Dangerous

2.

 ,,Don't play games with girl who can play better."

Chvíľu vyzeral dokonca zamyslene, no mala som čakať že to len hral. Púšťal sa do debat, do ktorých vždy vedel čo povedať a toto nebola výnimka. Čakal túto otázku a mal vymyslenú odpoveď. Bola to preňho len hra.

,,Zisťujem, či za to stojíš ," povedal a s týmito slovami na jazyku sa zdvihol z postele. Bez jediného pohľadu na mňa opustil izbu a nechal ma tam stáť samotnú, len s vlastnými myšlienkami.

Keď som sa po pár sekundách spamätala, s jasným som cieľom vyšla z izby a pohľadom zakotvila na dverách naproti. Presne tam moje kroky viedli a nahnevane som zaklopala päsťou o dubové drevo, z ktorého boli dvere vyrobené.

O chvíľu mi dvere otvoril brat s výrazom anjelika. Iný výraz som  uňho posledných 18 rokov nezazrela a, pravdupovediac, bola som za to rada. Ešte ho Jax skazí a bude nosiť na tvári jeho zlomyseľný úsmev. Akonáhle som si však spomenula prečo som tu, prebrala som sa z myšlienok a začala hovoriť.

,,Povedz tým svojím kamarátom, že nemajú liezť do cudzích izieb."

Otočila som sa na päte a vbehla naspäť do svojej izby.

Zatiaľ čo som si myslela, že to bol len Jaxov rozmar vliezť mojej do izby, Drew veľmi dobre vedel prečo to Jax urobil. Jeho sestra bola bystrá, no asi nie dosť. Jax má predsa všetky svoje kroky dopredu premyslené, prečo by len tak vošiel do cudzej izby? 

Ja som zatiaľ sedela na dlážke v izbe, pretože som mala ako každé dievča pred párty problém menom Čo si mám obliecť?  Na výber som mala zo žltých šiat s veľkou sukňou a mašlou na pase, no prišli mi príliš veľkolepé. Radšej som si na seba dala len čierne jeansy so zapraveným tielkom. Na môj vkus malo priveľký výstrih, ale nič ďalšie sa mi momentálne nechcelo vyberať. Na nohy som si dala obyčajné tenisky a bola pripravená vyraziť. Čas na mobile ukazoval za päť minút deväť a ja som len čakala na zvuk zvončeka, ktorý by oznamoval že môj odvoz je tu. 

Myšlienkové procesy sa zrejme preniesli do reality, pretože o chvíľu som započula zvonček a rýchlo vybehla pred dom, aby Pieter s Cerise nemuseli čakať. Obávala som sa však zbytočne, v aute prúdil rozhovor do ktorého som nemala chuť sa pridať. Stále ma hneval incident spred pár hodín, no nemala som v úmysle sa ísť hneď sťažovať ostatným. Nebol to môj štýl a dúfala som že ani nikdy nebude. Je to len môjproblém, načo to vešať ostatným na nos? Radšej som sa lepšie uvelebila na zadnom sedadle, aj keď to bolo úplne zbytočné.

 Zastavili sme pred neznámym domom,ale bola tma takže som toho veľa nezahliadla. Nechápala som prečo sme išli autom keď bola cesta taká krátka, no nevadilo mi to. Vystúpila som prvá a obzrela sa, aby som si zapamätala miesto. Stáli sme hneď vedľa červeného športiaka a veľkého terénneho auta, zašpineného od blata. Už na pohľad to bol veľký rozdiel, no mne utkvelo v pamäti terénne auto namiesto červeného krásavca. Nevedela som prečo, no bol to zbytočný detail a preto som sa otočila a pridala do kroku, aby mi Cerise a Pieter nezmizli z dohľadu.

Do domu som vstúpila pár sekúnd po nich, no aj tak som ich nestretla. Nahnevane som zafučala a v dave hľadala známe tváre. Ako prvého som uvidela Micheala, chlapca, ktorý túto párty usporiadal. Cez spotené a tancujúce telá som sa k nemu predrala a obdarovala ho úsmevom, ktorý mi opätoval.

,,Ako sa má naše Slniečko?" Ako vždy ma táto prezývka zahriala pri srdci a môj úsmev sa ešte zväčšil.

,,Ach, celkom fajn, ale neuveríš. Vošla som iba pár sekúnd po Cerise a už sa mi stratila... Je toto možné? Tvoje oslavy sú vždy veľkolepé, vždy musím zavzdychať nad toľkou krásou. Vnútri to vyzerá nádherne no mám pocit že si si toho vedomý. Neotravujem ťa náhodou? Máš tu veľa hosťov, určite by si sa mal venovať aj im," povedala som na jeden nádych. Vždy som bola výrečná, no nepokladala som to za dobrú vlastnosť. Veľa ľuďom to vadilo a museli ma občas stopnúť, aby sa niekam pohli. Michaela som mala rada aj kvôli tomu že nebol veľmi výrečný takže mu to nevadilo.

