Ty, ja a výstrel [✓]

Calum

Pred cisárskym rezom

Len čo Payton uspali a ona zavrela oči som sa otočil a odišiel na chodbu. Nemohol som jej už dlhšie klamať. Bude ma nenávidieť, bude ma preklínať... Čo ak sa bude chcieť rozviesť? Do čerta, čo budem robiť? „Pán Devon..."Ozve sa doktor a hneď za ním aj detský plač. Otočím hlavu a vidím tam doktora. Som otec... „Chcete ich vidieť...?" Opýta sa ma doktor a ja prikývnem. Jemne sa usmejem a ignorujem slzu ktorá mi vypadla z pravého oka. „Blahoželám máte zdravú dcérku..." Povie a ja vojdem na sál kde ešte leží moja žena. Nakloním sa k Payton a pobozkám ju na čelo. „Neskutočne ťa milujem a ďakujem ti za ňu." Zašepkám aj keď viem že ma nepočuje. Nasledujem sestričky ktoré balia moju dcéru. „Je úplne v poriadku, váži tritisíc šesťsto gramov a štyridsať deväť centimetrov, ešte raz gratulujem." Povie sestrička pri tom ako mi ju podáva. Malá plače akoby ju rezali. A je to najkrajšie čo som kedy v živote videl. „Ja som Calum, tvoj otec... A ako tvoj otec pre teba chcem to najlepšie. Dúfam že robím správnu vec lebo inak ma tamtá žena tvoja mama zabije... Chcem aby si bola šťastná, v bezpečí a to druhé by si pri nás nemala. Preto sa musíme rozlúčiť..." Odmlčím sa aby som prehltol ten obrovský knedlík čo mám v hrdle. Oči sa mi pomaly ale isto plnia slzami. „Ale sľubujem ti že sa budeš mať dobre, budeš s ľuďmi ktorý si ťa zaslúžia a budú ťa celým srdcom milovať. Som si tým istý, a preto sa o teba až tak veľmi nemusím báť. Ale predsa len, som tvoj otec a budem sa báť každý deň čo nebudem s tebou... Musíš mi to odpustiť. Teba a tvoju mamu milujem nadovšetko na svete. Preto to musím urobiť... Povez mame že to nie je naposledy ju vidíš..." Mala už neplače ale ja áno. Vyšiel som na chodbu kde som ju dal sestričke. „Papiere sú pripravené?" Opýtam sa keď na konci chodby uvidím Joshuu s Lucom. „Calum... Si si tým istý? Pochopíme ak nebudete..." „Sestrička ju pripravuje... Môžem iba jednu vec?" „Čokoľvek.." Odpovie Luca. „Chcem aby sa volala Darcy." Poviem a obaja s úsmevom prikývnu. „Vybrali ste jej krásne meno..." Povie tichým hlasom Joshua. „To Payton, vraj mala meno vymyslene d jej sedemnástin." „A nechceš jej povedať pravdu?" „Takto to je lepšie... Pre všetkých." Odpoviem im. Sestrička kráča smerom k nám s malou v náručí. „Nakŕmili sme ju. Potrebujeme už len vyplniť rodný list." Povie sestrička keď Joshua ukladá malú do autosedačky. „Volá sa Darcy Smith - Black." Odpovie Luca. Ja sa ešte raz skloním k detskej autosedačke aby som videl tie dve zafírové očká ktoré si budem pamätať už dokonca môjho života. „Vieš že ju môžete kedykoľvek prísť pozrieť.." Začne Luca keď sestrička odíde. „Uvidíme..." Odpoviem s falošným úsmevom. Obaja ma ešte však stihnú do pevného objatia. „Nikdy ti nebudeme schopný oplatiť to čo si pre nás urobil..." „Ja si myslím že je to skôr naopak...Ďakujem." „To my ďakujeme." Nakoniec zdvihnú zo zeme autosedačku s mojou dcérou a kráčajú chodbou smerom k východu. Malo to takto byť, zachoval som sa správne. Bude vyrastať v normálnej rodine kde bude v bezpečí ďaleko od nástrah môjho života do ktorého som už namočil Payton. Payton mi to nikdy neodpustí ale pre jej bezpečie som ochotný podstúpiť všetko. Aj to že ju neuvidím každý deň vyrastať pred očami. Ale Payton sľubujem že ju uvidíš, len ešte neviem za akú dobu... Vošiel som do izby kde ležala Payton. Spokojne spala bez toho aby vedela čo som urobil... Bože asi mi pukne srdce. Musel som sa dať dokopy pred tým ako sa zobudí no akonáhle som za sebou zavrel dvere od kúpeľne rozplakal som sa ako malé dieťa. Neviem ako dlho som sedel na zemi opretý o dvere a potichu plakal ale asi je načase vyjsť von. Otvoril som dvere a ona bola hore. Jej úsmev z tváre zmizol v okamihu keď videla ako vyzerám.

