Dangerous

12.

/,,Prečo tu vlastne sme?" došlo mi.

,,Ešte si na to neprišla? ...Predsa preto, aby sme sa udobrili."/

Odvtedy sme si prešli rôznymi štádiami.

Prvé: ignorácia. Nie je nič zábavnejšie, než sedieť v izbičke päť krát päť metrov, kde za chvíľu zamrznete, a vaša jediná zábava je chlapec ktorý vás ignoruje. Ešte viac nanič je, že zabral to lepšie miesto- môže sa aspoň pozerať z okna. Ja som sedela na gauči a triasla sa pod tenkou prikrývkou, ktorú som našla v skrinke. Okrem spomínanej sedačky a skrinky je tu aj stolík a stolička na ktorej sedí Jax, umývadlo, záchod a prázdne vrecko od praclíkov. Boli sme hladní. 

Ach, a aby som nezabudla, zamknuté dvere a žiadny signál. Milujem hlboké lesy a zimné večery.

Druhé štádium: agresivita. Stihli sme sa pohádať aspoň trikrát, ale za pozitívne môžem aspoň označiť to, že zo mňa vyprchal všetok hnev. Naozaj.

Vlastne stále som mala chuť uškrtiť ostatných, ale aspoň som to vedela skrotiť.

,,Vieš o tom, že ja spať na zemi nebudem, však?" ozval sa Jax okolo jedenástej večer, keď sa mi (stále) nedarilo zaspať. Prekvapene som sa pozrela na gauč a potom na stoličku, na ktorej sedel. Aha.

,,To je ale smola," pokrútila som hlavou. ,,Ja totiž na zemi spať tiež určite nebudem."

Tretie štádium: zazeranie na seba. To trvalo dosť dlho.

Štvrté štádium: podmienky.

,,Dovolím ti ľahnúť si vedľa mňa, ale necháš mi celú prikrývku!"

,,Dovolíš mi ľahnúť si k tebe, a budem ťa celú noc zahrievať!"

,,Fajn," zamrmlala som.

,,Fajn," potvrdil Jax. ,,Vlastne nie. Tiež chcem prikrývku."

,,Stop!" vyhŕkla som. ,,Dovolím ti tu ležať, ty ma budeš zahrievať, dám ti časť prikrývky, a ty so mnou uzavrieš prímerie. Nastálo," zdôraznila som.

,,Čo presne znamená prímerie," nedôverčivo si ma prezrel.

,,Tak za prvé," pred nos som mu strčila môj prst ako odpočítavanie.

,,Nebudeš ma urážať. Budeš sa ku mne správať normálne, ako ku živej bytosti, ktorá, mimochodom, som."

,,To je jeden bod," poznamenal.

,,Áno. A za druhé, povieš mne, aj všetkým, že ma máš rád."

,, Čože?" prekvapene sa na mňa pozrel a ja som si užívala, že ho dokážem vyviesť z miery.

,,No, áno. Proste povieš: Mám ťa rád, April. To je všetko. Nie, vlastne to povieš aj ostatným. Drewovi, Jackovi, May, Aaronovi. A vlastne aj Arnovi."

Nazlostene zavrčal.

,,Je mi to ľúto, ale nebudeš môcť na všetky svoje problémy vrčať," nevinne som nadvihla ramená. Mala som pocit že má na mňa chuť zavrčať celý zoznam nadávok, ale radšej to nechal tak a predniesol ďalšiu tému.

,,Prečo všade ťaháš toho chlapíka? Arna?" znechutene si odfrkol.

,,Tak aby si vedel, volať Arna "chlapík" je tá najvtipnejšia vec, ktorú som kedy počula. Od teba je dokonca ešte mladší, tak mu tak nehovor, vyzerá potom ako päťdesiat ročný chlapík."

,,Budem si mu hovoriť ako chcem," zamrmlal. ,,Ale stále si mi neodpovedala. Prečo je vždy naokolo? Sere ma. Nehorázne."

,,Lebo je to môj kamarát," zamračila som sa. A lebo mi pomohol vtedy, keď som sa kvôli tebe cítila hrozne. To som však nepovedala nahlas. Pre všeobecné dobro.

,,Okej," zamrmlal a ľahol si vedľa mňa. Vonku už bola tma, a mne sa po níročnom dni zatvárali oči sami od seba. Dokonale ma však prebralo, keď si Jax obmotal svoje ruky okolo môjho pásu.

,,Ruky preč," nahnevala som sa.

,,Kľud dievča, sama si predsa chcela, aby som ťa zahrieval," nechápal Jax.

,,Tak ma ohrievaj z bezpečnej vzdialenosti."

,,Ako si len praješ," povzdychol si. Bola tu však naozaj zima, a tak som sa chrbtom natisla na jeho bok.

,,Neuškŕňaj sa," zahriakla som Jaxa.

,,Ako vieš či sa uškŕňam?" opýtal sa zvedavo.

,,Proste to viem a teraz spi," utla som debatu. Nespokojne sa zamrvil, ale ďalej mlčal.

,,April?"

,,Áno?"

,,Mám ťa rád."

Na gauči som nahmatala jeho ruku a stačila ju. Stisk mi opätoval a ja som zaspala.