Ty, ja a výstrel [✓]

37

O tri mesiace neskôr

„Dokonalé, ďakujem..." Poviem keď sa pozerám do zrkadla na svoj odraz. „Kedykoľvek... Pristane vám to." Odpovie moja kaderníčka. Nechám jej na stole peniaze a nasadím si slnečné okuliare. Som dokonale pripravená na večer, ostáva len nejak zamestnať Caluma aby som mala pokoj. Prídem k autu kde stojí člen našej ochranky. Chcem nastúpiť keď ma zrazu chytí za ruku a odtiahne od auta. „Chlapče... nabudúce pozor koho chytáš." Poviem a dám si dole okuliare. „Prepáčte madam..." Ozve sa a otvorí mi dvere od nášho čierneho Ferrari a keď nastúpim zavrie ich za mnou. „Pán Devon vám odkazuje že máte stretnutie s doktorkou...." „Ďakujem, ale ideme domov." Skočím mu do reči načo iba prikývne so slovami Áno madam. Cesta prebieha v tichu a ja sa stále prezerám v zrkadle. „Myslíš že sa to bude Pánovi Devonovi páčiť?" „Nemôžem hovoriť zaňho ale ste naozaj krásna." Povie a pri tom nespúšťa oči z cesty pred nami. Čerstvo umyté, vyfúkané, vyžehlené a hlavne nafarbené vlasy ktoré som si chcela dať už pred viac ako troma mesiacmi. Fialová farba ktorá žiari dosť sama o sebe. A ešte s tým čo si chcem večer obliecť, mňamka. Vystúpim z auta rozhodnutá nájsť Caluma. Našla som ho v spálni ako sa prezlieka. „Ahoj fešák..." Začnem s hravým hlasom a zamknem za sebou dvere. „Ahoj... Nemala by si byť na sedení?" Opýta sa so zdvihnutým obočím, nad čím iba pretočím očami. „Napadlo mi niečo lepšie ako hodinu sedieť na gauči a hovoriť žene o tom čo už vie..." Začnem a posadím ho na posteľ. „Čo hovoríš?" Opýtam sa ho keď si naňho obkročmo sadnem a prehrabnem si vlasy. Chytí prameň mojich vlasov do dlane a potiahne za ne. „Pekne... Ale musím sa obliecť a ísť. Mám dôležite stretnutie..." „Pár minút meškania ťa nezabije...." Zašepkám mu do ucha a jemne pohnem panvou. „Payton..." Zavrčí a posadí ma vedľa seba na posteľ. „To vážne?!" Opýtam sa neveriacky. „Už je to skoro pol roka! Pol roka čo odmietaš sex so mnou! Boh vie čo robíš keď nie si doma..." „Nezačínaj.." „Nemám začínať?! Nech sa dialo čokoľvek, nech sme sa cítili akokoľvek, sex bola jediná vec ktorá nám ostala. A teraz nemáme ani to... Tak prepáč že chcem svojho manžela pretiahnuť pred tým ako odíde na zvyšok večera niekam do čerta!" „Payton..." „Nie! Žiadna Payton... Choď už..." Poviem a chcem odkráčať smerom do kúpeľne. „Neodchádzaj keď hovorím..." Začne ale ja ho ignorujem. Zrazu cítim ako som pritlačená čelom o stenu. „Myslíš že to nechcem?! Chcem sa zachovať správne a dať ti čas.... Nechcem som aby si si myslela že som zasraté hovädo bez kúsku súcitu!" Zavrčí mi do ucha a nechá ma tam stáť. „Pozri sa na mňa!" Rozkážem mu keď ho chytím za ruku a pritiahnem si ho k sebe. „Stále myslím že nie si pripravená..." „Calum..." „Nie bábika, prepáč ale bojím sa... Nejde to." Povie, jemne ma pobozká na pery a odíde zo spálne na chodbu. „A nečakaj na mňa!" Zvolá spoza dverí. Dalo sa to čakať, ale aspoň mám pokoj do zajtrajšieho rána. Vybrala som