Povedz proste iba áno (SK)

21.kapitola

Prešlo šesť mesiacov, nič ma viac v Anglicku nedžalo. Mohla som odísť. A presne to som aj robila, i keď nie sama. Dievčatá šli so mnou na letisko. Cathy šoférovala, Meredith sa sťažovala na to, že sme z domu odišli priskoro a Trish sedela pri mne a snažila sa ma presvedčiť, aby som sa znovu vrátila. Jej argumenty boli nanič, no jej priateľstvo za všetko. Zamilovala som si ich aj tú sprostú izbu, do ktorej niekedy zatekalo.
„Chris ťa tam bude čakať?" nadhodila Cathy keď sa jej podarilo zaparkovať pred vchodom do budovy.
„Jasne, že bude," odpovedala za mňa Patricia. „Poslala som mu pár výhražných správ..."
„Trish!"
Patricia dala ruky do obranného postoja a nahodila výraz, ktorý ju mal ukryť pred následkami jej činov. „Niekto sa musel uistiť, že sa o ňu postará. A okrem toho mi aj odpísal, ak by ste chceli vedieť."
Meredith sa otočila na sedadle a pohľadom ju vyzvala k tomu, aby nám prezradila viac. „Vraj počká vo svetri so svetielkami a sivých šortkach. K tomu si pre istotu da aj parochňu a okuliare."
„Pretože čo máš pod nosom to nikdy nenájdeš."
„Jeho slová," potvrdila mi Trish. Aké bláznivé, že som ho poznala až tak dobre.
„Cappadocia," Cathy vystúpila. „Máš sa na čo tešiť."
Otočila som sa k Mer prekvapene. „Vždy je taka teatralna keď sa ocitne na letisku?"
Mer pokrútila ramenami, no jej oči mi vraveli, že som sa trafila.
„Budeš nám chýbať,"  Cathy mi otvorila dvere a šarmantne mi naznačila, aby som vyšla. „A aj keď tvoju izbu prenajmenene, pretože tie peniaze potrebujeme, budeš u nás vítaná."
„Že MY prenajmeme a MY potrebujeme?" Mer vyskočila zo strany spolujazdca. „Ale inak áno," otočila sa ku mne. „Gauč bude len tvoj ak prídeš."
„Prosim vás, naposledy keď tam spala aj s Chrisom..."
Cathy prerušila Patriciu zdvihnutím ukazováka. „Tým chcela povedať, že aj jej budeš chýbať."
Všetky tri ma naraz objali. Keď ma pustili, rozlúčila som sa s nimi, zobrala som si svoj kufor a odišla do haly, kde na mňa svietila obrovská tabuľa s časmi a miestami odletov. Dievčatá sa neuráčali ísť so mnou, pretože nemali lístok na parkovanie, ktorý bol drahý a ta jedna minúta, čo im ostávala z voľného „pobytu" pred letiskom ich hnala von rýchlejšie než sme tam prišli. Aj náš rozhovor bol ukončený z ničoho nič.
Stojac v rade na kávu som v kútiku očí cítila svoj smútok. Lenže za sedem rokov som sa neučila jednu vec. Všetko sa dialo tak ako sa diať malo.

