Povedz proste iba áno (SK)

10.kapitola

Dvakrát som pobúchala zovretou päsťou o tmavo hnedé mohutné drevo pred tým ako som začula jej hlas. „Poď ďalej, Emily."

„Ako si vedela, že som to je?" spýtala som sa jej s úsmevom na tvári, keď som za sebou zabuchla dvere od jej kancelárie.

„Vždy si presná ako španielske hodinky."

„Švajčiarske," opravila som ju.

„A čo som povedala?"

„Španielske."

Sadla som si na jedno z kresiel pri jej stole a zložila som svoju tašku s notebookom a papiermi na tú druhú bez toho, aby som počkala, že ma k tomu vyzve. Keď som tak urobila, Helen presmerovala svoje sústredenie i pohľad na mňa. „Tak fajn. Začnem s tými dobrými vecami," povedala a v tej chvíli som mala pocit, že som ku kreslu prirástla. Neznášala som zlé správy. „Odvádzaš dobrú prácu. Si šikovná. Všetko plníš načas. Nemám sa na čo sťažovať. Finančné oddelenie má ale nejaké námietky. Aby si bola daňovým rezidentom v Anglicku, musíš tu byť aspoň 183 dní v roku alebo také niečo."

„Ale veď tu mám trvalé bydlisko. Nestačí to?"

„Pozri, rada by som ti dala odpoveď na tvoje otázky, ale úprimne týmto veciam nerozumiem, takže ak chceš, zájdi na finančné a oni ti to vysvetlia. Čo je pre mňa podstatné je to, že CFO rozhodol o tom, že home office mimo Anglicka môže trvať maximálne v sumári šesť mesiacov."

Toto vôbec nebolo to, čo som chcela v ten deň počuť. Dofrasa a čo teraz?

„Život viac nie je tak perfektný, čo?" nadhodila po chvíli Helen so smútkom zo straty, ktorú som cítila ja. Moja sloboda bola uškrtená jednou obyčajnou vetou. „Budeš si musieť vybrať, Emily."

Lenže ja som si voliť medzi dvomi možnosťami viac nechcela. Urobila som to pred siedmimi rokmi. Netúžila som po tom vrátiť sa k tomu, čo som opustila. Čakalo ma ešte veľa krajín, ľudí a jedla.

„Ak ti to pomôže, nie si jediná, komu sme zrušili home office v rozsahu, v akom si ho mala aj ty."

„Nehovor mi, že Timothy..."

„Timothy," potvrdila mi Helen okamžite ma prerušujúc. „Odišiel asi tak pred polhodinou."

„Čo znamená, že ho stále môžem stretnúť."

„Presne."

Vzdychla som si. „Okej." Úprimne som ho vidieť nechcela, ale život má vždy iné plány. Riadi sa pravdepodobnosťou. Niekedy tou, ktorá vyhráva, inokedy tou, čo takmer neexistuje. A niekedy sa snaží napodobniť príbehy z kníh. Rozhodla som sa s ním pre jeden okamih spolupracovať.

... 

Od Helen som išla rovno na IT oddelenie, ktoré bolo zašité v temných kútoch spoločnosti. Vždy keď som pri nich bola, mala som pocit akoby som sa ocitla v hrobke. Možno to bolo iba mojim načasovaním, možno nimi. Kto vie.

„Timothy," oslovila som vysokého chlapa v čiernej košeli a modrých rifliach, ktoré mali rozstrapkané konce a absolútne sa nehodili do firmy, v ktorej sa každý deň prechádzalo pár nových nádejných autorov a množstvo sponzorov s plnými vreckami peňazí.

Jeho by som spoznala kdekoľvek. Aj po tých siedmych rokoch bol stále rovnaký. A keď sa ku mne otočil, iba som si to potvrdila. Až na tie drobné vrásky okolo očí a úst, ktoré tam pred tým neboli, sa vôbec nezmenil. „Violet?"

„Kosť a koža," šepla som ukazujúc sama na seba ako taká trapka, ktorá nevedela, čo povedať.

„Vidím."