Povedz proste iba áno (SK)

3.kapitola

„Emily?" na dverách mojej izby sa objavila Meredith len krátko po tom, čo som sa obliekla do svojho termo bežeckého oblečenia kúpeného v Taliansku. „Pôjdeš dnes s nami na raňajky do mesta?"

Predošlý večer sme strávili v kuchyni pitím vína v akcii, ktorého bolo z nejakého dôvodu viac, než dosť. Spať sme išli až približne o druhej ráno a tak som bola celá dobytá a zničená. „Um," pozrela som sa na to, čo som mala na sebe a ospravedlňujúc sa pohľadom som si na seba natiahla ešte vetrovku.

„Počkáme na teba."

„Kľudne choďte bezo mňa," prešla som okolo nej nastavujúc si na hodinkách svoj cieľ. Tridsať minút behu na udržanie kondície a rýchlosti. Po tom všetkom alkohole, čo som vypila, to naozaj nebol deň na vylepšovanie. „Ja si niečo urobím doma."

„Cathy!" skríkla Meredith smerom ku kúpeľni na konci chodby. Ani nie o sekundu na to sa dvere od vedľajšej izby otvorili.

„Bože, nemusíš tak kričať, som hneď tu. Steny sú tenké!"

„Nebude ti vadiť, ak počkáme povedzme hodinu, kým si Emily zabehá, aby sa k nám mohla pripojiť do mesta?"

„Jasan, prečo nie," Cathy pokrútila ramenami a skôr, než som na to stihla čokoľvek povedať za sebou znovu zavrela dvere.

„Takže ideš."

„Mer..."

„Budeš tu pol roka, ak sa nemýlim," skočila mi do reči.

„Áno."

„V tom prípade nesmieme premárniť ani jednu sekundu, kedy ťa tu máme."

„Prečo?"

Meredith sa na mňa pozrela, akoby moja otázka bola úplne nezmyselná. „Aby sme ťa spoznali."

„O šesť mesiacov odídem," pripomenula som jej.

„Ale priateľstvá nikdy nemajú dátum spotreby. Ostanú ti aj keď budeš na opačnom kraji sveta."

„Mer," napomenula som ju.

„Proste povedz iba áno, Emily. To je všetko. Jedno obyčajné áno."

Prekrútila som očami, pretože ma dostala. „Fajn," pretrela som si oči a potom som sa pozrela na svoju spolubývajúcu, ktorú som poznala len dva dni. „Tak fajn."

...

Na záhrade som sa ponaťahovala a zohriala svoje svaly pred tým, ako som vôbec začala behať. Pár krát som to v minulosti neurobila, no potom som to dlho ľutovala. Nech ma bolelo čokoľvek, vždy som sa donútila ísť cvičiť. Nikto, kto ma poznal viac ako mesiac, to nechápal. Mne to však bolo jedno. Potrebovala som to. Musela som. Nebola tam žiadna túžba, iba čistá nevyhnutnosť. Dôvody som poznala len ja sama a s nikým som sa o nich nikdy nepodelila. Bola to moja vec a moja bolesť, ktorú som musela každý deň pretrpieť.

Zapla som si svoj playlist na mobile a bez ohliadnutia sa späť som vyrazila k pláži. Zima ma hladila po lícach, mráz sa mi dostával do hrdla, piesok pod mojimi nohami ma spomaľoval, no po chvíli som si na to zvykla. Neboli to ideálne podmienky. Bolo to však lepšie ako behať po pláži na Indii nechávajúc sa pražiť ostrým slnkom už o piatej ráno. V Anglicku v takom počasí vonku nebol takmer nikto, ani psy s ohlodanými časťami tela ako na Sri Lánke či zamilované páry ako pri rieke v Paríži alebo bezdomovci spiaci na lavičkách pri Vltave uprostred centra Prahy.

Naučila som sa ako behať správne. Môj beh nebol viac iba cvičením ale akousi rutinou a závislosťou v jednom. Potrebovala som tie endorfíny, ktoré každý doktor sľubuje, že sa dostavia. Chcela som zabudnúť na všetko, čo som zažila v krajine, v ktorej som netúžila byť a aspoň na malú chvíľu sa usmiať s radosťou vpísanou v tvári.