Ešte hodina a konečne domov. Piatkový večer v práci je na nezaplatenie, všakže? Jediné moje šťastie je, že dnes som tu iba do 7. Potom ma vystrieda nejaká nová čašníčka.
„Pôjdete dnes do Seventy?" spýta sa Tariq, zakiaľ robí objednávku. Seventy je jeden bar do ktorého často chodievajú. Je to ten istý bar, v ktorom som sa prvý krát stretla s Kianom. Ach, keď na to spomínam, príde mi to veľmi dávno, pritom to je iba pár mesiacov.
„Ja asi nie. Chcem mať konečne jeden piatok voľný a asi budem s Kianom."
„Ja určite nie. Už mám iné plány." Zaškerí sa Noemi.
„Ale no tak, dievčatá! Takto sa vykašlete na svojich priateľov? Kian nejde kvôli tebe Bianca, Niall zas kvôli tebe Noemi. Kradnete mi kamarátov." pokrúti Tariq hlavou a odíde preč s objednávkou.
Hneď si všimnem, aká zostane Noemi červená a s úsmevom sklopí dole zrak. Ušlo mi niečo? Nechápavo pozerám na Noemi, no keď pohľad otočí ku mne a vidím tam tie iskričky, hneď mi to dopne.
„Počkať." Pozriem na ňu s vypleštenými očami. „Ty a Niall?" radostne vykríknem, za čo si od nej vyslúžim karhajúci pohľad.
„Ščč." Capne ma po ruke a zasmeje sa, no prikývne hlavou na súhlas.
„Čože? A to odkedy?"
„Ešte len sú to dva týždne, no Remi z toho samozrejme robí veľkú vec a hneď to povedala Tariqovi."
„Počkať, takže Remi si to povedala a mne nie?" prižmúrim na ňu oči a naštvane zazerám.
„Zistila to sama, keď sme boli vtedy v Ultrabare na koncerte chalanov. Bola som tam poväčšinou s Niallom a ona si to všimla. Nedala mi pokoja dokedy som sa jej nepriznala." Prekrúti so smiechom očami nad tou situáciou .
„Aj tak si mi to mohla povedať."
„Nechceli sme to zo začiatku nikomu hovoriť, ale ako vidím, medzi vami sa nedá nič utajiť."
„S Niallom si to tiež ešte vybavím, ten mi to mal taktiež povedať." Poviem Noemi a ona so smiechom odchádza k stolu, kde sa práve posadili nový zákazníci.
Do tváre mi zavial čerstvý vzduch, čo naznačuje, že do kaviarne vstúpili ďalší zákazníci. Len aby sa mali vôbec kam posadiť, už je tu bez tak dosť rušno. Pozriem na dvere a prekvapí ma, keď v nich uvidím Adama. Kráča ku mne. Na tvári mám ešte stále úsmev z novinky, ktorú som sa dozvedala. Rýchlo sa snažím vrátiť do normálnu a tváriť sa neutrálne.
„Vidím, že ťa postihla dobrá nálada. To sa u teba nevidí často." Pozdraví ma Adam s týmito slovami. Ja mám často dobrú náladu, no zrovna K NEMU nebývam dvakrát najmilšia.
„Čo ti môžem ponúknuť?" odignorujem jeho poznámku, ako vždy, a spýtam sa na jeho objednávku.
„Tri krát čiernu kávu a jedno frappé." Odpovie a posadí sa na barovú stoličku pred pultom. Iba kývnem hlavou a začnem s objednávkou. Po chvíli pozriem na Adama, či tam ešte stále sedí, keďže je nejako podozrivo ticho. Keď na neho pozriem, naše pohľady sa stretnú, keďže ma sleduje. Neznášam to.
„Nech sa páči." Položím na pult pred Adama objednávku spolu s bločekom.
„Ďakujem." Odpovie a položí peniaze. „To je dobre." Nechá mi dosť dobré prepitné. Fíha, aký štedrý. „Takže takto tráviš piatkový večer?" spýta sa práve keď som si myslela, že je už na odchode.
„Čo? Nezdá sa ti dosť zaujímavý?" zasmejem sa.
„Pravdu povediac, ani nie." zaškerí sa. Má pravdu, naozaj nie je zaujímavý.
„A čo ty? Rád chodíš v piatok večer kupovať svojej sestre frappé?" podpichnem ho a ukážem na tašku, do ktorej som práve jedno frappé zabalila.
