Týždeň na Floride ubehol až priveľmi rýchlo. Ach. Bolo tam tak super. Kebyže sa tam môžem vrátiť aspoň na pár dní. Bohužiaľ, po tom ako sme sa s Kianom vrátili, som sa musela taktiež zaradiť do normálneho života. Na Floride som sa cítila akoby to ani nebolo skutočné alebo akoby to nebol môj život. Našťastie bol, a všetko čo stalo na Floride stále zostáva so mnou, vryté do mojej pamäti.
Po uponáhľanom týždni v škole je konečne piatok a poriadne ani nedávam na hodinách pozor. Kian mi celý deň vypisuje a musím si dávať bacha, aby ma učitelia neprichytili a nevyhodili z hodiny.
„Tak? Aké máš plány na dnes?" spýtam sa Vivien, keď prechádzame chodbou na poslednú hodinu. Teda, posledná hodina ako pre koho. Po škole idem rovno do knižnice robiť projekt a taktiež si požičať ďalšie knihy, ktoré máme ako povinné čítanie. Určite tam strávim najmenej dve hodiny, ako sa poznám.
„Ideme s Jamesom a jeho kamarátmi do baru, nechceš sa pridať? Či ty už máš plány s Kianom?" podpichne ma a šibalsky sa usmeje.
„Nie, zatiaľ nemám žiadne plány s Kianom, ale do baru sa mi vážne nechce ísť."
„Tebe sa nechce ísť do baru? Počujem dobre?"
„Áno, počuješ dobre." Zasmejem sa „Ešte stále žijem vo svojom Floridskom sne, takže vôbec nikam sa mi nechce ísť."
„Och bože, raketa už striehne." Prekrúti Vivien očami, keď uvidí v triede učiteľku, ktorá je už na nás určite riadne pripravená.
Hodina angliny nebola žiadna sláva a počúvať jej piskľavý hlas bolo ešte horšie. Omnoho radšej mám toho pekného mladého učiteľa, ktorý ju chodí raz začas zastupovať.
Pre Vivien zvonenie znamená koniec školy na tento týždeň, no pre mňa ešte nie.
„Zoberieme ťa?" spýta sa, keďže ju znovu pred školou čaká James.
„Ani nevieš ako chcem ísť už konečne domov, ale musím ísť do knižnice. Na biológiu mi dala tá krava spraviť projekt, pretože moje známky nevyzerajú práve ukážkovo a taktiež nemám prečítané knihy na literatúru, ktoré sme mali mať spracované pred tromi týždňami. Takže, mám čo robiť." Zúfalo si povzdychnem a Vivien sa iba zasmeje.
„Žeby to naša poctivá žiačka začala flákať?"
„Nemám jednoducho čas."
„Chápem. Je mi jasné, že si zaneprázdnená inými aktivitami, ktoré zahŕňajú napríklad takého Kiana, všakže?"
„Maj sa Vivien." Odignorujem jej poznámku a zamávam jej na rozlúčku.
Do knižnice prejdem vonkajškom. V areály školy je teraz množstvo študentov. Veľa z nich len tak sedí na perfektnej, zelenej tráve a druhí sa zase venujú športom. Neviem si predstaviť, že by som mávala v piatok po škole tréningy. Prechádzam okolo týmu roztlieskavačiek, aj keď neviem, či sa ich tak dá vôbec nazvať. Tvária sa ako roztlieskavačky, ale popravde dokopy ani nič nevedia. Jedine tak vyhláskovať názov nášho tímu.
Prejdem cez obrovské dvere do knižnice a na moje prekvapenie, je tu dosť veľa ľudí. Ako vidí, nie len ja som taká hlúpa a robím piatok po škole úlohy.
Hneď ako prvé si idem zobrať všetky potrebné knihy a pustím sa do práce. Kým spravím celý projekt, trvá mi to hodinu, čo nie je zlé. Pravda je, že som si na ňom nedala veľmi záležať. Naozaj to trochu flákam. No nejako mi to je jedno.
