Boli ako tí zlí chlapci, pred ktorými vás rodičia varujú, aby ste si s nimi nič nezačíňali.
Boli príliš nebezpeční.
,,Si chorý bastard, Jax Collins."
_________________________________________
#3 (nie je potrebné prečítať predchádzajúci diel, nenad...
Ops! Esta imagem não segue as nossas directrizes de conteúdo. Para continuares a publicar, por favor, remova-a ou carrega uma imagem diferente.
Opatrne som otvorila prvé dvere a nazrela dnu. Bola prázdna. Vyšla som naspäť na chodbu a otočila sa k dverám oproti tým prvým. Vychádzali z nich čudné zvuky, a keďže bolo zrejme zbytočné klopať vošla som napol dnu. Na oči som si položila ruky a na scénku sa pozrela spomedzi prsty. Akonáhle som zistila že to nie je Cerise, v duchu som si vydýchla a rýchlo sa pratala preč. Dvojica si ma ani nevšimla.
Čakali ma ešte štyri dvere. Aby som to mala za sebou, rýchlim krokom som sa vybrala k tým tretím a bez zaklopania alebo prípravy vošla. Privítali ma zdesenými pohľadmi , no našťastie som ich nepoznala. Už len tri.
Štvrté dvere som otvorila jemnejšie, ani neviem prečo. Vedela som, čo ma čaká a žiadne zakrývanie očí už nehrozilo. Šok som však dostala ešte väčší ako minule. Srdce sa mi hneď rozbúchalo rýchlejšie, ústa zrejme ostali otvorené. Zo srdca sa mi do krvi začal rozlievať adrenalín a ja som nemohla zabrániť znechuteniu, ktoré pociťovala tiež.
Jack, rozvalený uprostred obrovskej posteli, bez trička. Vyzeral ako vznešený kráľ na svojom tróne. Očné viečka sa mu pritvárali túžbou, pretože vedľa neho z jednej strany ležalo oblečené dievča a obsypávalo jeho hruď bozkami, smerujúc k lemu jeho riflí. Z druhej strany ležal chlapec, taktiež oblečený, a robil mu obrovské cucfleky na krku.
Stála som tam ešte pár sekúnd, prekvapená. Práve keď som sa chcela otočiť, si ma Jack všimol. Neurobil nič, pozeral na mňa a nechal chlapca a dievča aby sa oňho naďalej "starali". V jeho pohľade nič nebolo, iba dve prázdne diery skúmajúce moju tvár. Po chvíli sa usmial. Nie normálne, tak ako každý iný človek. Nebezpečný. Bol to nebezpečný úsmev vlka, pripravený zožrať ovcu. Pomalým tempom si priložil prst na ústa a perami naznačil slovo Pššt. Nevyzeralo to vôbec, akoby sa bál o svoje súkromie. Že by sa bál že by som to niekomu prezradila. Nebezpečný. Šialený. Zvrátený. To hovoril jeho úsmev. Pridával všetkému hrôzu a ja som s prekvapením vybehla z izby.
Roztrasene som sa vydala som predposlednej izby a tentokrát som sa nebála toho čo bude vo vnútri. No, možno som sa mala. Čakal ma hneď druhý šok za pár minút. Privrela som dvere tak, aby ma nebolo veľmi vidno a jedným očkom sledovala Cerise a Pietra. Mala som to čakať, iskrilo to medzi nimi už dlho, mňavšak stále zožierala myšlienka že Cerise si zaslúži niekoho lepšieho. Pieter bol nechutné prasa, s pár kilami navyše. Nie že by to bol problém, no pridávalo mu to ešte väčší výzor prasaťa. Nemienila som sa im však starať do vzťahu. Odstúpila som od dverí a otočila sa naspäť ku schodisku.
Stratená pol hodina a dva infarkty. Pokrútila som nad tým hlavou a s myšlienkou, že nakoniec pôjdem aj tak sama domov, som sa vybrala ku vchodu.
Cítila som sa zvláštne. Po ceste ku skrinke ma ju sprevádzali pohľady snáď celej školy, a navyše Cerise tu ešte nebola a musela som to všetko znášať sama. Bolo to hrozné. Ako keby sa celá škola spojila do jedného obrovského oka, ktoré ťa sprevádza všade kam sa pohneš. Potom sa oko rozdelí na tisíc malých častí ktoré sú ešte nepríjemnejšie a dotieravé. Pozornosť mám rada, no nie takúto.
S malou dušičkou som sa vybrala do triedy, kde to bolo úplne rovnaké. Navyše, okolo mojej lavice bol polkruh ktorému sa všetci vyhýbali a moja spolusediaca sa presadila.
Z diaľky som na lavici spozorovala nápis. Nápis vyrytý to dreva. Taký, čo sa nedá zmyť ani nijak prečiarknuť. Z takej diaľky som ho nedokázala prečítať, a vlastne som ani nechcela.
