Povedz proste iba áno (SK)

20.kapitola

Život ma niekedy divné úmysly. Zavedie vás na cestu a povzbudí vás k tomu, aby ste sa ňou vydali.
Veríte mu, i keď vás už milión krát v minulosti sklamal, pretože vaša malá dušička si to žiada zas a znovu. A potom to príde. Zničí vás skôr než spravíte prvý poriadny krok.

Chris sa do domu vedľa toho našho vrátim po mesiaci. Objal ma, pobozkal na líce a zvyšok večera strávil so mnou po boku, alebo teda skôr objatí. Bolo to akoby nikdy neodišiel aj napriek tomu, že mi nevyslovená otázka visela priamo nad hlavou. Ignorovala som ju tak dlho ako to len bolo možné.
„Chris?" oslovila som ho, keď posledné štipky svetla prírody zmizli z jeho izby. „Budeš musieť znovu odísť?"
Neodpovedal mi a to úplne stačilo. Prešiel mnou chlad, ktorý som sa snažila celý ten čas, čo bol preč, odohnať. Do mojej hlavy sa votreli nevyžiadané myšlienky presne ako to u žien, ktoré sa zamilovali bývalo. A ty si mu dala šancu, hnevalo sa moje srdce. Teraz ťa opustí a ja sa rozthám na malé kúsky, pretože to tak bude chcieť zbytok tvojho tela.
Logika mala pracovať namiesto teba, bránil ma môj mozog, ktorý ledva zvládal svoju vlastnú váhu a bolesti. Nie je vhodné si to ale vyčítať, však?
„Emily?" ozval sa Chris, keď som dlhšie neprehovorila. „My to nejako vymyslíme."
Ovinula som si okolo ramien perinu, keď som pocítila jemný chlad, ktorý tam pred tým nebol. „Musíš ísť do práce?"
„Podpísal som zmlúvu," podal mi vysvetlenie, ktoré chránilo jeho neplánované rozhodnutie odísť. „Chcú začať natáčať už o tri dni." Jeho hlas ale neznel rovnako odhodlane ako jeho slová.
Pevnejšie som ho objala akoby som ho tým mohla udržať pri sebe aspoň o týždeň dlhšie. Bláznivé dievča, sťažovalo sa srdce. Ty si ho pobláznilo, hnevala sa hlava. „Kde?"
„Vo Francúzsku. Nantes."
„Tam je pekne," vzdala som sa pri spomienke na dva mesiace, ktoré som tam strávila. „Keď tam budeš, ochutnaj víno Muscadet. A ak budeš mať čas, choď do ich vinárstva mimo mesto."
„Máš ešte niečo, čo by si mi chcela povedať?" pošteklil ma pod perinou, aby zahnal smútok, ktorý sa mi tlačil do tváre.
„Uhm," odstrkovala som jeho ruku hihňajúc sa kvôli nej. „Nie, nie."
Prestal, pretočil sa na kraj postele a nechal ma tam samú. Jeho teplo sa stratilo a ja som sa musela ešte viac zahaliť tým, čo už má aj tak prikryvalo až po krk.
Chris sa premiestnil k strane postele kde som ležala so svojím oblečením v rukách. Mal na sebe taky ten divný pohľad, ktorý som nedokázala identifikovať. Miešali sa v ňom tajomstvá, radosť, strach, sklamanie, smútok, nadšenie i láska.
Kľakol si na jedno koleno a potom pozerajúc sa mi priamo do očí začal hľadať niečo vo vrecku sivej mikiny. „Ja viem, že je to bláznivé,"  spustil. „Ešte sme sa iba stretli ale mám pocit, že toto je správne a že ty si tá pravá," vravel s takou nehodu, že som podľahla jeho čaru. Fakt, že už mal na polovicu zbalený kufor sa mi vyparil z myšlienok.
On ťa požiada o ruku! Kričala moje srdce, ktoré chcelo každú chvíľu vyskočiť z môjho tela len aby sa oddalo tomu jemu.
Uteč, ozval sa rozum. Skôr než mu podľahnem aj ja.
Ak by som stála, mala by som nohy prikované k zemi. No tak som iba zvráštila obočie a potom ho znovu vrátila do pôvodnej polohy. Hrala som sa s gumičkou na zápästí. Keď sa však do Chrisových očí dostal ten úsmev, čo mal na tvári, žila som už len daným okamihom.
„Emily Saunders," prehovoril na mňa držiac v ruke niečo, čo si ešte na par ďalších sekúnd chcel nechať iba pre seba. „Použijem typické slová, tak sa nehnevaj," žmurkol. „Patrí ti moje srdce nech už budem kdekoľvek."
„Chris," našla som svoje hlasivky.
„Emily," nedal mi šancu. Jeho úsmev sa roztiahol ešte o malý kúsok. „Budeš polievať kvety v tomto dome, keď tu nebudem?" Rozprestrel dlaň, v ktorej ukrýval obyčajný kovový kľúčik.
Idiot, nadávalo moje srdce, no rozum nečakal a okamžite ho umlčal. Nedokázala som to viac udržať. Vypukla som do smiechu, ktorý by ma položil na zem, ak by som neležala v posteli. „Toto bolo perfektné," priznala som cez slzy, v ktorých nebola ani stopa po nešťastí, smútku ani hnevu.
„Viem," žmurkol na mňa Chris po druhý krát utierajuc mi môj smiech z tváre. „Ale teraz vážne, tie kvety sa mi páčia. Hlavne ta palma, ktorú sme kúpili spolu. V obývačke je konečne pekne. Nechcem, aby..."
„Daj ich dievčatám," musela som sa nadýchnuť dvakrát, aby som to zo seba dostala.
Jeho oči žiadali o vysvetlenie, no jeho pery mu nedali šancu vysloviť nič nahlas. Rozhodla som sa ho pobozkať a oni súhlasili.
„Môžeme to celé posrať," povedal, keď som odhrnula paplón, aby sa ku mne mohol pritúliť. „Pohádame sa alebo si nájdeme milión dôvodov, prečo to vzdať."
„Alebo sa prestaneme rozprávať," pokračovala som. „Alebo sa urazím, pretože ťa uvidím s inou ženou na ulici."
„Budeš žiarliť a namiesto toho, aby si sa ma opýtala, kto to bol, odídeš a viac sa už neuvidíme."
„Tak ty by si ma nešiel hľadať?" buchla som ho pobavene do hrude.
„Nenašiel by som ťa, pretože svet je obrovský a miest na ukrytie je viac ako tých, o ktorých som v živote počul."
„Romantické," povedala som ironicky.
„Tragické," dodal Chris rovnakým tónom. „Takže čo? Prídeš za mnou do Francúzska?"
„Na víkend? Budeš mať na mňa čas?"
Chris ma prehodil na chrbát a lakťami sa oprel o madrac po mojich bokoch. „Ak nie, poprosím svojho agenta, aby ti našiel stoličku na placi."
„Takže ak nebudem môcť byť s tebou, budeš sa na teba aspoň pozerať? To si mi tým chcel povedať?" doberala som si ho. „Úžasný Christopher Jonathan Miles."
„Stačí ak povieš proste iba áno."
„A zas sme pri tom," hrudník sa mi nadvihol, keď ma Chris pobozkal na pery, aby umlčal moje pripomienky na frázu, ktorá má začínala srať. „Tak fajn," neodolala som pokušeniu byť s ním. „Ako dlho budeš vo Francúzsku?"
„Asi tak dva mesiace. Potom je na plné Cappadocia."
„Naozaj?!" skríkla som mu nechtiac do ucha.
Rozosmiala som ho. „Ešte si tam nebola?"
„Je tam more?"
„Nie ale jedno alebo dve jazera by sa tuším našli."
„Dobre," objala som ho rukami okolo krku s myšlienkami v budúcnosti, ktorá zrazu vyzerala omnoho krajšie než kedykoľvek predtým.
„Cappadocia," vyslovila som zasnene. Ak by som však vedela, že život mal v pláne zas a znovu mi podraziť kolená, nikdy by som svojej hlave nedala príležitosť podľahnúť láske.

