Boli ako tí zlí chlapci, pred ktorými vás rodičia varujú, aby ste si s nimi nič nezačíňali.
Boli príliš nebezpeční.
,,Si chorý bastard, Jax Collins."
_________________________________________
#3 (nie je potrebné prečítať predchádzajúci diel, nenad...
Uľavilo sa mi, pretože predstava Cerisse a Pietra ako sa snažia urovnať hádku či bitku sa mi zdala trochu vtipná. Nikdy by nemohli zastať miesto Jaxa. Nie sú obľúbení, ani nemajú u ostatných rešpekt.
,,Neboj sa. Nájdem niečo, čo nám pomôže," uistila som ju. Sama som si tým však nebola veľmi istá. Naozaj? /
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Znudene som si položila hlavu na lavicu. Nie že by pre mňa škola nebola dôležitá, ale práve geografia nepatrila k mojim obľúbeným predmetom. Vďaka tomu som si však všimla rozruch na chodbe. Medzi žiakmi sa rozľahlo šuškanie a niektorí dokonca postavili alebo rozbehli k dverám.
Jax. Jax Collins.
To sa ozývalo všade a ja som zmätene vstala s ostatnými. Učiteľka sa nás snažila ukludniť, ale chodba sa pomaly plnila žiakmi všetkých tried a ja som sa rýchlo pridala k nim. Vpredu som videla len guču rôznych ľudí, ale spred školy ku mne doliehal zvuk policajného auta. Neprítomne som pohľadom preletala dav, no nikoho známeho som nezahliadla. Žmurknutím som sa snažila zahnať zlý pocit. Čo zas Jax vyviedol?
Pozrela som sa doprava, kde sa samoľúbo usmievala Cerisse. Všimla si, ako na ňu pozerám, a pokrčila plecami.
,,Zaslúžil si to," naznačila perami, pretože cez ten hluk sa nedalo nič počuť. Vystrašene som sa začala predierať žiakmi a dúfala, že som tentokrát naozaj len paranoidná.
Prosím, nie.
Začal sa ma zmocňovať naozaj zlý pocit a tentokrát to nebolo jemné šimranie.
Pred sebou som konečne spoznala Jaxov chrbát. Viedli ho dvaja policajti, aj keď v putách toho veľa nezmohol. V chodbe sa stupňovali hlasy, ale všetci hovorili o tom istom.
Jax, Jax Collins, a odvádzajú ho v putách.
Po tvári sa mi spustili slzy a prinútila som moje nohy, aby sa rozbehli.
Čo som to urobila...
Konečne si ma Jax všimol a v tvári sa mu mihlo prekvapenie. Hodila som sa mu do náruče a plakala som preňho slzy, pretože za toto som mohla ja, nikto iný.
,,J-je mi to ľúto," vzlykala som. ,,Je to m-moja vina...všetko..Prosím."
Prisala som sa mu na pery, ale on tam len zaťato stál. ,,Prepáč," podarilo sa mi vysúkať zo seba. Chcela som, aby ma bozkával späť. Nie, potrebovala som to.
Konečne sa poddal a ja som od úľavy takmer zastonala.
,,Nenávidím ťa," povedal pomedzi bozky. Znova sa mi spustili slzy, padali nám do úst a pripomínali, čo sa stalo.
,,Ja viem," zašepkala som.
Okolo drieku ma nečakane oblapili ruky policajta a odtiahli od Jaxa. Až teraz som si všimla ten jeho ľadový pohľad, kamenná stena neprepúšťajúca emócie. Chcelo sa mi plakať ešte viac, keď som si uvedomila pravdivosť jeho slov.
Naozaj ma nenávidel.
Ešte chvíľu sa na mňa pozeral, ako keby ma v tom chcel usvedčiť. Áno, naozaj si všetko skazila.
Bolel ma pohľad naňho. V každom kúsku telu som cítila bodavú bolesť, akoby sa moje nervy spretŕhavali, svaly rozpúšťali a srdce rozlamovalo na maličké kúsky, až nakoniec zostal len prach.
Nenávidí ma.
Policajt ma vložil do náruče Drewa. Okolo neho postávali Jack, May a Aaron, a podľa ich pohľadu mi bolo jasné, že všetko počuli. Ako to vysvetlím im? Pravdepodobne som práve poslala do väzenia ich najlepšieho priateľa! Preboha!
Svet sa mi rozpadal v rukách a mne neostávalo nič iné, ako sa pokúsiť postavať ho znova.
