Povedz proste iba áno (SK)

26.kapitola

Myslela som si, že keď budem cestovať po svete v nepravidelných intervaloch a budem sa snažiť ostať mimo kamier a bulváru, budem v bezpečí. Tak ako každý hrdina, ktorý pred niečím uteká, som sa aj ja nehorázne mýlila. Bolo len otázkou času, kedy si to uvedomím.

„Videli sme ho na kamere, pane. Prešiel okolo brány dnes ráno."

„Stále ho nevieme identifikovať?"

„Nie pane, mal na sebe okuliare a kapucňu."

Edward sa rozprával s chlapom, ktorého som nikdy pred tým nestretla. Nathaniel mi povedal, že ide o novú posilu.

„Tak ako dofrasa viete, že je to on?!" Môj brat zvyšoval hlas, na ktorom bolo poznať, že sa pomaly ale isto rúti z útesu.

„Bol oblečený presne tak isto ako na tej fotke z Cappadoccie, pane."

„Bol to on," šepla som pri jedinom pohľade na záber z kamery. „Je to on."

„Dobre... Fajn. Teraz musíme..." Edward začal pochodovať po kuchyni presne tak ako som to robila aj ja. On to zvládol ale bez alkoholu. Ja som do seba hodila poldeci niečoho, čo som našla v ich chladničke v momente, keď som mala konečne vymytú farbu z vlasov. Bola som ryšavka. Bola som doma. A bola som rovnako zúfala ako pred desiatimi rokmi.

„Musím odísť, inak vám ublíži tak ako im."

„Violet," oslovila ma Ava. „Nikam nepôjdeš."

„Musíme ho chytiť."

„Chytíme ho," uisťoval ma Edward i keď istotu v jeho slovách nebolo cítiť.

„To vravíte už desať rokov, no očividne je to psychopat, ktorému sa darí utekať. A ešte k tomu má očividne v obľube mňa." Sadla som si za ostrovček a prezrela som si každého jedného prítomného. Z rodinného stretnutia sa stala akási pohroma, ktorej som verila, že predídeme. „Odídem."

„Violet, prosím ťa..."

„Tu sa už raz vkradol. Necítim sa tu bezpečne," skočila som mu do reči. „Je ale jedno miesto, kde budem v poriadku. Viem to."

„Bude ťa sledovať."

„Tak nech," vzdychla som si. „Už to trvá príliš dlho."

„Kde je to miesto?" spýtala sa ma Ava po pár minútach ticha.

„Vo Whitney Bay."

...

„Chcem manžela, ktorý mi bude žrať nervy každý jeden deň úplnými hlúposťami a dieťa, čo sa ho bude snažiť napodobniť, pretože to bude jeho otec. Chcem ten krik v dome, keď sa niečo pokašle i tú radosť, keď niekto z nás bude mať narodeniny. Oh a chcem aj jedného zlatého retrievera, čo sa mi bude obšmietať okolo nôh v tie najnevhodnejšie chvíle. Túžim po tom všetkom. Nepotrebujem nič špeciálne, hoci to znie ako z nejakej romantickej knihy," oprela som sa vyčerpane hlavou o bratovo rameno. „Tak ma nechaj odísť, Edward. Prosím."

Sedeli sme spolu v kedysi otcovej pracovni. Alkoholu sa poddal už aj on kvôli tomu, čo som mala v pláne urobiť. „Myslíš, že ho chytíme?"

„Je mi za pätami."

Edward ma objal okolo ramena svojou rukou a nežne ma pohladil po vlasoch. „Si moja malá sestrička, Violet."

„A ty môj veľký brat. Chápem, že sa bojíš, ale ja toho sprostého retrievera chcem, rozumieš?"

„Aj to dieťa?" podpichoval ma s malou dávkou vína v krvi. „Akurát neviem, kde nájdeme toho chlapa."

Christopher Jonathan Miles, bolo meno, ktorá mi prešlo v tej chvíli hlavou. „Žiadneho hľadať nemusíme."

Sedeli sme tam v objatí v tej najväčšej tme, akú sa nám podarilo vytvoriť. Ani jeden z nás neprahol po odchode. Bola som doma. Hoci ten domov mi už dávno nepatril. „Kedy ju požiadaš o ruku?"

„Keď ju lepšie spoznáš."

„To je tvoja podmienka na lásku, ktorá bude patriť len tebe?"

„Odkedy si takým filozofom, Violet?" hovoril potichu sledujúc každý jeden pohyb vo svetle, ktoré sa dnu dostávalo cez malú škáru medzi dverami a zárubňou.

„Daj jej ten prsteň, Edward. Nečakaj kvôli mne. Bude to tvoja žena, nie moja. A ak ju miluješ..."

Edward prikryl moje ústa svojou dlaňou, aby som stíchla. Potom perami naznačil, že ju počuje na chodbe a tak som prikývla a on ju dal dole. „Urobím to ešte dnes."

„Keď odídem."

„Violet..." vyslovil moje meno, no viac nič nepovedal, pretože aj on chcel to isté, čo ja. Pokoj.

„Budem ti volať štyrikrát denne, ak to bude potrebné. Zazdieľam ti svoju polohu a dám ti čísla na dievčatá, čo bývajú v druhom dome. Požiadam aj o vzdialený prístup ku kamerám, čo sú pri vchode."

„Budeš tam v bezpečí?"

„Viac ako tu," odpovedala som mu unavene.

Boli by sme tam v tej jednej obyčajnej polohe, ktorá nám ničila kĺby kľudne aj celú noc ak by nás nevyrušil Nathaniel s oznamom, že je môj šofér pripravený na cestu.

„Preveril si ho? Vieš jeho meno? Máš záznam z polície? Je čistý?"

„Edward," zastavil ho Nathaniel na schodoch. „O všetko som sa postaraj. Bude v bezpečí."

Vysoký muž, ktorý na sebe nikdy nenechal ukázať svoj strach, sa mi pred očami zlomil po druhý krát vo svojom živote. „Chcem spoznať toho chlapa, ktorý ti ukradol srdce, Emily. Tak si na seba daj sakra pozor, rozumieš?"

„Volá sa Christopher," povedala som s úsmevom na tvári. „Akurát netuším, či už nemá niekoho iného."

Pred rokom

Drahý Christopher,

Nemal si mi patriť. Teraz to už viem, no je príliš neskoro na to vrátiť čas späť.

Kniha je len zbierkou vybraných príbehov, povedal by si. A ty nie si zlým autorom len preto, že si si aspoň na malú chvíľu zvolila tie, ktoré ťa donútili sa usmiať.

Možno si mi nikdy nakoniec ani nepatril. Možno som ja patrila tebe.

Violet Emily Dawson

Ani tento list som však nemala v pláne Chrisovi poslať a tak som ho len hodila k tomu úplne prvému, ktorý bol celý zmáčaný od mojich slz.