Povedz proste iba áno (SK)

27.kapitola

Vkročiť do domu, v ktorom som viac na zemi nevidela Chrisove povaľujúce sa topánky či úplne mokrý dáždnik, ktorý zabudol roztiahnuť, bolo divné. Nepatril mu, no aj napriek tomu som mala pocit, že to bol viac jeho domov ako domov jedného postaršieho taliana, ktorý mi stál za chrbtom.

„Je fajn mať tu niekoho, kto tu bude upratovať a z času na čas postráži môjho divokého psa."

„Nie, že o tom niekomu povieš."

„Čo drahá?"

„Pietro, no tak..." vyzula som sa a zhodila zo seba tú príšernú mikinu, do ktorej ma obliekol brat so slovami, že ma v nej nikto nespozná. „Pred Chrisom budeš držať jazyk za zubami ako sme sa dohodli, rozumieš?"

„Zrazu má znovu vinárstvo vo svojich aktívach a ide ma podplácať. Ale vravím: Dobre."

Zasmiala som sa nad tónom jeho hlasu prikrášleným pravými talianskymi koreňmi. Brat mu poslal asi tak dvadsať fliaš toho najlepšieho vína, ktoré sme mali v sklade. A talian sa nezaprie. „Počul si o ňom v poslednej dobe niečo?"

„Nechce mu o sebe nič povedať, ale informácie o ňom by slečna chcela?"

Pokrútila som ramenami a chabo som pritakala.

„Je niekde v Indii. Točí nový akčný film. Dostal som od neho nejaké pohľadnice. Ak by si sa na nich chcela pozrieť, môžem ti ich doniesť," zamračil sa, poškrabal sa na brade a po chvíľke premýšľania dodal. „Poslal nejaké aj tebe. Všetky sú tuším v obývačke na stole, ale ruku do ohňa za to nedám. Tú informáciu mám od ženy."

„Chris mi poslal pohľadnice?"

„Z každej jednej jeho cesty."

Nevedela som, čo skôr. Kufor a sprcha alebo dary od človeka, ktorého som opustila. Obe mali rovnakú prioritu. A preto som neurobila nič, iba som tam stála a pozerala sa na Taliana, ktorý mi na mesiac požičal svoj dom. „Dievčatá odišli včera?"

„Si," spomenul si. „Boli tak trochu nahnevané na teba, drahá, že si im nepovedala, že prídeš."

„Vrátia sa za päť týždňov, však?"

„A tri dni," potvrdil mi to, čo som sama vedela. Veľký výlet za čínskym múrom plánovaný už rok. To bol dôvod, prečo bol dom vedľa prázdny a nik sa nepremietal v jeho oknách vo svetle blikajúcej žiarovky, ktorú nemal kto opraviť. „Ak nebudeš mať čo jesť, zavoláš, ja uvarím, prinesiem. Jasné?"

Vrhla som sa mu okolo krku a pobozkala ho na líce. Robil pre mňa obrovskú láskavosť. To posledné, čo som chcela bolo, aby sa nachádzal v moje blízkosti. A tak som mu povedala iba dobre s prísľubom samej sebe, že mu volať nebudem.

Na dverách vysokej kovovej bránky, ktorá mala z oboch strán nainštalované funkčné kamery, sa Pietro zastavil. „Umývadlo v hornej kúpeľni tak trochu preteká, kávovar treba vyčistiť, stôl v obývačke sa jemne kolíše a kľučka do spálne robí v poslednej dobe problémy."

„Chcel si povedať vitaj späť?"

Pietro hlavou s drobným úsmevom vpísaným na tvári. „Vitaj doma, Emily."

Zaspala som na gauči v obývačke. Paradoxne mi po ôsmych rokoch vôbec nevadilo byť znovu medzi štyrmi stenami. Tentokrát to bolo iné. Sklá boli nepriestrelné, múry vysoké a kamery umiestnené na každom rohu. Uvedomila som si, že sú pre mňa neoceniteľné, až keď som znovu cítila nebezpečenstvo dýchajúce mi na chrbát. Mohla som vďaka nim kľudne spať.