Ty, ja a výstrel [✓]

35

„Dobre, držte jej hlavičku..." Povie sestrička a nechá ma v kresle sedieť s malou Elise. Prešli tri mesiace od smrti môjho bába a tak som sa musela zamerať na niečo iné. A keď som počula o službe čo ponúka nemocnica kde som bola skočila som po nej. Volajú to pestúnka, deti ktoré nemajú rodičov a ostanú opustené... Po pohovore a školení som mohla nastúpiť. Pár hodín denne s deťmi ktoré niekto nechce. „No tak Billy, musíš papkať aby si mal dosť sily..." Posťažuje si sestrička chlapčekovi ktorý je inkubátory. „Narodil sa včera, predčasne o tri mesiace...." Hovorí keď vidím že dávam spiace dieťa do postieľky. „Chudáčik maličký... Kde má mamu?" Opýtam sa dosť vysokým, trasúcim sa hlasom. „Na izbe... Nechce vidieť svoje dieťa umierať... Osudná bude preňho dnešná noc. Ak prežije je šanca že bude žiť..." Povie smutne a ja si kľaknem k inkubátoru. „Čo kontakt telo na telo?" „Nemá poriadne vyvinuté pľúca chcelo by to veľa prístrojov a hadičiek... Ktoré na ňom matka nechce ani vidieť.." „Kto hovorí o matke?" Preruším ju, začo si vyslúžim zmätený pohľad. „Ak s ním ostanem celú noc... Skúsim mu dať jesť z fľašky... Fungovalo by to?" „Možno... Naozaj to chcete skúsiť?" Opýta sa ma načo okamžite prikývnem. Nenechám zomrieť ďalšie dieťa. „Dobre...Ak to nevadí aby ste si dali dole tričko..." Začne nervózne a ja ho okamžite vyzlečiem a položím na opierku kresla do ktorého si sadnem. „Tak poď chlapče, budeš veľmi statočný dobre?" Hovorí naňho sestrička keď naňho pripája rôzne hadičky. Opatrne ho vezme do náručia a kráča s ním smerom ku mne. Keď začal plakať, skoro mi puklo srdce od žiaľu... opatrne mi ho podáva a ja pokladám jeho hlavičku na moju hruď aby počul tlkot môjho srdca. „Ahoj Billy....Ty si ale veľmi statočný chlapček..." Poviem mierne trasľavým hlasom. Pomaly jeho plač prestáva a ja sa jemne usmejem. „Takže dokážeme všetkým že to zvládneš dobre?" Opýtam sa tichým hlasom a snažím sa niečo z tým pípajúcich strojov zistiť. Ale pípajú stále rovnako, ale asi je to dobre. Predsa len by niečo sestrička povedala, no nie? „Vieš tvoja maminka ťa veľmi ľúbi... Až tak veľmi sa o teba bojí že nechce vidieť ako sa tu trápiš.... Ale som tu ja, a plno sestričiek a doktorov ktorý urobia všetko čo bude v ich silách aby ti pomohli. Ale musíš nám trošičku pomôcť... Musíš bojovať srdiečko, si veľký bojovník ja to viem..." Poviem a ignorujem slzu ktorá mi vypadla z pravého oka. „Billy... Viem že sa z toho dostaneš...." Zašepkám a dám mu jemnú pusinku na hlavičku na ktorej má modrú čiapočku. Pane bože, prečo to robíš tým najbezbranejším, najnevinnejším stvoreniam?! Ktoré ešte nikomu nič neurobili.... Ktoré...K-ktoré niekto chce a nie je im dopriate a iným zasa je až moc a vôbec si to nevážia. „Dám mu do hadičky výživu... Ak to pôjde počas noci pokojne môžeme vyskúšať mlieko z fľašky." Povie sestrička načo iba prikývnem a jemne pri tom hladkám jeho maličký chrbátik. Pane bože, ten malý musí prežiť, on to zvládne.