Ty, ja a výstrel [✓]

36

V noci sa Billy držal ukážkovo, prežil ju a tak som si mohla ísť spokojne domov oddýchnuť. Nechcela som odísť ale bola som naozaj vyčerpaná... A teraz keď bol mimo ohrozenia života... S kľudom si môžem dopriať pár hodín spánku a sprchu. Potom sa vrátim späť a skontrolujem bojovníka. Calum nebol doma, čož ma neprekvapovalo. Stretávali sme sa keď sme šli večer spať a iba občas počas dňa za celý týždeň. Každý mal svoje povinnosti a tiež sme sa nemali poriadne o čom rozprávať po našej poslednej hádke.

„Nechápem prečo to nechceš aspoň zvážiť..." „Lebo nechcem!" Zakričí a ja pretočím očami. „Nechceš umelé oplodnenie, náhradnú matku... Ani adopciu! Ja chcem počuť aspoň jeden skurvený dôvod prečo!" „Lebo nechcem zažiť ďalšiu bolesť!" Zvrieskne a po tejto vete obaja stíchneme a sadneme si vedľa seba na posteľ. „Takže....Nič? už nikdy?" „Už nikdy..." Zašepká a ja cítim ako sa mi plnia oči slzami. „Fajn..." Poviem tichým hlasom a odídem z našej spálne. Nezabudnem za sebou poriadne zabuchnúť dvere.

„Zem volá Payton!" Prestanem premýšľať a vidím pred sebou Caluma ako ma drží rukami za plecia. „Čo robíš?" Opýtam sa ho začo ma prebodne pohľadom. „Čo si robila ty celú noc... Nezdvíhala si mobil, bál som sa..." „Bola som v nemocnici..." „Payton..." „Jeden chlapček dnes prežil, je z toho najhoršieho vonku. A ja som mu pomohla! Vieš aký je to pocit?! Konečne sa necítim ako anjel smrti! Ale ty to nikdy nepochopíš..."

„Nepáči sa mi že si sa nato dala..." „Mám radšej chodiť po krajine strieľať ľudí v sklade ako nejaký terč? Počkať to robíš predsa ty..." Prenesiem ironicky. „Sám doktor povedal aby si si našla niečo iné..." „Ale ja chcem toto! Je to istý druh dobrovoľníckych práci..." „Tak prečo radšej nedávaš bezdomovcom polievky?!" „A prečo ťa to toľko rozčuľuje?!" „Lebo nechcem aby si znova skončila na dne..." „Pri čom prosím ťa?!" „Pri tom ako budeš kolísať, kŕmiť a maznať tie deti... Nebudeš vôbec myslieť nato naše však?!" Zvrieskne a ja ostanem ticho. „To som si mohol myslieť..." Pretočí očami a odíde z izby.

„Tak si poriadne pospi..." Povie a dá mi jemný bozk na čelo pred tým ako znova odíde z izby. Ľahnem si do postele a viečka sa mi do pár sekúnd zavrú samé. Po poriadne dlhom a zaslúženom spánku som si dala sprchu. Prezliekla sa do čistých vecí a ponáhľala sa do nemocnice. spokojne som kráčala chodbou novorodeneckého oddelenia keď som zbadala sestričku ako sa háda s nejakou ženou v župane. Asi materinské nezhody. Snažila som sa nenápadne prejsť okolo keď ma zbadala prebodla ma pohľadom. „To je ona?!" Zvrieskla a ja som zamrzla v pohybe. „Pardon?" „To ona mi zabila syna?!" „Prestaňte tu vrieskať, inak zavolám ochranku!" Varuje ju sestrička. „O čom to hovoríte?" „Ešte sa hrajte na blbú... Po vašej včerajšej hre na hrdinku môj syn dostal zápal pľúc a zomrel! Prečo ste to nenechali na doktorov?! To ste chceli?!" „Billy je mŕtvy?!" Opýtam sa pre istotu a ona pretočí očami so slovami či som sprostá alebo čo. „Ale včera sa to predsa zlepšilo... Prežil noc... M-mal žiť aj ďalej...." „Nabudúce si zabíjajte láskavo svoje deti!" „Paní!" Upozorní ju sestrička. Cítim ako sa mi oči plnia slzami ale stále sa držím aby som sa nerozplakala. „Vlastné?! Mala som dieťa! Neprežilo pôrod! Chcela som ho tak veľmi! Nikdy som nikoho nemilovala tak ako to dieťa! Takže si svoje reči nechajte pre seba ak neviete čím si kto prešiel! A na rozdiel od vás som tu aspoň bola! Dieťa... Vaše dieťa bolo tu a vy ste pri ňom neboli. Čo ste to teda za matku vy!?!" „Ako sa opo..." „Jednoducho! Choďte do čerta vy aj vaše reči! Nikdy si nikto nezaslúži smrť dieťaťa tak ma nechajte na pokoji!" Zvriesknem po nej keď ma zrazu schmatnú dva silné ruky a ťahajú ma preč. „Prečo beriete mňa?! To ona si začala!" Kričím na člena ochranky. Nechá ma na pokoji až vo vestibule kde stojí Calum. Bože, nemám chuť na ďalšiu prednášku... No namiesto toho aby niečo povedal si ma pritiahne do veľkého objatia. A to je presne to čo som potrebovala, no zároveň ma to ešte viac pohltilo a ja som znova začala plakať do jeho košele. Neviem ako dlho tam stojíme no zrazu ma chytí do náručia ako nevestu a začne so mnou kráčať smerom k východu. Vonku cítim teplé slnečné lúče pred tým ako ma položí do auta. Obaja mlčíme, teda ja sa snažím upokojiť ale veľmi sa mi to nedarí. Otočím k nemu hlavu, pozerá pred seba an cestu. Čelo ma skrčené a prstami si hraje so spodnou perou nad niečím premýšľa. Nad čím asi? Cestá prebieha v úplnom tichu až pokiaľ nezastaví auto pred domom. Pomôže mi vystúpiť a znova si ma vezme do náručia a prejde so mnou na rukách cez celý dom až do našej spálne. Položí ma jemne na posteľ. „Daj mi ich..." Poviem tichým hlasom. Sledujem ako odchádza do kúpeľne a vracia sa s tabletkami ktoré som prestala brať, a znova budem musieť začať... „Pospi si..." Začne opatrne a ja iba ticho prikývnem. „Budem v sprche keby niečo krič..." „Radšej nie..." Poviem s jemným úsmevom. Pohladí ma po ruke pred tým ako sa postaví z postele a zavrie za sebou dvere od kúpeľne.