si tašku s vecami a pozrela sa z okna. Autá odišli a ja som s úsmevom zišla dole po schodoch. No na nešťastie pri vchode stál člen ochranky. „Niekam ideme madam?" Opýta sa a ja s naštvaným pohľadom prikývnem. Znova nastúpime do auta a ja mu nadiktujem adresu. Auto po pol hodine zastaví na poloprázdnom parkovisku pred tmavou a skoro rozpadnutou budovou. „Madam?" „Buď ideš so mnou a budeš mlčať alebo čakaj tu.." Zavrčím cez zaťaté zuby a kráčam smerom dnu s taškou prehodenou cez ramená. „Slečinka si asi pomýlila adresu?" Ozve sa za mnou mužský hlas a ja k nemu otočím hlavu. Viem že vyzerám dobre ale že až tak že si myslí že som na zlom mieste? Mám na sebe dlhú bielu mikinu pod ktorou mám biele šortky a na nohách mám hadie čižmy pod kolená. Celý deň mám tento outfit a vyzerám ako pubertiačka. A s Calumom to aj tak nepohlo... „Na koho si dnes stavil?" Opýtam sa ho a postavím sa pred neho. „Sashu predsa." „Chyba." Poviem a odkráčam preč. Kráčam chodbou kde vidím svojho „trénera". „Pripravená?" Opýta sa ma zatiaľ čo vojdeme do šatne kde sme sami. „Kde sú ostatný?" „Každý má vlastnú šatňu. Priprav sa máš pätnásť minút." Povie a odíde. Vyzlečiem sa do spodného prádla a z tašky vyberiem veci. Čierna športová podprsenka ktorá mala jednu polovicu poflirtovanú striebornými trblietkami. Čierne latexové šortky so striebornými trblietkami v tvare srdca na pravej strane zadku. A ešte čižmy vysoké tesne pod kolená ktoré sú celé posiate trblietkami ako mám na zvyšku outfitu. Vlasy som si vyčesala do vysokého copu a pozrela sa do zrkadla. Prstom som prešla po jazve ktorú schováva tetovanie. V strede pod pupkom mám nápis FIND YOUR FIRE a po stranách sú obrysy plameňov. Ozve sa búchanie na dvere ako znak že je čas. Tak poďme nato, to zvládneš. Pri najhoršom nebudeš cítiť ako ti niečo zlomí. Upokojí ma môj vnútorný hlas keď sa ocitám pred ringom. „Tak fajn... Toto nie je to čo vidíš v telke. Tam je show toto je bez pravidiel a pokiaľ ťa protivník doslova nevyhodí z ringu alebo sa nevzdáš, je dovolené všetko.... Všetko." Povie chlap ktorý ma tomuto všetkému dostal. „Tak poďme nato!" Poviem rozhodne a pohľadom skúmam celú miestnosť. Lavičky plné divákov rôzneho veku, od mladých chalanov cez potetované ženy, mužov v oblekoch až po starých chlapov s pivom v ruke. Publikom a ring delí zábrana na ktorej sú z vnútornej strany pripevnené žinenky. V ringu stojí rozhodca a niečo hovorí žene ktorá je oblečená podobne ako ja. Má na sebe červenú podprsenku, šortky rovnakej farby a od kolien sa ťahajú zvonové návleky ktoré ma na čižmách. A to nehovorím o jej príčesku ktorý ma vo vysokom cope, zapletený ako vrkoč ktorý jej siaha skoro až na zem. „Núdzové slovo je dieťa." „Prečo dieťa?" „Nikto by tu predsa dieťa nečakal no nie?" Celkom to dáva zmysel. „Tak začnime! V pravom rohu naša šampiónka Sasha!" Zakričí rozhodca a ozve sa potlesk a piskot. „V ľavom rohu nováčik P-p-paytoon!" Zakričí a ozve sa polovičný potlesk a niekoľko zabučaní. „Pamätám