Hnev vo mne prevláda a idem po ulici ako víchor. Som si vedomá, že vyzerám ako keby som chcela niekoho zabiť, no je mi to jedno. Od Kiana mi cesta trvá 15 minút a keď sa konečne dostanem ku vchodovým dverám, nemôžem veriť vlastným očiam.
„Kian?!" nechápavo pozriem s vyvalenými očami na Kiana, ktorý sedí na schodoch a hlavu ma uloženú v rukách. „Ty tu čo robíš?"
„Bianca!" vyskočí na nohy a podíde ku mne. „Prosím, nehnevaj sa, ja som to tak nemyslel. Áno viem, nemal som piť, prepáč zlato." Chce chytiť moje ruky do tých jeho, no nedovolím mu to.
„Ty si šoféroval opitý?!" ukážem na jeho auto na príjazdovej ceste a ešte viac zvýšim hlas. „Kriste, preskočilo ti?!" pozriem na neho pohľadom, ktorým sa dá zabíjať.
Chytí sa za hlavu, akoby už konečne zistil, že to čo robí nemá vôbec zmysel. „Ja..prepáč. Ja len..Prosím, nehnevaj sa. nechcel som piť a ani som ti nechcel povedať to, čo som povedal." Pozrie na mňa zúfalým pohľadom.
„Nebudem to s tebou riešiť, keď si v takomto stave." Ukážem na neho a iba pokrútim hlavou.
„Nehnevaj sa." podíde ku mne bližšie.
„Hnevám sa. A veľmi." Odseknem.
Zostane ticho a ja si iba povzdychnem.
„Poď." Nakoniec ho potiahnem za ruku aby ma nasledoval a ideme dovnútra. Nemôžem ho predsa poslať domov v takomto stave. Jediné šťastie, že sa mu na ceste sem nič nestalo, alebo aj hocikomu inému.
Poslušne kráča za mnou a keď nastúpime do výťahu, snaží sa ku mne nahnúť a pobozkať ma, no hneď ho stopnem a uhnem hlavou. Keď výťah príde na naše poschodie, odomknem byt a vstúpim dovnútra.
„Snaž sa tváriť aspoň trošku triezvo." Poviem Kianovi a odložím mu čierny kabát na vešiak.
„Ahoj Bianca, kde si toľko?" hneď medzi dverami ma pozdraví mama, ktoré číta nejakú knihu. Tuším je to vlastne nejaký receptár. „Oh, ahoj Kian, aj ty si prišiel?" usmeje sa na neho.
„Dobrý večer." Normálne ju pozdraví. Chytím Kiana za ruku, nech vyzeráme v pohode, a hneď sa praceme do izby.
Kian si sadne na posteľ v mojej izbe a sleduje ma ako behám od stola ku skriniam, ako si ukladám veci a vyberám čisté na spánok. Nepoviem mu nič, iba zavriem dvere a odídem do kúpeľne.
Horúca sprcha ma neskutočne upokojí a hoc som stále na Kiana nahnevaná, aspoň už tak nezúrim. Keď si uvedomím, že som tu už riadne dlho, vyjdem zo sprchy a natriem sa malinovým telovým mliekom ako vždy. Hodím na seba biele pyžamo a vrátim sa do izby.
Keď sa pred Kianom objavím iba v šortkách a tričku na ramienkach, hneď vidím ako sa mu rozšíria oči. Prejdem ku skrini a vytiahnem odtiaľ Kianove tričko, ktoré mi raz dal, keď ma hodil do jazera a bola som celá premočená.
„Tu máš." Podám mu ho a odídem z izby. Idem do kuchyne odkiaľ zoberiem fľašu minerálky a nalejem plný pohár pre Kiana. Ten to bude teraz potrebovať. Mama si ma našťastie nevšíma a venuje sa svojmu receptu.
Keď vojdem do izby, Kian sa akurát prezlieka. Aj keď som na neho nahnevaná, aj tak si premeriam jeho krásne telo. Bože. Je tak sexi. Tuším má čím ďalej, tým väčšie svaly.