Zasmeje sa a porazene sklopí zrak. „Jedna nula pre teba." Povie, no v tom si všimnem za ním prichádzať postavu. Vysokú, vyšportovanú postavu, ktorú by som spoznala za hocijakých okolností. Kian. Automaticky sa usmejem na muža prichádzajúceho ku mne. Adam sa tiež otočí dozadu na človeka, ktorému som venovala taký široký úsmev, no vtedy sa Kianova tvár zmraští. Super. Je tu Kian a je tu aj Adam. To teda nie je najlepšia kombinácia.
Kian prejde rovno ku mne za pult a vášnivo ma pobozká na pery. Keď sa odtiahne, pozrie mi do očí. Vidím, že je naštvaný. Jeho oči majú nekompromisný pohľad a sánku ma zaťatú.
„Tak ja už pôjdem. Maj sa." ozve sa Adam a zoberie si z pultu svoju objednávku. Stočím pohľad k nemu, no ani ho nestihnem odzdraviť a už je preč.
Znovu sa pozriem na Kiana, ktorý na mňa stále rovnako hľadí. Zahryznem si do pery a čakám, čo povie.
„Čo tu robil on?" naštvane prehovorí. Och bože.
„Prišiel si kúpiť kávu." Pokojne odpoviem.
„Naozaj? Ako ohromne ste sa smiali. Čo takého vtipného hovoril? Povedz, nech sa aj ja zasmejem." Zasyčí na mňa a ja nechápem, ako môže byť zrazu taký nepríjemný.
„Kian, prosím ťa." Pretočím očami a otočím sa naspäť k pultu. „Čo som mu mala zakázať chodiť do tejto kaviarne? Alebo som mu mala zakázať rozprávať, aby som sa náhodou nezasmiala?" posmešne sa spýtam. Tariq, ktorý mal namierené k pultu sa hneď otočí, keď uvidí Kianov a môj pohľad, a hlavne keď počuje náš rozhovor.
„Hovoril som ti, že nechcem, aby si sa s ním stretávala." Otočí si ma naspäť k sebe.
„Ale ja som sa s ním nestretla Kian. Prišiel do kaviarne, nemohla som ho ignorovať. Vyšteknem, no nie príliš nahlas. Nechcem na nás pútať pozornosť.
„Nechcem ani aby si sa s ním rozprávala." Zamračene na mňa pozerá, akoby sa mi to snažil vtĺcť do hlavy.
Nad jeho hlúpou vetou si iba odfrknem. „Nebudeš mi diktovať s kým sa môžem rozprávať a s kým nie." pokrútim hlavou. Teraz som už naozaj naštvaná. Hoc Kiana ľúbim, toto je niečo, do čoho si nenechám rozprávať.
„Ja ti nič nediktujem."
„Ale áno diktuješ. Čo som sa mala tváriť, že ho nevidím alebo čo?"
„No vidíš. To je výborný nápad.." ironicky sa zasmeje, nad čím ja znovu iba prekrútim očami.
„Nebudem sa s tebou už o tom viac baviť." Znovu sa otočím a začnem brať šálky.
„Bianca-"
„Nie Kian!" zastavím ho ešte pred tým, než stihne niečo povedať. „Už stačí."
Naštvane si obaja pozeráme jeden druhému do očí a Kian zhlboka dýcha. Bože. Je neskutočne naštvaný.
„Fajn." Odsekne a v tom momente sa otočí a odíde z kaviarne. Ide ako víchor a už tu po ňom niet ani stopy. Sledujem cez okná ako nasadá do auta a až sem počujem to silné buchnutie dverami. Gumy na jeho aute zapištia a už ho niet.
Rukami sa opriem o stôl a skloním hlavu. Unavene zavriem oči a zúfalo vzdychnem. Bože! Prečo je taký žiarlivý! Ja viem, že sa mu to nepáči a tiež viem, že keby sa to týkalo Kiana a Annabel, tiež by som bola pravdepodobne naštvaná.
Zrejme som spravila chybu, keď som súhlasila, aby sme zostali kamoši. Je to nefér voči Kianovi. On s Annabel ukončil kontakt a viem, že zrejme by som mala aj ja s Adamom. Nie preto, že by mi to Kian prikázal alebo by som ho poslúchala na slovo, no s Adamom nie som nejaká obrovská kamarátka. Nechcem byť krutá, no Adam mi nestojí za to, aby som sa neustále s Kianom hádala alebo dokonca aby sme sa rozišli. Na jednej strane Kiana chápem, no neskutočne ma vytočil ako sem prišiel a začal mi diktovať, že nechce aby som sa s ním čo i len bavila. Keď sa s Adamom budem chcieť baviť, tak sa budem, Kian mi to určite nebude môcť zakázať, rovnako ako s hocikým iným. Otázka je, či ja vlastne chcem.
