Dangerous

31.

/,,Nebuď na mňa hnusný. Ja som ti nič neurobila."

,,Jasné že nie. Ty si totiž kráľovná radosti, ktorej sa nikdy nestalo nič zlé však? Choď mi vysrať nejakú radosť na toaleťák, potreboval by som."

Urazene som odkráčala preč. Čo mu sadlo na nos?/

Sedela som na pohovke a dívala sa im do tváre. Skúmala ich emócie, neodvážila sa prehovoriť ako prvá a prelomiť ticho.

,,Takže," odkašlala si mama.

,,Máme novinku," zamrmlala ticho a dívala sa všade, len nie mne do očí. Prosím, nech nepovie že je tehotná.

,,Na... pár týždňov k nám príde návšteva. Tešíš sa, až znova uvidíš svoju tetu? Moja sestra sa na teba už veľmi teší," povedala a ja som sa na ňu divne zadívala. Myslí tú tetu, s ktorou sa nemôže vystáť a nevideli sa minimálne 10 rokov?

,,Mami, svoju sestru neznášaš," opáčim sa. Urazene sa ofučí. ,,To nie je pravda," namietne, ale nie veľmi presvedčivo. Nadvihnem obočie a pozriem sa na otca, ktorý mi nevenuje pozornosť.

,,Takže," pokračuje mama. ,,Kým tu budeme mať návštevu, neradi by sme ťa s Drewom videli v prítomnosti tých chuligánov. Aspoň na tých pár týždňov sa im vyhýbajte," zavrčala pomedzi zuby. Nezavolala tetu len preto, aby nás dala do poriadku, však? Moja teta je... veľmi zvláštna žena. Prísna a disciplinovaná.

Znova som sa pozrela na otca, ten sa však díval na rovnaké mieste ako pred tým. Otočila som hlavu a sledovala, ako sa Drew s otcom mlčky zabíjajú pohľadom. Keď ma Drew zaregistroval, vľúdne sa usmial. Poskočilo mi srdce, ani neviem prečo. Opätovala som mu úsmev.

,,Ehm, April, čakajú nás vonku."

,,Kto?" opýtala sa mama, ale nikto neodpovedal. Všetci sme si domysleli kto. Chuligáni.

,,April, práve som sa s tebou chcela porozprávať o tej návšteve," naliehala znova mama.

Obidvaja sa na mňa pozerali a čakali, ako sa rozhodnem. Privrela som oči a povzdychla si. Prečo mi toto robia? Prečo si musím vyberať medzi bratom a rodičmi?

Pridusene som zamrmlala ospravedlnenie a nemotorne sa postavila. Brat sa víťazoslávne usmial, chytil ma za ruku a vytiahol von z domu. Zamračene som sa pozrela na svoje zajačikové papuče a pokrčila ramenami. Von mi našťastie ešte stále stačila len mikina a tak som nemrzla.

Pred domom stálo neznáme auto, ale Drew ma doviedol až k nemu a otvoril dvere k zadným sedadlám. Vtesnala som sa na prostredné sedadlo medzi Aarona a Drewa. May sa na mňa zaškerila zo sedadla spolujazdca a úsmev jej z tváre neschádzal  ani keď som na ňu škaredo zazrela.

Pohľadom som prešla až na sedadlo šoféra a skoro vyletela z kože.

,,Jack?"

,,Áno zlatko?"

,,Ty nemôžeš riadiť," povedala som piskľavo.

,,A to už prečo?"

,,Lebo nás všetkých zabiješ."

Jack sa chrapľavo rozosmial a potom na mňa žmurkol v zrkadielku.

,,Tak potom je to tvoja chyba že si nastúpila."

Prižmúrila som oči a nadávala si do bláznov, že som vôbec otvorila ústa. S Jackom sa aj tak nedá viesť normálny rozhovor.

,,Hm a kde je Jax?" opýtala som sa ľahostajne. Zjavne to asi tak ľahostajne nevyznelo, lebo Drew si ma podozrivo premeral. Zavrtela som sa na mieste. Prečo by ma mal zaujímať? Dnes sa ku mne správal ako kretém. Nie, počkať. On sa tak ku mne správa vždy.

Odfrkla som si nad vlastným rozhovorom v hlave a nevnímala, ako sa na mňa všetci divne zadívali.

,,Čaká tam na nás," ako prvá odpovedala May.

,,Uhm a prečo tam ideme? A kam vlastne?"

Nikto mi neodpovedal.

,,Eh- haló? Ja existujem," zamávam rukou pred Drewovou tvárou. Zazrie na mňa a oprie sa do sedačky.

,,Nepýtaj sa toľko. Budeš mať za chvíľu veľa vrások," odsekol a nevenoval mi pozornosť. Ako to spolu vôbec súvisí?

V kútiku zorného pola mi niečo ukradlo pozornosť. Ukradomky som pozrela na Aaronove bledé ruky, na ktorých bolo vidieť vystupujúce žily. Teraz sa triasli a nemyslím, že to bolo kvôli nadskakujúcemu autu. Opatrne, bez toho aby som sa na neho pozrela som mu vtlačila svoju malú ruku do tej jeho. Nenápadne som sa usmiala, keď mi slabo opätoval stisk. Neviem čo sa deje, no vedomie že na to nie si sám vždy pomáha.

Keď auto zastavilo, nadšene som vystúpila a nadýchla sa čerstvého vzduchu. Obhliadka terénu bola na zozname až neskôr, no miesto kde sme zastavili mi doslova vyrazilo dych (presne ten ktorý som práve vdýchla).

Boli sme na veľmi vysokom vrcholku, no neskôr som si uvedomila že sem vedie len jedna cesta. Zozadu nás obklopovali husté lesy a poľná cesta ktorou sme prišli, vpredu bol strmý zráz kde vás čakala bolestivá smrť. Pred nami sa črtala panoráma nášho mesta, pri ktorom vynikala svetloružová obloha. Usmiala som sa, až kým som nezazrela postavu sediacu na najvyššom mieste. Skala, na ktorej sme stáli tvorila pol kruh a ak ste prešli až na koniec, pri kríkoch boli na sebe a vedľa seba naskladané kamene. Samozrejme, na jednom z nich sedel Jax s nohami ktorými hompáľal vo vzduchu. Nad sto metrovou roklinou. Chcela som mu vynadať do bláznov, no zastavil ma pohľad na jeho hlavu schovanú v rukách. Možno si toho dnes vytrpel už dosť..