Povedz proste iba áno (SK)

22.kapitola

Pred siedmimi rokmi

JA: Išla som za nimi.

EDWARD: Za kým?

JA: Za mamou a otcom.

EDWARD: Prečo o tom neviem?

JA: Pretože som to tak chcela.

EDWARD: Som tvoj brat.

JA: Viem.

EDWARD: Violet.

JA: Edward.

Cítila som ako si vzdychol aj napriek diaľke, ktorá nás rozdeľovala. Poznala som ho až príliš dobre. Nepáčilo sa mu to, čo som spravila. Prišiel mu list, ktorý som mu napísala z internátnej izby.

EDWARD: Dal som ti všetko a oni tiež.

JA: Viem. A cením si toho. Ani netušíš ako veľmi.

EDWARD: Tak prečo si odišla?

Nemala som pre neho odpoveď. Stála som na pláži s nohami v piesku. Pozerala som sa ako sa lámu vlny v mori a hľadala som to, čo som stratila. Kde bola pravda?

JA: Odišla som kvôli nim, Edward.

So zbalenými kuframi a novou letenkou som sa pred týždňom zasekla znovu v Anglicku kvôli prestupu. A tak som to využila aj keď to pôvodne nebolo v pláne. Išla som za rodičmi a celou cestou taxíkom som uvažovala nad tým, čo by som im asi tak povedala. Lenže nakoniec som sa tesne pred cieľom otočila so slzami v očiach, pretože som to nedokázala. Vrátila som sa na letisko, sadla si do haly a s rukopisom v rukách som tam strávila dvanásť hodín.

Viac som do Anglicka znovu nevstúpila.

Prítomnosť

„Emily," Chris mnou triasol, aby som konečne niečo povedala alebo urobila. Svetlá fotoaparátov na nás svietili zo všetkých strán. Keď som však nespravila nič ani sa na neho nepozrela, zodvihol ma do náručia. Zložila som si hlavu na jeho rameno a rukami som ho pevne objala okolo krku. Neplakala som, netriasla som sa strachom, neuvedomovala som si to, že do hodiny budeme na každej jednej webovej stránke.

Uteč, Violet, spomenula som si na mamine slová. Uteč.

Chris ma niesol až k autu, kde ma položil na sedadlo, zavrel dvere a nastúpil z druhej strany. Šofér vyštartoval skôr, než som stihla zaregistrovať dav ľudí, ktorý k nám dobehli odniekiaľ z ulice. „Emily," Chris ma chytil za ruku. „Povedz prosím ťa niečo."

Pozerala som sa na svoje nohy celú tú cestu. Neprehovorila som ani raz, pretože v mojej hlave boli stále obrazy z tých sprostých pár minút, ktoré už dávno boli iba obyčajnou minulosťou. Cítila som, ako ma tmavo zelené oči toho muža prepaľovali, akoby ešte stále boli predo mnou.

Keď sme zastali pred hotelom, otočila som sa na Chrisa a chabo som sa na neho usmiala. „Prepáč," ozvala som sa s hlasom, ktorý patril môjmu dávnemu ja. Dievčine, čo nevychádzala tri roky poriadne ani z domu. 

Chris ma k sebe stiahol, pobozkal ma na vlasy a nakázal šoférovi, aby nás previezol po uliciach Cappadocie. Mesto sa podobalo mestám, ktoré som navštívila v Turecku i Grécku. Bola to zmes kultúr, z ktorých na ňom každá zanechala svoje stopy. Pomaly sme prechádzali po krajine a sledovali ako sa obrázky na googli menili na skutočné. Bolo to úplne obyčajné miesto, kde ste zrazu z ničoho nič narazili na niečo ohromné. Göreme je to, nad čím všetci na Internete žasnú, turecká obec v Cappadocii plná historických a prírodných divov sveta. Skalné útvary a domy a hotely na miestach, ktoré boli pre niekoho nepredstaviteľné, nás sprevádzali po našej neplánovanej trase.

V jeden moment som v Chrisovom objatí zaspala. Netuším, ako dlho sme sedeli na zadných sedadlách prenajatého auta so šoférom, ktorý bol po Chrisovom boku už roky. Adrenalín, ktorý prišiel i odišiel z môjho tela, ma nechal úplne zničenú. Zobudila som sa až v hotelovej izbe v posteli vedľa človeka, ktorého som milovala. Mal naplánovaných pár stretnutí a natáčaní, no kvôli mne ich zrušil ešte v hale, kde sa odohrala celá tá bláznivá udalosť.