„Už si konečne naučená?" blikne mi správa od Kiana.
„Ešte nie."
„Preboha. V živote som sa tak dlho neučil. Už to musíš vedieť aj odzadu."
„Neotravuj, lebo takto tu budem do večera."
„Ale rýchlo. Už sa ťa neviem dočkať."
„Trošku trpezlivosti Kian."
„Pri tebe je ťažké byť trpezlivý. Naozaj ťažké."
„Už ma nevyrušuj. Potom ti píšem." S úsmevom na tvári mu pošlem poslednú správu a plne sa pustím do literárnych diel.
Postupne sa to tu už vyprázdňuje a keď zreferujem posledné dielo, pozriem na hodinky. Je takmer 6 hodín. Neveriacky sa ešte raz pozriem na hodiny, či náhodou nevidím zle. Naozaj je už 6 hodín a v knižnici je možno tak dokopy 5 ľudí.
Vytočím Kianové číslo a trvá trošku dlhšie, kým zdvihne.
„Áno?" zamrmle do telefónu, akoby sa práve zobudil.
„Kian, zlato? Ty spíš?" spýtam sa s úsmevom na tvári.
„Čo? Bianca? To si ty?"
„Áno, to som ja." zachichocem sa. „Vážne si zaspal?"
„No, tak trocha. Vyčerpalo ma to čakanie. Koľko je vlastne hodín?"
„Takmer 6." Odpoviem. Ževraj unavený z čakania. A čo som potom ja?
.„A ty si stále v tej knižnici?"
„Už končím."
„Dobre, tak o chvíľu som tam."
„Dobre, ale dávaj si pozor. Nešoféruj taký rozospatý, okej? Ja počkám." Pre istotu mu to poviem, pretože nechcem, aby sa mu niečo stalo. Ale viem, že Kian nie je idiot a nešoféroval by, keby toho nebol schopný.
„Neboj sa." povie a rozlúčime sa.
Idem zaniesť knihy, ktoré už nepotrebujem na ich miesto a namiesto toho si zoberiem nové, ktoré si beriem domov, aby som ich včas prečítala. Pred odchodom ich ukážem pani pri pulte, aby si zapísala do databázy, že pár týždňov im budú chýbať. Do tašky sa mi už nezmestia, pretože tam mám schovaný notebook a tak ich nesiem v ruke.
„Majte sa." odzdravím staršiu pani knihovníčku a vyjdem von. Ešte stále je svetlo, keďže sa pomaly ale isto blíži leto a dni sa nám predlžujú. Školský pozemok je už vyprázdnený. Nie je tu takmer nik. Aj tím roztlieskavačiek sa už spakoval.
Prejdem po dlhom a širokom chodníku rovno k bráne školy. Kian tu ešte nie je a tak čakám pred bránou s knihami v rukách.
„Bianca?" ozve sa zrazu za mnou mužský hlas. Ihneď sa otočím a vidím, ako ku mne prichádza Adam.
No super. Neprichádza práve v najvhodnejšiu chvíľu.
„Ahoj." Pozdraví ma.
„Ahoj." Nesmelo ho odzdravím, pretože neviem, čo mám od neho čakať.
„Viem, že asi rozmýšľaš, čo od teba chcem, ale neboj sa, nebudem ťa otravovať. Iba som chcel...proste viem, že máš priateľa a neboj sa, nebudem na teba nič skúšať. No, bude hlúpe, keď sa budeme obchádzať a iba na seba čudno pozerať, proste bez ohľadu na to, čo som ti povedal, mohli by sme zostať kamaráti?" Kamaráti?
„No, bolo by to asi najrozumnejšie, ale je to v pohode? Myslím pre teba?" spýtam. Dúfam, že pochopil ako som to myslela.
„Neboj sa. Nie som do teba fanaticky zamilovaný." Zasmeje sa. „Nepopieram, páčiš sa mi a myslím si, že si naozaj super baba, no jediné, čo teraz budem musieť spraviť je, že sa prenesiem cez to, ako som sa strápnil. Ako vždy. Nie je nič zlé na tom, ak zostaneme kamaráti, či?"