S myšlienok ma vyruší ruka na mojom chrbte. V momente sa otočím na osobu, ktorá ma prišla utešiť.
„Neber ho vážne, iba žiarli." Pošepne Noemi a prekrúti očami. Iba si povzdychnem a idem k zákazníkom, ktorí už nedočkavo čakajú.
Celý čas samozrejme rozmýšľam nad Kianom a keď odbije siedma hodina, idem rovno k nemu. Nenechám to len tak. Nebudeme jednoducho pohádaní, znovu. Proste nie. Idem tam a vyriešime to.
Vybehnem hore schodmi k jeho dverám a zaklopem na ne. Najskôr neotvára a tak zaklopem znovu a trošku silnejšie. O chvíľu sa dvere otvoria a môj pohľad sa stretne s Kianovim.
Vyzerá nejako čudne.
„Čo tu robíš?" spýta sa tichým hlasom. Hovorí nezrozumiteľne a keď sa odrazí od dverí a jemne sa zatacká, hneď viem koľká bije.
„Kian, ty si pil?!" hneď zvriesknem a vstúpim dnu. Tresknem s dverami a prejdem k nemu. Tašku hodím na zem, otočím ho k sebe a pozriem mu do tváre. Nie je na ňom nejako vidieť, že by bol opitý, no ja to rozoznám. Má iné oči.
„Nie, nepil." Pokrúti hlavou „Mal som len dva poháriky. Možno tri." Prehovorí a sadne si na sedačku.
„Prečo si pil?" postavím sa pred neho a založím si ruky na hrudi.
„Lebo som pil. Nemôžem?" odsekne „Naštvala si ma. Preto."
„Teraz akože vždy keď sa pohádame budeš piť alebo čo?" prižmúrim na neho oči.
„Nie, nebudem." Uloží si hlavu do dlaní a prejde si po tvári. Pozrie na mňa s červenými očami a zrazu položí ruky na moje boky. Začne nežne prechádzať po mojich bokoch a po nohách, no ja nekompromisne zložím jeho ruky z môjho tela.
„Prišla som, lebo som nechcela, aby sme boli pohádaní a chcela som si to s tebou vysvetliť, no očividne ty nie si teraz schopný na normálny rozhovor." Zdvihnem tašku zo zeme a hodím si ju na chrbát.
„Počkať, kam ideš?"
„Domov. Porozprávame sa, keď budeš v normálnejšom stave." Bezcitne poviem a otočím sa na odchod. Neskutočne ma týmto jeho prístupom naštval. To sa aj ja môžem opiť a nechať všetko tak, veď to je najjednoduchšie, samozrejme.
„Počkaj, nechoď." Chytí ma za ruku a pozrie na mňa so psími očami. Smola, nezaberá. Som príliš naštvaná.
„Mal si rozmýšľať a nie sa opiť." Vyvlečiem ruku z jeho zovretia a otvorím dvere.
„Jasné, veď si choď. Všetko je aj tak moja chyba, nie? Aj to, že si sa stretla s Adamom je moja chyba, pravda? Nejdeš náhodou aj teraz za ním? Dosť pravdepodobné, všakže?" vyštekne.
Zastavím sa medzi dverami a nechápavo na neho pozriem. Vážne to povedal?
„Neskutočné." Poviem potichu a odídem so silným zabuchnutím dverí. Nemá zmysel mu teraz niečo vysvetľovať, je opitý. Aj keď nie veľmi, ale predsa je a s opitými ľuďmi sa nedá jednať rozumne.
Čaute čitatelia moji ♥ tak po prvé vám chcem popriať krásne Vianoce, dúfam, že ste mali bohatého "ježiška" (:D), ale hlavne dúfam, že ste ich prežili v pokoji a s ľuďmi, ktorých milujete :). Tiež si užívate voľno iba ležaním a prejedaním sa ako ja? :D Stavím sa, že nie som jediná :D No a nakoniec vám chcem poďakovať za to, že čítate tento príbeh. Naozaj, naozaj ďakujem a budem rada, ak budete hodnotiť a komentovať :) Ďakujem zlatíčka. Užite si Silvester. ♥