Povedz proste iba áno (SK)

25.kapitola

Niektorí ľudia vám ukradnú srdce i v priebehu pár hodín. V živote ich viac už pri tom možno nikdy neuvidíte. Ale to je v poriadku, pretože bolo stvorené pre nich, tak ako to ich pre vás. A on bol niekým, kto nosil v dlani to moje. Nathaniel. Keby som vám o ňom mala niečo povedať, nedokázala by som prestať hovoriť, pretože stál po mojom boku celé roky. Vyrástli sme spolu. A keď nastal čas, podpísal zmluvu s mojimi rodičmi. Stal sa ich ochrancom ako vo filmoch. Nosil čierne nohavice, košele s dlhým rukávom a tmavé okuliare na očiach, no keď sa skončila jeho služba, prehodil si cez seba tú bláznivú havajskú košeľu, čo som mu venovala dva dni po jeho nástupe, aby mi v nej poslal selfie uškŕňajúc sa od ucha k uchu.

Potom sa to stalo a on viac nebol rovnakým človekom. Jeho radosť zmizla presne tak ako tá moja. Na miesto toho, aby strážil mojich rodičov tak ako to bolo napísané v jeho náplni práce, pretože sme ich pochovali, postával pred dverami mojej internátnej izby. Nikdy sme neboli ničím viac ako priateľmi, ale to nemenilo nič na tom, že bol pre mňa rovnako dôležitý ako môj brat.

Keď som sa na neho nečakane zavesila v ten večer, takmer som mu zvýskla do ucha od radosti. Keď sme sa obaja spamätali, sadli sme si na schody a bez slov sme sa pozerali na vzdialenú bránu, cez ktorú cudzinec nemal šancu prejsť, no i tak sa to raz niekomu podarilo. Bola to až bratova priateľka, kto nás vyrušil. V rukách držala farbu, hrebeň a misku. „Je čas vrátiť ťa do minulosti, nemyslíš?"

Vtisla som Nathanielovi bozk na líce s prísľubom, že už nikdy nikam nezdrhnem tak ako pred ôsmimi rokmi a nasledovala som poslušne Avu dnu.

„Edward je šťastný," prihovorila sa mi, keď mi cez ramená prehodila čierny uterák a začala mi peroxidovať hlavu. „Je fajn, že si prišla."

„Mohol by ma poslať kade ľahšie alebo sa na mňa vykričať."

„Ale on to neurobil."

„Nie. On nie."

Sledovala som ju pomocou zrkadla. Nepoznala som ju viac ako pár hodín, no bolo mi jasné, že som našla ďalšiu osobu, ktorej patrilo moje srdce.

Pred ôsmimi rokmi

„Čo to robíš?" Nathaniel na mňa zízal, akoby som sa zbláznila. Nosila som svoje veci po malých kúskoch von zo svojej izby tak aby to nebolo veľmi nápadné, no očividne som sa minula zámeru. „Kam to všetko dávaš? Prečo viac nechceš toho plyšáka od Timothyho? A čo tá stolička?"

„Máš ma strážiť, nie sa ma na všetko pýtať," oponovala som. „Tak buď ticho."

„Violet, no tak..."

Lenže ja som bola slabá. Nikdy som v sebe nedokázala nič dlho udržať. A tak som mu pri košoch vyliala svoje srdce. Povedala som mu, že mám letenku a že odchádzam. To ho presvedčilo, aby sa viac nevypytoval. „Budeš si na seba dávať pozor," riekol.

„A ty to nikomu neprezradíš."

„Ani Edwardovi."

Podala som mu plyšáka, aby som mohla vyhodiť svoje staré oblečenie, ktoré som viac nenosila do kontajnera v nápisom CHARITA. Za nimi tam išiel aj on. Medveď s červeným vyšívaným srdcom a šálom okolo krku.

„Dobre."

Prítomnosť

Nathaniel prišiel vo chvíli, keď mi Ava naniesla posledný kúsok ryšavej farby na vlasy, čo zatiaľ vyzerala ako nejaké divné bahno. Na to kývla smerom k nemu, aby ho povzbudila k tomu prísť bližšie, pozbierala si svoje veci a odišla premeriavajúc si ho od hlavy po päty. „Čo si to so sebou porobil?"