Otočí sa ku mne a ja prejdem pred neho. Podám mu do ruky vodu a pozriem mu do očí, kde sa črtá previnilý výraz. Áno. Nemal si piť, teraz sa pekne môžeš cítiť previnilo.
Ľahnem si do postele a prikryjem sa. Kian stále stojí na tom istom mieste a pozerá na mňa.
Nechápavo na neho pozriem a nadvihnem obočie. „Čo? Bojíš sa, že ta uhryznem?" Trpko sa uchechtnem. Odkryjem paplón a naznačím mu, nech si ľahne. Hneď sa pohne v pred a priľahne si. Uloží sa na bok, tvárou ku mne.
„Dobrú noc." Poviem a otočím sa mu chrbtom. Možno som trošku zlá a možno ma to aj trošku baví. Už nie som ani zďaleka taká nahnevaná, no nech si trošku potrpí mojej „dobrej" nálady.
„Dobrú." Povzdychne si. O chvíľu cítim na mojom boku dotyk. Kianové horúce ruky sa obmotajú okolo môjho tela a pritisne si ma k tomu svojmu.
Sama pre seba sa usmejem a nechám jeho ruky na mojich bokoch a tak spoločne zaspávame.
***
„Pôjdeš so mnou do Richmondu?" prehovorí Kian do ticha. Ležíme u neho doma na posteli a oddychujeme. Ja v jeho náručí, zakiaľ on jemne prechádza po mojej pokožke na ruke.
„Čo je v Richmonde?"
„Hrob mojej mamy." Povie potichu.
Keď to vysloví, moje telo sa napne. Zdvihnem sa na lakte a pozriem na Kiana. Vidím v jeho tvári trochu smútku, no chce to zakryť. „Budú to dva roky odkedy zomrela." Doplní.
„Jasné. Jasné, že pôjdem." Okamžite prikývnem.
Kian sa na mňa slabo usmeje a nahne sa za bozkom. S radosťou mu ho dám a pohladím ho po čisto oholenej tvári. Hlavu si uložím na jeho hruď a obaja si vydýchneme.
*
Kráčame ku Kianovmu autu. V jedenej ruke držím kvet a tou druhou pevne stláčam Kianovú dlaň. Dnes ideme do Richmondu na hrob Kianovej maminy. Na oblohe svieti krásne slnko a navodzuje dobrú náladu, hoc pre nás to tak neplatí. Od rána je Kian smutný, no chápem ho. Snažím sa byť pri ňom a chcem aby cítil moju podporu, no veľmi so mnou nekomunikuje. Jedine si od neho vyslúžim malý, no krásny úsmev, ktorý ma má akože upokojiť, no ja ho poznám lepšie než si myslí. Mňa nemusí upokojovať, to on je ten, ktorý potrebuje pri sebe oporu.
Sledujem Kiana počas toho ako kráčame , no on pozerá iba do zeme. V ruke drží malú kyticu ruží. Jej obľúbené.
Ani teraz si Kian neodpustí, aby mi otvoril dvere na aute. Nasadnem a o chvíľu vyrazíme. Chytím Kianovú ruku do svojej a prepletiem naše prsty. Pevne ju stisnem, čím si získam jeho pozornosť.
„V poriadku?" spýtam sa, aj keď viem, že je to hlúpa a zbytočná otázka. Musím sa ho ale niečo spýtať, veď inak by neprehovoril nič celú cestu.
Bohužiaľ aj tak neprehovorí. Znovu sa slabo usmeje a prikývne.
Venuje sa znovu riadeniu a pozerá na cestu. No nič teda. Pohladím jemne jeho dlaň a znovu upadneme do ticha.
Cesta trvá dve hodiny a na cintorín dorazíme okolo druhej. Kráčame ku kope hrobov a hneď pri druhej uličke zabočíme do pravda. Kian nás vedie a po pár krokoch zastavíme.
