Povedz proste iba áno (SK)

15.kapitola

„Emily," Patricia zaklopala na moje dvere využívajúc tón hlasu, ktorý som počula len, keď si s niečím nevedela rady. „Vypadol mi šuflík zo stola."

„Celý šuflík?" spýtala som sa jej dopisujúc email, ktorý som potrebovala odoslať čo najskôr.

„No, len tá predná časť. Tá dlhá doska."

„Za sekundu som u teba," šepla som stále venujúc svoj pohľad obrazovke počítaču.

Keď som klikla na tlačidlo s názvom odoslať, zamkla som si obrazovku pomocou Windows + L a prehodila som si cez seba mikinu, čo som pred hodinou hodila na posteľ. Trish ma čakala vo svojej izbe s náradím na zemi. Stačil jediný pohľad na jej nábytok a vedela som, čo sa stalo. „Iba sa ti uvoľnili skrutky po stranách."

„Tam nejaké sú?"

„Nevidíš ich, lebo sú prelepené bielou lepkou, aha," opatrne som ju z dreva stiahla a odhalila niečo, čo malo udržať skrutku z prednej časti šuflíka v mechanizme. „Dve sekundy a je to znovu funkčné."

„Kde si sa naučila takéto veci?"

„Myslíš utiahnuť šrúbky?"

„Nie," zasmiala sa Trish sledujúc každý jeden môj pohyb. „Opraviť otváranie dvierok na WC, za ktorými je vodomer, vymeniť kľučku na dverách, upevniť dvadsať rokov kývajúci sa stolík a tak."

„Tri mesiace v Česku," šepla som zatvárajúc šuflík, ktorý bol zrazu znovu úplne v poriadku. „Nikto nikdy nemá čas, nikto nevie poriadne nič spraviť a všetko trvá desať krát dlhšie nehovoriac o tom, že zaúčtovať si to pre nich nie je problém."

„To znie presne ako v Anglicku."

„Ale tu sa na teba aspoň usmejú," zasmiala som sa pri spomienke na troch zafajčených chlapoch, ktorý vtrhli do môjho prenajatého bytu v Prahe s náradím, ktoré nakoniec ani nepotrebovali tváriac sa akoby to všetko robili nasilu a osem hodín denne práce je pre nich ako dvadsať hodín športu, ktorý ani raz nevyskúšali. „Tak fajn, hotovo. Potrebovala by si ešte niečo?"

„Nevieš náhodou zašiť roztrhané vrecko na kabáte?"

Pri jej otázke som prekrútila očami sadajúc si na posteľ, v ktorej chýbala jedna doska. „Máš ihlu a niť?"

„Ty proste o tie tri mesiace odísť nemôžeš, Emily."

„Trish," šepla som presne v momente, keď sa domom ozval zvuk zvončeka. „Pôjdeš otvoriť?"

Nemusela som ju o to prosiť, pretože skôr než to vyšlo z mojich úst bola už ona na ceste ku dverám. „Prišiel tvoj priateľ!" skríkla od vchodu. „A má so sebou veľkú čiernu cestovnú ťašku."

Namiesto toho, aby obaja išli ku mne do Patriciinej izby, úplne ma odignorovali a zapli si kávovar v kuchyni. „A to sa mi ani nepozdravíš?" zdrbala som Chrisa, keď som sa k ním aj s kabátom v ruke pridala.

„Ahoj, zlato," povedal Chris bozkávajúc ma ležérne na pery. „Chýbala si mi..."

„V posteli," dodala Trish skrývajúc sa za svojim hrnčekom, na čo som nadvihla vyzývavo jedno obočie smerom k Chrisovi.

„Bože môj. Malo to byť chýbala si mi. Bodka. Koniec. End. Finito."

„Len si z teba uťahujem," usmiala som sa na neho nechávajúc ho objať ma okolo ramien.

„Ja teda určite nie. Vieš, kedy naposledy spala vo svojej posteli v tomto dome?"

„Včera keď som si dala dvadsaťminútovku po obede," priznala som sa bez hanby. „Ale fajn, máš pravdu. A mali sme o tom hodinovú diskusiu pred dvomi dňami."