si svoj prvý zápas..." Začne Sasha s úsmevom. „Skončila som so zlomenou čeľusťou... Tak ako skončíš aj ty!" Zvrieskne a skočí na mňa. Uhnem sa, odrazím sa od rohu a zvalím ju na zem. Prekvapene leží na zemi, rýchlo jej skočím na chrbát chytím ju pod krkom a rozhodca začne odpočítavať. „Raz! Dva!" A v tom vykopne nohy a ja končím na zemi. Zdvihne ma zo zeme a rozbehne sa so mnou priamo do rohu ringu. Hlavou doň narazím a spadnem na zem. Tento krát skončí ona sedieť obkročmo na mne a rozhodca začne odpočítavať. „Raz! Dv..." Nedokončí lebo vykopnem nohy a zhodím ju zo seba. Trochu sa mi točí hlava ale chytím ju za ten jej stupídny vrkoč a začnem ju mlátiť hlava nehlava. Zdvihnem ju zo zeme chcem vytlačiť z ringu. Keď sa chytí šnúry a preskočí ju. Stojí na nej z vonkajšej strany a ja prekvapene vyvalím oči. Zrazu chytí ten svoj vrkoč a cítim ako ním dostanem facku. Ustúpim o pár krokov a ona doslova skočí späť do ringu. Rozbehnem sa proti nej keď cítim že už nestojím nohami na zemi. Tá ženská ma drží nad hlavou mieri si to so mnou priamo k lanám čo sú pred nami. Rukou ma drží pod krkom, uvoľním si jednu ruku a začnem ju štekliť pod pazuchou. Prekvapene zvýskne a zhodí ma na zem. Tvrdo dopadnem tvárou napred. Otočím sa na chrbát a snažím sa chytiť dych. „Už máš dosť?!" Zvrieskne podráždene Sasha a ja sa postavím. „Pokiaľ neležíš na zemi tak nie..." Odpoviem jej načo sa uchechtne. Chytí ten svoj vrkoč do ruky a začne s ním točiť. Do čerta aj keď necítim bolesť je mi jasné že to bude zle. Chytím koniec vrkoča načo prekvapene vyvalí oči. Potiahnem zaňho a silno potiahnem. Naťahujeme sa oňho keď ho pustím a ona spadne na kolená. Rýchlo bežím za ňu, chytím vrkoč a obmotám jej ho okolo krk asi dva krát. Chce sa oslobodiť, myká sa ale je vidieť že toto už prehrala. Poskáčem jej po nohe, kopnem do chrbta a počujem ako kričí a nadáva na mňa. Chytím jej ruku ktorou ma chcela udrieť a pritlačila som ju až k jej lopatke. „AU, ty suka!!" Zakričí a rozhodca sa jej pýta či sa vzdáva načo iba nespokojne zavrčí. Zatlačím rukou ešte viac načo znova vykríkne. Potiahnem znova za ten vrkoč a čakám ako sa rozhodne. K ničomu sa nemá tak do nej z celej sily kopnem a spadne tvár na podlahu. Niečo chruplo, ako keď zlomíte vetvičku stromu, začala kričať že sa vzdáva. Rozhodca ma od nej odtiahol. Až teraz vidím že jej ide krv z nosa ktorý ma určite zlomený, takže to bol ten zvuk.. „Víťazom sa stáva Payton!" prekvapene pohľady ľudí ignorujem a odkráčam do šatne. Zavriem za sebou dvere a začnem do všetkého kopať a búchať. Vyhodím lavičku a kľaknem na zem. Do čerta... Prečo mám chuť plakať? Kričať ako o život ale z hrdla neuniká ani jedna hláska? Namiesto toho kľačím v šatni kvôli športu ktorý mi mal pomôcť zvládať svoje pocity a myšlienky. No namiesto toho mám v hlave ešte väčší zmätok. Zrazu mi začne na podlahe vibrovať mobil. Calum, nemám naň ho chuť. Hovor zruším a nechám slzám voľnú cestu. Bože znova som klesla na úplne dno.