Ty, ja a výstrel [✓]

32

Spolu s Calumom som sa vrátila domov. Nastalo pokojne obdobie kde sme sa konečne mohli normálne tešiť na príchod drobca. A po dlhom presviedčaní sme mohli pomaly zariadiť detskú izbu. Steny sme namaľovali sivou. Biele závesy, biela postieľka v pravom rohu izbu. Ktorá bola plná bielych vankúšov rôznej veľkosti. Calum ich poukladal veľmi pečlivo vraj aby sa malé nikde neudrelo. Ja som tam položila plyšového slona ktorý je hrozne rozkošný. Nad postieľkou sa točí kolotoč na ktorom sú sivé mráčiky, zlaté hviezdičky a biele mesiačiky. Hneď vedľa postieľky je prebaľovaci pult tiež bielej farby s šuplíkmi. Jeden je výhradne na vlhčené utierky, ďalší je plný detských krémov, olejčekov. A v treťom z hora kde sa nachádzajú púdre. Ale hlavne sú plienky. Aspoň jeden veľký šuplík a dva malé sú plné plienok. Ani som sa s Calumom nemohla hádať, vraj ak chcem vybavovať izbu treba rovno zaplniť poličky a šuplíky. Preto ich tak veľa v izbe nie je. a hneď vedľa pultu v rohu stojí veľká plyšová žirafa, ktorá vraj nemôže chýbať. Calum to nahlas nepriznal ale myslím že si to celkom užíva, všetko vyberať, skladať a ukladať. Zato mňa to priam mučí. Dvere od šatníka ktoré sú na druhej strane musia ostať zatvorené. Nemôžem kupovať žiadne oblečenie. Máme základné kúsky ale pokiaľ si to malé neprivezieme domov neviem či mám kupovať šatičky alebo kravaty. V tejto izbe mám ale najradšej veľké biele rozkladacie kreslo ktoré je priamo pod oknom vedľa postieľky. Nesmie pri ňom chýbať nočný stolík s lampičkou. A samozrejme vedľa šatníkových dverí veľká skriňa ktorá bude určite plná rôznych hračiek a detských knižiek. A nesmiem zabudnúť na obrovský huňatý koberec na stred izby ktorý je tiež biely. Osobne som dosť zvedavá dokedy biely ostane ale budiš. Sadnem si do kresla a začnem premýšľať nad tým aké to tu o mesiac bude s vrieskajúcim diablom, a samozrejme s bábom. Dvere od izby sa pomaly otvoria a v nich stojí Calum. „Mohlo mi napadnúť že ťa tu nájdem." „A našiel si." Odpoviem s úsmevom. „Tak poď je čas ísť do postele." Ponúkne mi ruku ktorú prijmem a spolu kráčame chodbou do našej spálne. Prezlečieme sa do pyžama a v tichosti si ľahneme do postele. „Čo ak sa niečo pokazí?" Opýtam sa po chvíli ticha. Calum si ma privinie k sebe a pohladí ma po líci. „Všetko prebehne hladko a všetko bude v poriadku. Teraz už ale zavri oči, zajtra nás čaká náročný deň." Povie a dá mi jemný bozk na čelo. Musím sa upokojiť, nič sa nestane... všetci budú v poriadku a šťastný.