Pred desiatimi rokmi

„Violet Emily Dawsonova," kričala na mňa mama, keď som prešla okolo nej s fľašou z nášho vinárstva. „Prečo si bozkávala toho chlapca?"
„Nemám ti, čo vysvetľovať," urazila som sa hoci jej otázky boli na mieste. V noci som sa vplížila domov, ukradla som z ocovej tajnej skrýše víno, ktoré som mala najradšej a vrátila som sa na terasu ku chlapcovi so zelenými očami. Po pár hltoch som sa rozhodla pre jeden jediný moment zabudnúť na to, kým som bola. Poctivá, milá, verná. Ak by osud stál na strane ľudí, ako som bola ja aj napriek pár nedokonalostiam, môj priateľ by ma nikdy nenechal čakať na neho tri hodiny, po ktorých by mi nezavolal a nepovedal mi, že na mňa zabudol.
„Chodíš s niekym," začala svoju určite dávno  nacvičenu prednášku. „Nemôžeš..."
„Mám osemnásť, môžem..."
Mama buchla dverami, keď za mnou vošla do mojej izby. „Osemnásť ti je od včera, Violet! Nepoužívaj to vo svoj prospech. Neospravedlňuje to tvoje činy! Si naivná."
Zastavila som sa uprostred miestnosti s fľašou vo svojej ruke. Nebolo v nej už takmer nič. Jedine, čo ma nútilo nevyhodiť ju bola stopa po hriechu, ktorý ma šťeklil vždy, keď som sa pozrela na jej hrdlo. Lenže mama to prehnala. Chcela som iba hodinu. Možno dve. Nič viac. „Odíď,"  vzdychla som, pretože som druhý krát prehrala v hre života, ktorú som nedokázala nijako ovplyvniť.
Mama neprotestovala. Uvedomila si, že si posledné slová mala nechať iba pre seba. Odišla tak, ako som to po nej chcela bez akéhokoľvek protestu alebo námietok.
Keď som bola v izbe konečne sama, sadla som si na zem a rozplakala sa. Všetko sa posralo.

P.S. Síce ešte nemám počítač, ale nejako som to dala dokopy. Nie je to to, čo som napísala na ňom, ale príde mi to lepšie. Určite ešte budú zmeny a opravy. Ale pointa tam je a ja dúfam, že ste ešte neprestali čítať a ze to je aspoň trochu napínave. Oh a zaujíma ma, čo si myslíte že sa stane. Bettie.