Povedz proste iba áno (SK)

5.kapitola

Chris trval na večeri na ďalší deň. Nenamietala som. A nakoniec to bolo moje najlepšie rozhodnutie. Keď presne o piatej zaklopal na dvere nášho domu, čakala som už netrpezlivo za nimi spoločne so všetkými svojimi spolubývajúcimi, ktoré ma tam odmietali nechať samú. Nedopriali nám ani kúsok súkromia. Predchádzajúci deň sa síce všetci zoznámi a v kuchyni ďalšie dve hodiny tieklo iba víno, aj tak si dievčatá ale nenechali ujsť byť aspoň ešte malú chvíľu pri našom úžasnom, mladom a krásnom susedovi, ktorý mal oči celý ten čas len pre mňa.

Nesnažila som sa mu odolať. Neodťahovala som sa, keď ma pobozkal na líce. Neodmietla som jeho ruku, keď mi otvoril dvere zo strany spolujazdca. Opätovala som mu každý jeho pohľad, úsmev i pekné slovo, pretože to pri ňom bolo akosi prirodzene. Keď sme po dvadsiatich minútach cesty zastavili pri majáku na konci pláže, Chris vystúpil z auta, aby mi mohol otvoriť dvere. Jeho oči hľadali tie moje, keď som stále len pár centimetrov od neho.

Mal na sebe huňatú tmavo zelenú čiapku a šál, ktorým by som sa dokázala prikryť, poctivo chránil jeho krk. Aj napriek tomu, čo si na seba zobral, vyzeral neodolateľne a ja som mu chcela zas a znovu povedať áno na jeho otázku, či s nim pôjdem na rande. RANDE. To slovo som už päť rokov nemala vo svojom slovníku. Nikdy nevyšlo podľa mojich predstáv. Nikdy ten človek nezostal po mojom boku. Nikdy...

„Chcel som ťa na toto pripraviť, ale nebol čas, pretože tvoje spolubývajúce mi na to nedali priestor," zasmial sa Chris keď som prijala jeho ruku. Viedol ma k reštaurácii na pobreží, ktorá mala na oknách krásne malé svetielka a závideniahodne črepníkové kvetiny. Nemusela som sa pozerať na jej názov, aby som pochopila, že patrila Talianom. Hlasy sa niesli až na parkovisko, z ktorého sme práve odchádzali. Smiech a radosť bolo počuť v rôznych tóninách. Každá jedna z nich však bola úžasná. „Milujem to tu."

O pár minút som sa ocitla na mieste, ktoré sršalo životom. Vzadu tancovali ľudia do rytmu hudby z nie veľmi dobre naladeného rádia. Pri stoloch sedeli zamilované páry, rodiny s deťmi i starenky z kurzu háčkovanie. Všetci mali v tvári vpísaný úsmev, dokonca aj čašníci, ktorých určite boleli nohy a únava im vravela nech zatvoria skôr. „Asi som si to tu zamilovala tiež," prehlásila som, keď ma Chris objal jednou rukou okolo pasu.

„Počkaj kým nám objednám to najlepšie jedlo, aké si kedy mala."

„Máš odvahu povedať niečo také osobe, ktorá posledných sedem rokov cestuje po svete a vyskúšala už takmer všetko."

„Aj žraloka?"

„Aj ťavu ci veľrybu," dodala som s pobaveným výrazom. „Otázka je, či to čo som mala na Srí Lanke bolo skutočné kura."

„Možno..."

„Chris!" prerušil ho o približne dvadsať rokov starší chlap s utierkou zastrčenou vo vrecku a s múkou na čiernom tričku. „Konečne! Hovoril som si kedy asi tak prídeš!"

„Pietro," napomenul ho Chris tľapkajúc ho po hrudi. „Vravel som, že prídeme niečo krátko po piatej. Nemôžem za to, že ma nepočúvaš."

„A kto je táto krásavica? Kde si ju našiel, prosím ťa?" Pietro rozprestrel ruky vo vzduchu pozerajúc sa priamo na mňa.

„Na pláži," prehovorila som.

„Keď som venčil tvojho psa, Pietro."

„Vravel som ti, že ti prinesie šťastie. A pozri sa..."

„Vravel si mi," prerušil ho Chris smejúc sa nad jeho slovami, „že ti ho mam postrážiť na tri hodiny. A nakoniec z nich bolo asi tak dvadsať. O šťastí nebolo ani muk."