,,Neotravuješ, aj keď radšej by som ťa počul vzdychať nad niečím iným," tíško povedal, až som musela napínať uši aby to cez všetok hluk počula. Sčervenali mi líca a pohoršene som zakrútila hlavou. Michaela som mala rada, no ako kamaráta.

A, preboha, kde nabral také trápne hlášky?

,,Robím si s teba srandu, Slniečko. Kebyže ťa chcem zbaliť použil by som menej okázalé flirtovanie," zamrmlal, zatiaľ čo sa mu hnedé kučeravé vlasy natriasali smiechom. Teraz mi to prišlo trápne, tak som radšej rýchlo ukončila konverzáciu a posunula sa ďalej.

Hnevalo ma, koľko lacných dievčat ju po ceste pozdravilo, no ešte väčšmi ma hnevalo koľko dievčat z nich sa v škole oblieka slušne. Ruth, moja spolusediaca a príjemná spoločníčka mala na sebe krátke červené šaty, končiace tesne pod zadkom. No veľa dievčat bolo takto oblečených, a tak ma napadlo či nie je problém vo mne. Čo keď sa takto obliekajú dievčatá normálne? Len ja som zaostalá?

Snažila som sa nezaoberať takýmito myšlienkami, no stále mi zamestnávali myseľ. Až do chvíle keď ma z premýšľania prebrala veľká mužská hruď. Akonáhle som  zdivhla hlavu a otvorila ústa s ospravedlním na jazyku, dych sa mi zastavil a slová uviazli v hrdle. Narazila som do Briana. Chcela som niečo povedať, no vedela som že by začala koktať a akurát by som sa ponížila.

,,Prepáč, nevidel som ťa." Jeho ospravedlnenie sprevádzalo roztomilé prehrabnutie vlasov a anjelsky úsmev. Roztápala som sa nad jeho zlatými vlasmi a miernymi kučierkami, jeho správaním a všetkým čo urobil.

,,T-to je v pohode. " Môj hlas, nezvyčajne roztrasený sa mi takto vôbec nepáčil. Chcela som sa vnútorne prefackať za to koktanie ale snažila som sa tváriť normálne.

Brian sa mierne naklonil dopredu a ruky si spojil za chrbtom. Brian bol pre mňa dokonalý chalan, boli sme ako dvaja anjeli stvorený pre seba. Neustále mi to hovorila Cerise a tak nejak som vnútorne dúfala, že má pravdu.

,,Nechcela by si ísť niekedy von?" Po tejto otázke som mala pocit, že miexplodovalo vnútro a až s príliš veľkým nadšením som prikývla. Brian sa len zasmial a mávol rukou, pripravujúc sa na odchod.

,,Keď nájdem niečo dobré v kine, napíšem ti. Zatiaľ ahoj, Slniečko."

Ešte pár minút som predýchavala toto stretnutie a od nadšenia zapišťala. Ľudia okolo mňa sa trocha vzdialili, no našťastie to inak neriešili. Zahanbene som sklopila hlavu a do svojho kelímku si naliala nejaký slabší alkohol. Vybrala som si mobil z vrecka a pozrela sa na čas. Zajtra sme mali písomku z matematiky, chcela som sa dobre vyspať a tak som začala pomaly hľadať Cerise. Kým ju nájdem, tak ubehne aj ďalších pätnásť minút.

Každého, ktorý okolo mňa prešiel som sa na ňu pýtala, no nikto ich ako zázrakom nezazrel. Začala som to pomaly vzdávať a chcela sa vrátiť domov sama, predsa len točím sa tu dookola už dvadsať minút. Možno odišli domov bezo mňa a zabudli mi len zavolať. Posledná možnosť bola horné poschodie, no tvorili ju len izby.

A každý vie na čo sa používajú.

Nesmelo som sa vybrala hore po točitých schodoch, kde som sa takmer zrazila s cudzím človekom. Dnes mám nejaké šťastie. Keď som došla na začiatok chodby, čakala ma veľmi zložitá úloha.

Nájsť tu Cerise. Niekde v hĺbke som však dúfala, že tu nebude.

_____
Ahojte! Nakoniec som sa rozhodla, že niektoré časti nebudú z tretieho pohľadu, ale normálne. Podľa toho, čo mi bude vyhovovať ♥️
Deniska 🦊