Trudy Castle
Prečítam nápis na náhrobnom kameni, pred ktorým sme zastavili. Jedným očkom sledujem Kiana, ktorý ukladá novú kyticu do vázy a vymieňa ju za uschnuté kvety. Podám Kianovi sviečky, ktoré uloží na hrob a zapáli.
Celkom dlho stojíme pri hrobe Kianovej mamy a nič nehovoríme. Kian, skrčený pozerá na náhrobok a mlčí. Nechcem mu nič hovoriť, po dlhšom čase je tu znovu a viem, že potrebuje svoj čas.
Po chvíli sa na mňa otočí a vydýchne si. Vyzerá akoby mu odľahlo a konečne si mohol spokojne nadýchnuť. Akoby niečo, čo ho ťažilo, zrazu prestalo existovať. Akoby jej to povedal.
Keď chceme odísť, zrazu sa v diaľke ozve neznámy hlas. „Kian?" pozriem sa pred seba na muža v staršom veku. Má tmavé vlasy s pár šedinami a oblečený čierny kabát. V ruke drží dve ruže a pozerá raz na mňa a raz na Kiana. Na tvári sa mu objaví úsmev a prichádza k nám.
No keď pozriem na Kiana, na jeho tvári sa ani zďaleka nejaví nejaké nadšenie. Je práve naopak zamračený a vyzerá nahnevaný. Jeho telo sa napne a silnejšie mi stlačí ruku.
„Synak, prišiel si." Skonštatuje.
Pane bože, je to jeho otec!
„Áno, prišiel. Chodím sem stále, neviem čomu sa čuduješ." Odsekne chladne.
„A prečo sa teda nikdy neozveš? Môžeš prísť ku nám." stále nadšene rozpráva. Neviem, či si to ešte nevšimol alebo sa len tvári, že nevidí Kianov hnev.
„Nemám záujem." Odpovie a prejde okolo neho a ťahá ma za sebou.
„Počkaj, Kian!" chytí ho za plece a zastaví. Kian venuje svojmu otcovi nenávistný pohľad.
„Hovorím, že nemám záujem." Zopakuje ešte odmeranejším hlasom.
„No tak, synak. Som predsa tvoj otec."
„Keby si sa správal ako pravý otec a hlavne ako riadny manžel, potom by som sa mal o čom s tebou baviť, ale teraz na teba nenachádzam pekného slova. Maj sa." povie Kian a otočí sa na odchod.
Ešte pred tým než ma Kian zoberie zo sebou , všimnem si sklamaný pohľad jeho otca. Pozrie na mňa, no to som už ťahaná Kianom preč. Musím dokonca trochu pobehnúť, aby som s ním dokázala udržať krok. Nasadneme do auta a Kian od nervov silno buchne dverami, až sa čudujem, že sa nerozpadli.
Nič mu nehovorím, pretože ho poznám a nikdy nie je dobré, keď ho nútim rozprávať, keď je nahnevaný. Vždy povie niečo, čo nechce a potom sa zbytočne pohádame.
„Znovu sa chce hrať na dobrého otca." po chvíli znechutene prehovorí Kian. „Tvári sa, akoby všetko bolo v pohode."
Ticho na neho hľadím, no nič nehovorím. Keď som ticho, pozrie na mňa a jeho pohľad a zjemní. Chytí moju ruku do tej jeho a priloží si ju k perám. Vtisne mi na chrbát dlane bozk a potom položí ruku na moje stehno. Hoc je stále znechutený z otcovho správania, nie je už taký nahnevaný, ako bol pred pár minútami.
Prvé stretnutie s jeho otcom nebolo práve ukážkové. Ale myslím, že to bolo aj posledné stretnutie, ktoré zažijem. Určite ma neplánuje predstaviť alebo sa s ním čo i len stretnúť.
„Bianca?" vytrhne ma z myšlienok Kianov hlas. Spýtavo na neho pozriem. „Si nejako ticho."
„Ja len...nechcem povedať niečo, čo by ťa naštvalo."
„Neboj sa. Som nahnevaný na neho, nie na teba."