„Ak to myslíš vážne a naozaj zostaneme LEN kamaráti, tak budem rada." Jemne sa usmejem. Dám riadny dôraz na slovíčko len. Bolo by naozaj trápne sa v škole obchádzať.
„Super." Široko sa usmeje a pošúcha rukami. „A čo tu vlastne robíš tak neskoro?" spýta sa a zrak mu padne na knihy v mojich rukách. Zdvihnem ich o trošku vyššie do vzduchu, čím na ne ukážem.
„Som sprostá a tak sa učím piatok poobede." Zasmejem sa.
„Náhodou je to veľmi múdre." Široko sa na mňa usmeje.
„Ako vidím, ty ideš z tréningu." Hlavou kývnem ku jeho športovej taške, prehodenej na jednom pleci.
„Veru tak. Pred tréningom neuniknem ani v piatok poobede." Položí tašku na zem a oblečie si mikinu, ktorú doteraz držal iba v rukách.
Zrazu sa spoza môjho chrbta ozve buchnutie dverí a hneď na to Kianov hlas.
„Bianca?" spýta sa, akoby nechápal, čo tu robím práve s Adamom. Prichádza ku mne a na tvári ma zamračený výraz. Skoro ako vždy, no tento je priam až vražedný.
Keď ho vidím ísť ku mne, nedá mi to a kútiky úst sa mi o trošku zdvihnú na hor. Na sebe ma čierne džíny, šedé tričko, biele conversy a na hlave šedú čiapku, ktorú som na ňom ešte nikdy nevidela. Oči má ešte stále menšie než obvykle, kvôli spánku z ktorého som ho pred pár minútami vyrušila.
Keď podíde ku mne, chytí ma za pás a prisunie si ma čo najbližšie k nemu. Nepekne zazrie na Adama a ani sa nestihnem nadýchnuť, hneď sa mi prilepí na pery. Vášnivo ma pobozká a jazykom sa dotkne toho môjho. Oči sa mi samovoľne zatvoria, no aj tak po chvíli zatlačím Kianovi do hrude a odtiahne sa od neho. Nepekne sa na neho pozriem, pretože viem, že ma tak vášnivo pobozkal naschvál pred Adamom. Naopak, na jeho tvári sa črtá spokojný úškrn, no ako náhle pozrie na Adama, znovu je tam ten nenávistný pohľad.
„Čo? Potrebuješ niečo?" hnusno na neho štekne, čo Adama očividne zaskočí.
„Kian!" napomeniem ho so zaťatými zubami, no on na mňa vôbec nepozrie. Stále sa sústredene mračí na Adama a jeho prekvapený výraz.
„Ja som len..." začne hovoriť, no Kian ho preruší.
„Poď zlato, ideme." Prehodí si ruku cez moje plece a otočí sa na odchod.
„Počkaj len-"
„Ideme." Preruší aj mňa a nekompromisne na mňa pozrie. Nechápavo sa na neho pozriem a zvraštím obočie. Keď sa otočím za Adamom, už tam nestojí. Iba ho vidím odchádzať po chodníku na opačnú stranu.
„Sadaj." Kian mi otvorí na aute dvere a čaká kým nastúpim. Nechápavo na neho pozriem a Nasadnem na sedačku, pričom si knihy uložím na nohy. Surovo treskne dverami a prejde na svoju stranu, kde nasadne.
Ahojte Moji ♥ dnes po trošku dlhšom čase trošku kratšia časť :D nehnevajte sa prosím. len vám chcem poďakovať za všetky prečítania, hlavne mojim verným čitateľom a dúfam, že sa vám páčila nová časť. veľmi vás prosím o Vote a komentár. Aj keď tam hodíte iba smajlíka, aj to ma veľmi poteší, naozaj. Ešte raz ďakujem. :*