Povedz proste iba áno (SK)

12.kapitola

Život začal utekať rýchlejšie, keď som pri sebe mala skvelých ľudí. Prešiel ďalší mesiac bez toho, aby som si to všimla. Chris ma počas neho pozval na rande tak desať krát a ja som vždy povedala proste iba áno. Jediné áno, ktoré som nemohla dať bolo mojej šéfke, ktorá mi kvôli nemu volala raz týždenne. Chcela, aby som ostala a prijala nové podmienky hoci by to znamenalo, že ma vrátia do minulosti, o ktorej ona sama dobre vedela. A Catheline, Patricia a Meredith? Nikdy som nebývala so spolubývajúcimi. Ale toto bola chvíľami jedna veľká pohroma, chvíľami to najúžasnejšie, čo som kedy zažila. Catheline sa nenaučila prať podprsenky vo vrecúškach a kostice si často našli svoju cestu pod bubon. Kvôli Trish som sa prejedla Fish and Chips tak ako nikdy. A Meredith si našla spôsob ako zaplniť dve police z chladničky iba pre seba bez toho, aby sme jej mohli akokoľvek oponovať.

Chris mi každý jeden deň, keď som bola s ním dokazoval, že je skutočným reálnych chlapom namiesto princa z kníh. A hoci sa mi to niekedy nepáčilo, bola som rada, že nebol iba akousi mojou predstavou.

„Mohla by si mi pomôcť, vieš?" skríkol na mňa z kuchyne stojac presne na mieste, na ktorom som ho mohla krásne vidieť sediac pri tom v jeho pohodlnom gauči so šálkou kávy v ruke.

„Povedal si mi, že ma pozývaš na obed. Nebola tam žiadna zmienka o tom, že si ho budem musieť uvariť."

„Pri slovách obed u mňa si si prosím ťa predstavovala čo?"

„Obed u teba," vyslovila som ironicky. Mala som krámy, bolelo ma brucho i hlava a nebolo mi veľmi dobre nehovoriac o tom, že môj tlak bol určite nízky a moja nálada v háji. „Prepáč."

Keď si o sekundu na to Chris grgol, hodila som po ňom jeden zo sivých vankúšov, čo som mala po ruke bez toho, aby som si vyčítala to, že mu spadla cibuľa na zem. „Asi by som ho mal vyprať, čo povieš?" zasmial sa po tom, čo si ho prezrel. Bol zašpinený od vína, no on bol dostatočne lenivý na to ho za ten jeden mesiac hodiť do práčky a o hodinu a pol ho z nej vybrať.

„Udivuješ ma každým jedným dňom stále viac."

„V dobrom?"

„Aj v zlom," šepla som tak, aby to nemohol počuť. Nech však robil čokoľvek, bol pre mňa naďalej nehorázne atraktívny a niečo ma k nemu tiahlo. Mohol grgať, mohol sa ušpiniť omáčkou od špagiet, mohol zabudnúť na to vypnúť v kúpeľni vodu či neumyť dva dni riad. Aj tak som chcela byť pri ňom vždy, keď to chcel i on. A niekedy aj keď nechcel.

„Takže som na to zostal úplne sám? Moja priateľka mi nijako nepomôže?"

To slovo ma z gauča dostalo aj napriek neznesiteľným kŕčom v bruchu. Opatrne som sa premiestnila na stoličku pri kuchynskom ostrovčeku, ktorý bol plný nepotrebných potravín a náradia na varenie. „Tak priateľka?" Nadvihla som jedno obočie odpíjajúc si z kávy.

„Naozaj budeme mať túto konverzáciu?"

„Uhm," pokrútila som ramenami.

„Fajn. Tak v rýchlosti, nech to máme za sebou. Nazval som ťa priateľkou. Ty sa spýtaš, či si počula dobre. Ja poviem áno. Ty nadhodíš otázku, či to myslím naozaj. Ja zopakujem svoju odpoveď. Možno sa uistíš, či si nerobím srandu alebo či to nechcem zobrať naspäť. Ale ja nevidím dôvod prečo by som to robil. A potom ti poviem svoje argumenty," hodil po mne ten svoj čarovný úsmev, ktorým ma ohúril už v prvý deň, keď som ho stretla. „Páči sa mi byť s tebou. Chodíme spolu na rande. Smeješ sa pri vtipoch, ktoré nie sú pre iných smiešne, za čo máš u mňa bonusový bod. Si nádherná a to nemyslím len navonok. Hmmm," Chris sa poškrabal na brade a potom urobil pár krokov smerom ku mne, aby mi mohol vlepiť bozk na pery. „A zbožňujem robiť toto."