Spal, no jeho tvár nebola pokojná. Bol v nej vpísaný strach o mňa i otázka, ktorú nedokázal vysloviť nahlas. Bola tou istou, ktorú som si kládla i ja sama už roky. A práve ona ma presvedčila, že to, čo som si vravela odkedy som Chrisa stretla, malo svoj význam. Povedala som proste iba áno, i keď som mala použiť nie.

Ležala som pri ňom hodiny sledujúc každý jeho pohyb. Snažila som si z neho zapamätať, čo najviac pred tým ako odbila pol noc. Potom som sa opatrne dostala z jeho náručia, pozbierala si veci, ktoré som seriózne mala úplne všade a so slzami v očiach som mu na prázdnu stránku jeho zošita napísala hotelovým perom dôvod toho, prečo ma ráno pri sebe viac nenájde. Srdce ma bolelo pri slovách, ktoré ma hlava nútila dostať zo seba von.

Drahý Chris,

Pred siedmimi rokmi som si zbalila kufor a zdrhla som preč od svojich problémov. Nebolo to riešenie, no aspoň sa dnes nebojím chodiť po ulici tak ako vtedy. Muž, ktorý dnes na mňa mieril zbraň, ju na mňa nemieril po prvý krát. Tú jazvu na tvári má kvôli mne.

Netuším, ako ti vysvetliť to, čo sa stalo dnes na tlačovke. Kiež by som vedela, čo tomu chlapovi beží v hlave. Snažím sa na to prísť už desať rokov, no neúspešne. Stále si premietam ten večer, kedy som ho stretla po prvý krát. Nikto z nás ho nepoznal.

Existuje dôvod, prečo som ti povedala, aby sa si nepýtal na moju rodinu. Ostal mi už iba starší brat, pretože chlap s tmavo zelenými očami mi pred desiatimi rokmi zabil mamu i otca. A aj keď viem, že by si spravil všetko pre to, aby som bola v bezpečí, nedokázala by som žiť po tvojom boku s vedomím, že človek, ktorého oči ma budia zo spánku, stále nie je za mrežami. Nechci vedieť, prečo. Odpoveď ti nedám.

Dohodli sme sa na šiestich mesiacoch. A myslím, že práve uplynuli.

Ak by sme boli v knihe, možno by ma včera zastrelil alebo by ho ochranka chytila a konečne by skončil vo väzení. Lenže náš príbeh bol až príliš dobrý na to, aby trval večne.

Nechcem sa znovu báť každého kroku, ktorý spravím vonku. Nechcem sa vrátiť do tých rokov, ktoré nasledovali po smrti mojich rodičov. Nechcem sa zavrieť vo vlastnej izbe. Nechcem nič z toho, hoci ho znamená, že musím prísť o to, po čom túžim odkedy som ťa stretla.

Milujem ťa, Christopher Jonathan Miles.

S láskou, Emily.

Chytila som rúčku svojho kufra a dávajúc si pozor na každý svoj krok som vyšla z našej izby. Slzy som zastaviť nedokázala. Boli so mnou až kým som si nesadla do prvého lietadla, ktoré z letiska odlietalo. Potom som zaspala.

Pred desiatimi rokmi

Život nám plynie pred očami. Každý to vie, no nik s tým nedokáže nič urobiť. A tak neexistuje človek, ktorý by žiadal svet o aspoň jeden deň naviac nech už by vyzeral akokoľvek. Ani ja som to neurobila. Iba som tam stála a sledovala ako z ich tiel vychádza ten ich, nalomený ako sklenená váza. Umierali mi pred očami.

„Bež," šepla moja mama z posledných síl. „Bež, Violet."

A ja som to urobila, pretože som nechcela prísť o ten svoj.

P.S. Teraz už mám len otázku. Je to to, čo si čakala? Ak nie, tak som uspela. Ak áno, tak aspoň dúfam, že ťa tá cesta bavila a lákala čítať ďalej. Až doteraz to bol pre mňa jeden veľký experiment. Chcela som vedieť, ako veľmi dokáže človek zamotať čitateľovi hlavu a presvedčiť ho o tom, aby nečakal očakávané. Mala som pár názorov na to, čo by sa mohlo stať. A boli neskutočne zaujímavé. To, čo sa stane ďalej si ale nechám ešte pre seba. Bude to rýchla, no zaujímavá jazda. Hádam ťa bude baviť.

Bettie