. Niektoré už došli. Sú úžasné, Violet! Ďakujem.

P.S.1 Nie, že si ten prsteň dáš dole!

Nech som robila čokoľvek, nech som bola kdekoľvek, za jedným som si stála. Nedotkla som sa ani jedného haliera z peňazí, ktoré som mala na svojou starom anglickom účte, čo mi zriadil môj brat pred desiatimi rokmi.

Prítomnosť

„Christopher Jonathan Miles," kričala tak silno až sa ostatní okolo nás začali otáčať našim smerom. Keď sa tak stalo, jeho meno, ktoré mi nikdy nepovedal celé, bolo počuť z každej strany.

„To ten šál, dofrasa," šomral si Chris popod nos, keď ma pevne chytil za ruku a ťahal preč od davu ľudí, čo vyzerali, že na neho čoskoro vyskočia. „Zabudol som si ho v sále."

„Šál?" spýtala som sa naberajúc nový dych v rýchlosti.

„Je príšerný, viem," šepol, keď sme sa konečne dostali k jeho prenajatému auto. „Slečna," žmurkol na mňa otvárajúc mi dvere.

Nechcela som sa obzerať za seba, no urobila som to aj napriek tomu. Pri vchode do univerzity stálo minimálne päťdesiat ľudí s telefónmi v rukách a očami na Chrisovi. „Dofrasa," povedala som nakoniec aj ja sama. Sedem rokov života bolo v sekunde v háji.

„Emily," ozval sa Chris zo sedadla šoféra, keď som dlhšie nič neprehovorila. „Všetko ti vysvetlím."

„Oh, ale to nemusíš. Čítam veľa kníh. Si nejaká slávna hviezda z Ameriky. Angličan v Amerike," opravila som sa okamžite. „Aké prekvapujúce," dodala som ironicky. „Mala som to čakať, keď si mi povedal, aby som sa nezaujímala o tvoju prácu."