Tých pár dní s Chrisom bolo skvelých. Akosi som si časom zvykla na to, že má čaká kdekoľvek na druhej struhej strane sveta s úsmevom, ktorý mi podlamoval nohy. S nim som sa cítila ako v rozprávke. Lenže tie, v ktorých som hrala hlavnú rolu nakoniec nikdy nedopadli šťastne. Nikto mi však nemohol vyčítať, že som aj ja chcela na malý moment spoznať silu endorfinov.
„Premýšľanie ti škodí," pošteklil ma Chris, keď sa objavil po mojom boku pred východom z hotela, kde sme sa ubytovali. „Robia sa ti vrásky. Stárneš a tvoja psychika pomaly ale isto ide do hája."
„Aké prijemne slová," podpichla som ho ironicky.
„Proste si to uži."
Ovinula som svoju ruku okolo tej jeho a sklonila som mu hlavu na rameno. „Bude tam veľa ľudí."
„Hovorí sa tomu tlačovka."
„No práve," zašomrala som. „Mala by som radšej ostať tu a užívať si výhľad na toto krásne mesto a nie trepať sa medzi dav tvojich fanúšikov a redaktorov z miestnych novín len aby som ťa mohol vidieť a počuť.."
„Tak ostaň," ustúpil po prvý krát. Ak by ma dve hodiny nepresvedčoval o tom, že ma tam chce, otočila by som sa a išla by som do našej izby. Dala by som si na seba plavky a skočila by som do bazéna na našej terase. Lenže jeho dlane, ktoré ma hladili po chrbte mi vraveli narozdiel od jeho slov pravdu. Túžil po tom, aby som tam bola s ním. A tak som ho potiahla smerom ku dverám, za ktorými už čakali fotografi, ktorí zistili, kde sa nachádzal Christopher Jonathan Miles.
„Daj si tu kapucňu lepšie, Emily," zašepkal mi do ucha, keď sme sa predierali cez dav.
„Nepoužívaj moje meno a sme v cajku."
Chris mi kapucňu stiahol za mňa, keď som ho nepočuvla. Zhodil zo svojej hlavy svoje okuliare a vložím mi ich do očí. Tento krát som nenamietala a prijala ich. Vo Francúzsku som mi povedala o svojich starosti z toho, že sa objavím na titulných stránkach časopisov. Odvtedy sme mali v rukáve vždy nejaký plan ako sa tomu vyhnúť. Zatiaľ nám každý z nich vyšiel.

Založila som si ruky cez prsia tentokrát už v krásnych žltých šatách a vlastnými slnečnými okuliarmi na očiach. Mala som byť obyčajným fanúšikom, ktorí nemá nič spoločné s tajnou priateľkou herca, čo sedel uprostred dlhého stola. Chris sa na mňa nepozrel ani jediny krát, pretože by tým riskoval to, že na mňa upúta pozornosť.
Cestou na tlačovku sa mi podarilo vystúpiť, prezliecť sa a prísť tam po vlastných ako obyčajný človek. Na krk som si zavesila fotoaparát a do ruky som si zobrala zápisník s perom, aby som podporila svoj výzor. Oklamať niekoho nebolo až tak ťažké, ako sa nám to s Chrisom na začiatku zdalo.
„Ako dlho ostanete v Cappadocii?"
„Kedy nám predstavíte svoju tajnú spoločníčku?"
„Kam pôjdete keď sa skončí natáčanie v našom meste?"
„Boli ste už v kúpeľoch?"
Niektoré otázky boli adekvátne, iné ma nútili pretáčať očami. Ako správny stolker som si zapisovala všetko, čo bolo povedané.
Trvalo to pol hodinu. Potom sa konverzácia začína zvŕtavať zlým smerom a tak sa Chris postavil, aby sa každému poďakoval za účasť a mohol odísť. A to bol ten moment, ktorý sa nikdy nemal stať, nie kvôli nemu ale kvôli chlapovi, ktorý niečo zakričal a potom vystrelil.
Ľudia okamžite klesli na kolená, pretože rozum im to vravel, hoci ich tym nemal šancu nijako zachrániť. Ja som však skamenela. Nedokázala som urobiť nič, iba sa pozerať na človeka, ktorého som nevidela už desať rokov.
„Ty," ukázal na mňa a následne na mňa namieril svoju zbraň. Adrenalín v mojej krvi ma rozpumpoval. Strach, ktorý som cítila, zosilnel. A spomienky, čo sa mali stratiť, sa znovu objavili. Všetko sa to zohralo rýchlo. Stačila sekunda na to, aby som si priznala, že môj príbeh nebude mať nikdy koniec, po ktorom túži každá žena.
Keď sa strážnik pohol, pohol sa aj muž z mojej minulosti. „Ešte sa uvidíme,"  skričal na všetkých prítomných, i keď tie slová patrili skutočne len mne.
Nezastrelil mňa ani nikoho iného. Spôsobil iba dve veci. Zmätok a zmenu mojej budúcnosti.
Chris sa objavil po mojom boku, keď chlap s tmavo zelenými očami a jazvou cez tvar utiekol z miestnosti s ochrankou za chrbtom.
Ešte sa uvidíme, nedokázala som jeho slová dostať z hlavy.

P.S budú ešte drobné zmeny. Pravdepodobne par viet na ucelenie tejto časti, ale inak tam ta pointa je.