„Noooo," krútila som hlavou neveriac v to, že zhrnul dvadsať minút potenciálnej konverzácie na tri. Chris si odkašľal, keď som sa na chvíľu umlčala. Mohli za to tie moje sprosté hormóny. Moja pozornosť vtedy uletela von oknom bez toho, aby som jej to dovolila. „To znie fajn."

„To je všetko, čo povieš?" doberal si ma Chris.

„To znie fajn, ZLATO."

„Zlato," zopakoval po mne úplne rovnakým tónom, v ktorom bola ukrytá jemná irónia. „Budem si na to musieť zvyknúť."

„Oh, inak," nadhodila som, keď sa Chris vrátil ku kuchynskej linke. „Ak si chcem nechať prácu, ktorú milujem, budem musieť byť šesť mesiacov ročne v Anglicku."

Čakala som nejakú reakciu, na čokoľvek. Lenže Chris ostal ticho. Mali sme dohodu. Zhodli sme sa stráviť pol roka spolu bývajúc vedľa seba aj keď sme vedeli, že sa určite niečo skomplikuje. A presne to sa aj stalo. Naskytla sa možnosť ostať. Mala som však pocit, že on to urobiť nechcel tak isto ako ani ja.

Pred piatimi rokmi

Drahý Edward,

Posielam ti fotografiu, presne ako som pred dvomi rokmi sľúbila. Vidíš tú dosku? Došla mi až z Anglicka! :D No nie je to úžasné? Už aj ja mám titul, hoci zatiaľ iba „polovičný".

Už vieš, že keď budeš mať v ruke tento list, budem z krajiny dávno preč. Ale jedno ti poviem. Srí Lanka je bohovská len na obrázkoch. Tie šváby, hady a varany nie sú úplne úžasným lákadlom pre turistov a pláže plné odpadkov pri hlavnom meste ťa presvedčia o tom, že bazén s húsenicou, ktorá do neho cez noc spadla, je omnoho lepší výber. Tým nevravím, aby si tu nešiel, iba sa priprav na všetko, čo ti v cestovnej kancelárii nepovedia. A nezabudni na to, že neurotoxín je jedovatý aj pre ľudí, hoci je zároveň jediným možným nástrojom na zabitie švábov.

P.S. Prihlásila som sa na nadväzujúce štúdium a zajtra idem do Európy! Sladká Európa, veľmi mi chýbaš. A ty tiež. VEĽMI. :P

S láskou,

Bc. Violet Emily Dawson (Vidíš to BC???!!!)

Klamala som mu každým jedným podpisom už dva roky, pretože som mu nedokázala povedať, že som si zmenila naše drahé rodinné meno za to, čo som prvé našla na Facebooku. Emily Saunders.

„Ešte raz?" spýtal sa ma plážový hotelový barman, pri ktorom som strávila posledné dve hodiny čítaním rukopisu, ktorý ma zaujal na toľko, že som si úplne zabudla objednať ďalší drink.

„Áno, prosím."

„Marakuja Lichi Vodka?" skúšal to na mňa už po tretí krát s úsmevom a zlou angličtinou.

„Marakuja, Lichi."

„Ja vedieť. Ja pripraviť," modrooký chlap vo veku okolo tridsať rokov ku mne posunul nový pohár s obsahom, ktorý som už dobre poznala. „Páči."

„Rašid?" šepla som na barmana, ktorý sa mi otočil chrbtom, aby si upratal na linke. Pri zmienke svojho mena sa ku mne hneď vrátim s rukami vo vrecku.

„Áno, madam?"

„Čo si myslíš o čiernej farbe vlasov?"

„Vaša?"

„Áno," priznala som nahlas svoju úvahu. „Zmena."

„Hm," Rašid sa ku mne naklonil a rovnako tichým hlasom mi odpovedal na moju otázku. „Pekné. Vaša líška? Neprehliadnuteľné. Čierna? Zabúdajúce."

„Zabudnuteľné?"

„Áno, áno, zabudnuteľné," gestikuloval pomaly ale isto. „Dnes bar dvadsať žien. Vy iba líška. Oni čierna, biela, hnedá. Nuda."

„Nuda," zopakovala som posledné jeho slovo. „Dobre."

„Nemeniť, madam." Viac som ho však už nepočúva. Rozhodla som sa, či sa mu to páčilo alebo nie. Pravdepodobnosť, že ma v živote mohol ešte raz stretnúť, bola mizivá. Na Srí Lanku som sa vracať neplánovala.