Ty, ja a výstrel [✓]

Calum

„Už je to vyše pol roka ... A stále nemáme vôbec nič. Ako je to kurva možné?! Polícia stále nemá nič čo by nám pomohlo!" Opýtam sa nahnevane, no všetci v miestnosti sú ticho. V celom meste kontrolujem letiská aj verejnú mestskú dopravu. Neviem ako mi mohlo napadnúť zavolať policajtov, keď aj tak nič nevedia. Nemôžem sa na nič sústrediť. Otec musel prísť a pomôcť mi v práci. V noci nedokážem spať. Budím sa zo sna lebo vidím jej tvár, počujem jej krik, ktorý ma zobudí o pol druhej a potom sa len celú noc prevaľujem. Vezmem mobil a zavolám Mayre.
„Ahoj ... Môžeš sa zastaviť?" Opýtam sa jej. Odvetí, že za dvadsať minút je tu. „Calum ... Chlapče, mal by si sa vzchopiť. Ako troska nedocieliš nič. Vzchop sa človeče." Povie otec a potľapká ma po chrbte. Jemu sa to povie. Jemu ženu neuniesli ktoviekam. Vojdem do spálne a prejdem na balkón. Zapálim si cigaretu a zakloním hlavu. Toto je naozaj nočná mora. „Tak čo to bude?" Opýta sa za mnou hlas a vidím ako kráča ku mne. „Mám to na papieri ... Poslednú dobu to vidím v snoch." Vyslovím a vytiahnem z vrecka nohavíc papier, na ktorom sú nakreslené oči. Jej oči. Okolo nich je obmotaný had, ktorý ma hlavu zdvihnutú hore. „Vidím, že sa tvoje výtvarne schopnosti trochu zlepšili." Usmeje sa a položí svoj kufrík s výbavou na stôl. „Kam to bude?" Opýta sa ma, v čom sa ja zamyslím. Čo tak na chrbát? Alebo na ruku? „Čo by si mi poradila?" Opýtam sa jej a ona ukáže na môj pravý bok. „Ale nato sa radšej napi..." Uchechtne sa a podá mi fľašu. „Vieš, že to nie je moje prvé tetovanie." Odvetím, ale aj tak sa napijem a to poriadny hlt. „Môžeme?" Opýta sa a začne si pripravovať ihlu a nákres. Ja si vyzlečiem tričko a ľahnem si na stôl. Studený nábytok, studený vietor. A keby tu bola Payton ona by bola tá, ktorá by ležala na tomto stole a pri tom by som do nej vnikal. Som tak pohltený vo svojich myšlienkach, že syknem bolesťou až keď mi ihla prejde kožou. „Bolí to veľmi?" Opýta sa empaticky. „Nebolí to tak moc, ako keď ti niekto vyrve srdce z tela, prejde ho tank, rozšliape ho slon a nakoniec ti ho vrátia späť, ale naruby." Odpoviem a ona sa uchechtne. „A aj tak si nepriznáš, že je to viac ako len fyzická príťažlivosť ... Naozaj ti nerozumiem." Povie a ja sa sústredím na bolesť, ktorá tlmí krik v mojej hlave a duši. „Keby som ju našiel, povedal by som všetko čo chce počuť aby sa ku mne vrátila ... Nech je to pravda alebo nie." Poviem a potom ostane ticho. Prejde ďalšia hodina a ja si ľahnem do postele. Sledujem telku a pri tom sám so sebou hrám hru kto vypije viac. Skoro zaspávam, keď mi začne vibrovať mobil. Neznáme číslo. Zdvihnem a na druhej strane je ticho. „Ak je to vtip ste na zlej adrese." Skríknem nahnevane a v tom ju počujem. „Calum..." Ozve sa jej hlas a počujem ako sa chveje. „Chcem aby si ma prestal hľadať. Neuniesli ma ... Iba som sa tvárila, že to tak je, aby som mala dosť času schovať sa ... Aby si ma nenašiel." Vysloví a ja cítim, ako moje srdce práve puklo. „Bábika, ja viem, že som ťa nahneval, ale prosím vráť sa a porozprávame sa. Budem úprimný k sebe aj k tebe, sľubujem!" Poviem a môj hlas sa na konci zachveje. Je ticho a jediné čo počujem je, že sa poriadne nadýchne. „Nechcem o teba prísť ... Vlastne o teba nemôžem prísť. Prosím, ja ťa neprestanem hľadať." „Ale prestaneš. A to práve teraz." Odpovie a ja cítim ako mi po líci tečie slza. „Zbohom pusa..." Zašepká a zloží. Vytočím číslo znova a číslo už zrazu neexistuje. Naštvane sa postavím a bolestne syknem. Začnem hádzať veci zo stola, z balkóna a je mi jedno či sú jej alebo moje. Po hodine sa zastavím a kľaknem si na balkón. Chytím do ruky jej striebornú krabičku, ktorú mala v tej taške v deň keď podľa jej slov odišla. Otvorím ju a vyberiem z nej balíčky s koksom a jointom. Pod tým nájdem peniaze. Vyberiem ich von a pod nimi uvidím našu svadobnú fotku. Prejdem prstom po jej tvári a jemne sa usmejem. „Ja som taký kokot..." Poviem ticho a pozriem sa, či tam ešte niečo nemá. Fotky z prehliadok a potom jedna, na ktorej sa objímame po tej poslednej prehliadke. Usmejem sa a otočím ju.

Ste si podobný ale nie vždy rovnaký♡

-Bria

Dala jej ju a mne o tom nepovedali. A čuduješ sa prečo? Utriem si slzu a prezriem si fotky, ktoré tam ešte má. „Teraz ťa mám akože nechať ísť?! Po pol roku si si na mňa spomenula a chceš aby som to konečne vzdal?! Tak to kurva nie ..." Pomyslím si a vrátim veci späť do krabičky. Teda okrem tej fotky z prehliadky. Tú zložím a dám si ju potom do peňaženky.