〜

Po tom jej záchvate som mal chuť priniesť Darcy späť a ospravedlniť sa jej, ale takto to nefunguje. Nešlo by to, dostali by ju a to nemôžem ako jej otec dopustiť. Sestrička bežala za mnou s nejakými liekmi na upokojenie. No keď sme sa vrátili do izby bola prázdna. Skontroloval som kúpeľňu no tá bola rovnako prázdna. Kam do čerta zmizla?! „Nebojte sa nemohla odísť z budovy... Bude niekde tu. Idem to nahlásiť... Skúste ju zatiaľ hľadať..." Povie sestrička a obaja sa vydáme iným smerom. Zbesilo bežím po chodbách nemocnice a prehľadávam každý kút tejto sprostej budovy. Do čerta Payton, kam si zmizla?! Zrazu mi však napadne miesto kde by mohla byť. Bežím k schodom a mierim späť na poschodie kde mala izbu. Novorodenecké oddelenie je na druhej strane možno bude tam... bežal som ako o život a videl ju tam... Stála pri okne a sledovala cez sklo novorodencov. Pomaly som sa postavil vedľa nej a ostal ticho. „Nechcela som ti veriť... Ale pýtala som sa ich. Ale naše dieťa tu nie je... Takže je naozaj preč..." Otočí hlavu ku mne a vidím jej oči ako sa plnia slzami. „Stratili sme dieťatko... To celé bolo až veľmi pekné, takže je jasné že sa niečo muselo posrať..." Vidím jej suché pery, uplakané oči a je mi zo seba zle. „Vieš že to nie je tvoja vina však?" Opýtam sa jej a pritiahnem si ju k sebe do objatia. Pevne ma chytí rukami okolo krku. „Bál som sa keď som ťa nenašiel v izbe... Všetci ťa hľadajú..." „Urobila som tu asi pekný cirkus však?" „Nikto ti to nevyčíta. Ale môžeme sa vrátiť do izby? Musíš si oddýchnuť..." Iba ticho prikývne a začneme kráčať chodbou. „Chcel by si sa snažiť o ďalšie?" Opýta sa ma zrazu a ja zastavím v pohybe. „Bábika... Asi to tak malo byť. Možno sa nám tým snaží osud niečo naznačiť..." „To že by som bola zlá matka?!" „Nie! Samozrejme že nie..." „Tak čo potom?!" Zakričí a ja sa obzriem po okolí. „Nekrič sú tu deti..." „Ale naše nie! A ty hovoríš že to tak malo byť! Že malo radšej zomrieť ako byť s nami!" Kričí a znova začala plakať. „Payton...Nemyslel som to tak..." Chcem ju chytiť za ruku ale cukne so sebou. „Nedotýkaj sa ma..." Povie a začne cúvať. Oprie sa o okno a začne pomaly dýchať. „Si v poriadku? Payton... Si..." Nedokončím vetu keď sa na mňa pozrie a ten moment spadne na zem. „Pomoc! Pomôžte mi!" Začnem kričať po chodbe a kľaknem si k nej a začnem ju jemne fackovať a hovoriť na ňu, no ona nereaguje. „Čo sa stalo?" Opýta sa sestrička. „Neviem oprela sa o okno, začala pomaly dýchať a zrazu odpadla." Poviem načo prikývne a začne jej hľadať pulz. Do čerta, čo som to zas urobil?