Ty, ja a výstrel [✓]

Calum

Myslel som že ja to zvládam najhoršie. To som ale nevidel mamu Payton...Ani sa neunúvala dávať make-up keď stále plakala. Obdivoval som jej otca ktorý stál snažil sa upokojiť svoju ženu a on nechal slzy z oka padať po tichu. Ako náhle sa nejaká objavila hneď ju zotrel ako keby ani nebola. „Calum však?" Ozve sa za mnou hlas a ja vidím nejakého mladého muža stáť oproti mne a neviem odkiaľ ma pozná. „Som brat Payton, Alex." Povie a potrasieme si rukou. „Mrzí ma že sa musíme spoznať za takýchto okolností... Ale som rád že som mohol spoznať manžela mojej sestry." Povie a ja len prikývnem. Možno to bude tým smútkom, hnevom alebo všetkým ale mám chuť zakričať. Všade sú policajti, vraj je pravdepodobnosť že únosca príde na pohreb aby videl telo. Lenže telo nemáme, jediné čo nám ostalo je popol. Všetci si sadneme a pred nás sa postaví kňaz. „Smrť je sľub ktorý dáme Bohu keď sa narodíme. Nikdy však nevieme kedy ten sľub budeme nútený uskutočniť. Dnes tu smútime ale vieme že Payton je na lepšom mieste kde ju raz uvidíme aj my. Teraz nechám priestor pre rodinu aby sa mohla podeliť s peknými spomienkami na Payton." Povie kňaz a k pultu kráča jej mama. Stojí za pultom vedľa nej je plátno s jej tvárou ktorú mi maľoval jeden známy. Na druhej strane je vysoký stĺp na ktorom je matne čierna a na nej sú malé zlaté ružičky. „Moja dcéra mala vrodenú analgéziu. Už od malička necítila fyzickú bolesť. A pamätám si ako vravela že keď vyrastie bude super hrdinka ktorá bude chrániť a pomáhať...No a ako to býva v puberte, hormóny urobili svoje. Mali sme nezhody a hádky...Ale vždy sme si odpustili, porozprávali sa a nakoniec poriadne objali...Naposledy som ju videla v televízií keď kráčala po móle...V jeden večer som s ňou volala a opýtala sa jej či je šťastná. Pamätám sa že na chvíľu bola ticho. A potom mi povedala...Mami urobila osom v živote veľa chýb a dúfam že toto nepokazím. Chcela svojho princa na bielom koni a potom zistila že na svete je veľa idiot ktorým sa nedá veriť. A potom spoznala môjho zaťa ktorý sa o ňu podľa jej slov staral ako o kráľovnú. Začo mu chcem poďakovať, a mrzí ma že ste spolu nemohli stráviť viac času. Moje dievčatko s tebou muselo byť naozaj šťastné...Dúfam že nájde pokoj aký si zaslúži." Povie a sadne si späť na miesto. Postaví sa jej brat a prejde k pultu. „Ja a sestra sme spolu dlho neboli...Zobrali ma do armády a tak som ju musel nechať samú bez ochrany veľkého brata...A určite sa o seba dokázala postarať lepšie ako keby som s ňou bol. Mrzí ma však že som ju nevidel v jej veľký svadobný deň...Čas sa ale pretočiť nedá, musíme ho nechať plynúť a spolu s ním sa pohnúť..." Povie a sadne si späť. Všetky pohľady sa teraz presunú na mňa a tak sa pred nm idem postaviť, aj keď netuším čo mám povedať. „Payton a ja sme určite neboli príklad dobrého manželstva, teda jedine tak poriadneho talianskeho manželstva." Poviem a ozve sa jemný smiech. „Hádky boli na dennom poriadku ale stále sme sa ešte v ten deň dokázali udobriť...Väčšinou. A keď som videl ako zaspáva každý večer po mojom boku nechápal som. Nedokázal som pochopiť že toľko hnevu, strachu a hlavne lásky môže byť v jednej nádhernej osobe. Prešli sme veľmi naozaj veľa zlými chvíľami a neskutočne ma mrzí že som sa nesnažil viac. Ale človek vie aký poklad mal pokiaľ ho nestratí alebo sám nezahodí...Viem že všetkým chýba ale môžeme byť radi že tak úžasnú ženu sme mohli mať na akýkoľvek čas v našich životoch." Poviem a ozve sa potlesk. Ani si neuvedomím že mi z oka vypadli slzy až pokiaľ nezačnú tiecť po líci. „Ak už nemá nikto čo povedať presunieme sa von." Povie kňaz a všetci sa postavíme. Položia urnu do zeme. Jej mama ma presvedčila aby sme ho dali pochovať aby k nemu mohol každý a nezabudlo sa na ňu. Po jednom ideme k diere a nasypeme do nej trochu hliny. „Mrzí ma to bábika..." Zašepkám a postavím sa nabok. Kňaz ešte niečo hovorí, modlí sa ale ja sa sústredím iba nato ako leží jej popol v zemi a oni zakopávajú dieru na ktorú potom položia náhrobný kameň. Všetci sa začnú rozchádzať a nakoniec odídu všetci, okrem mňa. „Pane.." Začne Mária a ja sa naposledy pozriem na náhrobný kameň.

Payton Devonová

Milovaná dcéra, sestra, priateľka a manželka.

Slovom sa nedá vyjadriť koľko sily, lásky a odvahy sa skrýva pod týmto hrobom.

„Tak to je asi zbohom bábika..." Zašepkám, nasadím si čierne slnečné okuliare a odídem z cintorína.