Mal na sebe havajskú košeľu. „Nič. Toto je pravý Nath, nemám pravdu?"

„Štýlový Nath," utrúsil frajersky, no absolútne mu to nesedela a tak od nás Ava odišla so smiechom, ktorý sa niesol celou chodbou.

„Čo chvíľa sa mi vráti moja Violet, čo?" ukázal smerom k umývadlu, kde Ava nechala špinavý hrebeň. Natiahol sa pre neho a pod prúdom teplej vody ho začal zbavovať farby. „Na Filipínach by si tento odtieň možno nenašla."

„Ako vieš, kde som bola, Nath?"

Nathaniel si utrel ruky a otočil sa smerom ku mne zakladajúc si ich cez prsia. „Sľúbil som ti, že nikomu nepoviem, že odchádzaš, nie to, že na teba nebudem aj naďalej dávať pozor."

„Zmenila som si meno," povedala som naivne.

„Myslela si si, že si nevystopovateľná? Že dokážeš len tak zmiznúť z digitálnej mapy?"

Zahryzla som si do pery. „Nie."

„Fajn," Nathanielovi odľahlo. „Edward nechcel vedieť detaily. Potreboval iba každý deň počuť, že si v poriadku. A ja som sa snažil mu to, čo najpresnejšie povedať. Raz som ale zachytil zeleno okého na jednej fotografii z letiska, na ktorom si bola aj ty a potom som ho stratil. Odvtedy som neprestal a dával som pozor na každý jeden pohyb tvojej karty."

Prsty na rukách mi začali brnieť a tak som sa postavila, aby sa ten pocit nedostal hlbšie do môjho tela. „Kde to bolo?"

„V Paríži," šepol. „Niekto tam vtedy nahlásil bombu, takže to bolo aj v správach. Zahliadol som ho za redaktorkou pri stánku jednej leteckej spoločnosti."

„Vtedy mi zamietli kartu." Nath sa mi uličnícky svojim pohľadom priznal. „Šikovné."

„Odletel do Amsterdamu ani nie deň po tom, ako si tam mala letieť ty."

„Viac krát sa ti ho nepodarilo zastihnúť na tej tvojej digitálnej mape?" doberala som si ho aj napriek tomu, že mnou prešla hrôza. Strach ma začal ovládať skôr než som ho stihla zastaviť v jeho pohyboch. Ten človek s tmavo zelenými očami ma sledoval. Doprčic!

„Bol na Filipínach."

Triasli sa mi ruky, ktoré som schovávala vo vreckách. „Kedy?"

„Pred zopár dňami."

Sadla som si na kraj vane a privrela viečka. Nathaniel ma napodobnil, no namiesto toho, aby videl nič tak ako ja, svoj pohľad namieril smerom ku mne. Cítila som, ako sa mi prepaľoval cez kožu. „Hackol som ti notebook."

„Pracovný notebook," dodala som.

„Prepáč."

„Chcel si, aby som išla na IT."

„A poslal som za tebou Timothiho."

Nedokázala som viac sedieť na jednom mieste. Musela som niečo robiť. A tak som chodila po miestnosti tak dlho, než som dala svoju hlavu dokopy. „Je v Anglicku?"

„Neviem. Netuším ako sa volá a nepoznám ani číslo jeho karty. Polícia je na tom rovnako," šepol zničene. „Jedenásť rokov a stále nie sme o nič bližšie."

Musíme ho chytiť, chcela som povedať, no z mojich úst nevyšlo nič. Ak by som aspoň mala nejaké informácie o tom, kde je, kto je a prečo urobil to, čo urobil...

„Violet!" Edward sa prirútil do kúpeľne ako zmyslov zbavený. „Bol tu."

Nepotrebovala som sa ho pýtať na to, o kom hovoril. Strach v jeho tvári vravel všetko, čo nahlas vyslovená nebolo.

P.S. poďme spolu zistiť, či táto časť patrí do príbehu alebo nie.