„Veď hej, ale viem aký vieš byť prchký." Obaja sa zasmeje.
„No hovor, čo máš na srdci?"
Najskôr váham, no po chvíli ticha prehovorím.
„Vážne sa nechceš stretnúť s otcom a uzmieriť sa? Ja viem, že si na neho nahnevaný a právom, ale predsa len je to tvoj otec."
„Bianca o tomto sa s tebou nebudem baviť. Viem, že to myslíš dobre, ale ja to vidím inak než ty, a ničím môj názor nezmeníš, takže radšej to nechajme tak."
„Nechcem meniť tvoj názor, iba ti to navrhujem. To až do smrti s ním neprehovoríš?"
„Nehovorím, že sa už nikdy nebudeme baviť, ale zatiaľ určite nemám v pláne žiadne uzmierovanie. Popravde si to neviem ani predstaviť, ale tak kto vie, čo bude o pár rokov."
„V poriadku." Poviem a pohladím ho po ruke. „Ideme teda za tým tvojim kamarátom?"
„Hej, o chvíľu tam budeme."
Kian má v Richmonde dosť priateľov, keďže tu vyrastal a dnes za jedným z nich ideme. Ževraj ho navštevuje vždy, keď sem príde a teraz nemôže spraviť výnimku. A ja za seba môžem povedať, že veľmi rada spoznám niekoho z jeho života.
Dorazíme pred opravovňu áut a Kian mi naznačí, aby som vystúpila. Hneď z dielne vyjde nízky chlapec v pracovnom oblečení a zvíta sa s Kianom.
„Ahoj bratček." Objímu sa a chlapsky sa potľapkajú po ramenách.
„No konečne si sa aj ukázal." Prehovoril jeho kamarát.
„Ja viem, dlho som tu nebol."
„A kto je táto krásavica za tebou?" prejde okolo Kiana, aby sa dostal ku mne.
„To je moja priateľka Bianca. Bianca, toto je môj kamarát Jacob."
„Veľmi ma teší Bianca." potrasieme si rukou. Venujem mu rovnako široký úsmev ako aj on mne. „Neverím, že Kian má takú peknú frajerku. Ako ťa obalamutil, prosím ťa?"
„Pozor na jazyk Jacob." Príde Kian ku mne a pritisne si ma ku sebe.
„Dobre, radšej nič nebudem hovoriť. Viem aký si nervák." Všetci traja sa na tom iba zasmeje. „Prezlečiem sa a môžeme ísť." Povie a odíde do dielne.
„My niekam ideme?" spýtam sa Kiana.
„Iba do miestneho baru, nebudeme predsa sedieť v dielni." Zasmeje sa.
„Okej." Poviem a vtisnem mu sladký bozk.
Zrazu mi v zadnom vrecku začne zvoniť mobil. Keď ho vytiahnem, na obrazovke svieti mamina fotka.
„Áno?" s úsmevom na perách zdvihnem mobil.
„Bianca." započujem vzlyk z druhej strany linky a hneď ma zamrazí v krížoch.
„Mami? Čo sa deje? Prečo plačeš?" vyslobodím sa z Kianovho náručia a vystrašene prejdem o kúsok ďalej. Kian sa v momente objaví pri mne s nechápavým výrazom.
„Mám...mám smutnú správu." Smrkne.
„Akú správu?" naliehavo sa spýtam. Preboha, čo sa mohlo stať?
„Naša....naša babička zomrela.
Tak, moji krásni, tu je ďalšia časť. Nebudem sa rozkecávať, iba vám chcem popriať šťastný Nový rok a rozlúčte sa so starým rokom čo najlepšie to pôjde. Chcem vám poďakovať za všetky krásne komentáre, čo ste mi pod tento príbeh venovali a dúfam, že mu zostanete verný až do konca a taktiež dúfam, že vás zaujmú aj ďalšie príbehy, ktoré mám už naplánované a dúfam, že zažijú v roku 2017 mimoriadne úspechy.
PS: Vaše komentáre by ma nesmierne potešili a dakujem sa VOTES :) ♥