Ty, ja a výstrel [✓]

26

„Ešte raz ďakujeme za všetko!" Zakričím z auta keď odchádzame od Brii a Rayna. „Tak a teraz mi povedz kam ideme." Vyzvedám ale on ma znova iba odbije stručným nie.

„Calum... Prečo mám pocit že sme v Daytona Beach?!" Opýtam sa prekvapene. „Lebo sme bábika." Povie s úsmevom a ja nadšene zvýsknem. „Nikdy by mi nenapadlo že pôjdeme navštíviť mojich rodičov!" „Chcel som ti trochu vyjsť v ústrety keďže si musela byť doma. A tak tu sme v bezpečí ďaleko." Povie a ja stále nechápem o akom nebezpeční to vlastne hovorí. Nadšene sledujem ulice mesta kde som vyrastala. „Vedia že prídeme?" Opýtam sa a on záporne pokrúti hlavou. „Takže ak nebudú doma..." „Zabavíme sa aj inak." Zašepká a ruku položí na moje stehno. „Aký ste si istý pán Devon." „To teda som paní Devonová." Vypne motor a ja môžem vidieť domček v ktorom toho dosť zažila. „Môžeme?" Opýta sa a ja prikývnem. Vystúpime z auta a kráčame po príjazdovej ceste k dverám. „U mám nápad, zazvoň a ja na nich vybafnem." Poviem nadšene a on sa len zasmeje. Schovám sa za roh domu a Calum zazvoní. Zrazu sa to stane strašne rýchlo. Výbuch ma odhodí a ja spadnem do kvetinového záhonu. Rýchlo sa snažím pozbierať a hľadám Caluma. „Calum!!" Kričím a bežím k nemu. Leží na chodníku medzi časťami domu. „Pomoc!!!!" Kričím a vidím ako žena na ulici vyberá telefón. Dúfam že volá záchranku inak ju zabijem. „Calum, láska no tak počuješ ma? Calum prosím všetko bude v poriadku, hlavne ma neopúšťaj!! Prosím pusa, nerob mi to!" Kričím a pri tom hystericky plačem. „Kam ho beriete?! Neberte mi ho!!" Kričím na ľudí čo ho nakladajú na lehátka a berú do sanitky. „Upokojte sa aj vy s nami musíte ísť." Povie sanitár a nechá ma si sadnúť vedľa Caluma. Chytím ho za ruku a poriadne stlačím. „Bude v poriadku?!" Opýtam sa ale nikto mi nevenuje pozornosť. V nemocnici nás však rozdelia, aj keď kričím, plačem a protestujem. „Prosím slečna upokojte sa. Nechceme aby sa niečo stalo dieťatku." Povie sestrička a to ma ako tak donúti upokojiť sa. „On nie je odtiaľ je z Miami, kedy ho budete môcť previezť domov?! Kedy ho pustíte." Pýtam sa sestričky ale ona ma ignoruje. Skvelé, ako mám asi vedieť že bude v poriadku?! Ošetria ma a chcú si ma nechať na pozorovaní ale ja ich po minútach presviedčania ukecam aby ma nechali ísť za ním. Dvere od jeho izby sa však ešte neotvorili tak nervózne prechádzam po chodbe. Otvoria sa dvere a z nich vyjde sestrička. Chcem sa jej pýtať na Calumov stav ale ona ma ignoruje a kráča rýchlo preč. To je teda prístup, všetci ma ignorujú. Bude v poriadku je to Calum Devon, samozrejme že bude. Sadnem si na stoličku a nervózne kopem s nohou. „No tak..." Zavrčím si pre seba a konečne skončí nejaká čakacia melódia ktorá hrala asi dvadsať minút. Zapnú v rozhlase rádio a potichu začne hrať Halsey - Bad At Love. Otvoria sa konečne dvere a z nich vyjde doktor. Tento ma ale už ignorovať nebude. Postavím sa pred neho a on prekvapene zažmurká. „Poviete mi ako je môjmu manželovi?" Precedím cez zuby a on sa pozrie do svojich papierov. „Je stabilizovaný. Práve sa preberá, mali by sme ho nechať oddýchnuť si." Povie doktor a ja chápavo prikývnem. „Ďakujem." Poviem a začnem kráčať k automatu na druhej strane chodby. Obzriem sa cez rameno a vidím ako mieri na recepciu. Bolo mi jasné že ma k nemu nepustia takže to chcelo plán. Nenápadne som bežala k dverám od jeho izby a vošla dnu. Keď som sa otočila videla som ho. Bol bledý, napojený na rôzne prístroje čo pípali a on sa obzeral po miestnosti. „Pusa..." Zašepkám a kráčam k posteli. „Bože ani nevieš ako sa mi uľavilo že si v poriadku." Poviem s úsmevom a on sa na mňa prekvapene pozrie. „Kto ste?" Opýta sa a tá otázka mi vyrazí dych.