Neviem ako dlho sme tam takto stáli, ale užívala som si to.
„Asi..." pomaly sa od neho odtiahnem. „Asi by som sa mala ísť odmaľovať." Poviem a ukážem na svoju tvár. Make-up je už dávno fuč, o čo sa postarali moje slzy a oči mám určite celé rozmazané.
„Leonardo nám vlastne poslal vodiča, aby sme prišli na ples." Pomaly prehovorí a nasleduje ma do kúpeľne.
„Vážne nemám náladu a ani silu ísť niekam na ples." Poviem, keď vstúpim do kúpeľne a začnem sa hrabať v skrinkách a hľadať niečo na odlíčenie. Kian si sadne na okraj vane blízko pri mňa a založí si ruky na hrudi.
„To som rád, pretože si neviem predstaviť mňa na plese." Uškrnie sa a po všetkých tých slzách sa obaja zasmejeme.
Na tampón si nanesiem odličovacie mlieko a celú tvár zbavím zbytkového make-upu. Aj keď ho už veľa nezostalo.
„Nepozeraj tak na mňa." Poviem Kianovi a utriem si už očistenú, mokrú tvár do jedného z bielych uterákov. Celý čas na mňa ticho hľadí.
„Si taká krásna." Povie potichu a chytí ma za boky. Jemne si ma pritiahne k sebe a svoje ruky spojí za mojím chrbtom. Tie svoje uložím na jeho pleciach a prejdem nimi až k jeho krku. „Neskutočne ťa ľúbim."
„Aj ja ťa ľúbim, ale vieš, že ak sa to stane novu tak..."
„Nestane. Už nikdy nespravím takú chyba, že by som mohol o teba prísť. Nikdy. Bol som tak hlúpy." Prehovorí ešte pred tým, než stihnem dopovedať vetu.
Nepoviem nič, iba ho nežne pohladím po tvári. Zavrie očí a vydýchne si.
„Už ťa nikdy nesklamem." Otvorí oči a verne pozrie do tých mojich.
Dúfam, že to tak bude. Nechcem byť už od neho odlúčená a taktiež nechcem znovu cítiť to sklamanie.
„Dúfam, že mi veríš, že som s Annabel nič nemal. Naozaj. Viem, že to tak nevyzerá, ale neklamem ti. Si jediná, ktorú som kedy chcel." Zelená v jeho očiach je teraz svetlejšia, než hocikedy pred tým a ja by som mu v tento moment uverila aj to najväčšie klamstvo sveta. Ale nejako proste viem, že ma neklame. Verím mu.
S malým úsmevom na tvári prikývnem a nahnem sa pre bozk. Nežne ho pobozkám a užívam si jeho mäkké pery na tých mojich. Som ním tak pobláznená, že to neviem slovami ani popísať. Keď sa odo mňa odtiahne a usmeje sa na mňa, žalúdok mi začne zvierať od toľkého šťastia , čo práve cítim a srdce bije, akoby skákalo od radosti.
Znovu Kiana silno stisnem vo svojom náručí a spokojne privriem oči.
*
„Bianca." počujem Kianov hlas pri mojom uchu. „Zlato." Pohladí ma po tvári a ja pomaly otvorím oči.
„Hm?" zdvihnem hlavu z Kianovej hrude a pozriem mu do tváre. Črtá sa mu tam, ako vždy, jeho typický úškrn. Ten mi veľmi chýbal.
„Poď, ideme spať." Povie potichu a zloží moje nohy na zem, ktoré boli pred tým prehodené cez tie jeho.
Po tom ako som sa odmaľovala a Kian informoval šoféra, že jeho služby už nebudeme potrebovať, sme si šli s Kianom sadnúť do záhrady pri oheň, na mäkké sedačky a nejako som pri tom ako mi Kian rozprával, zaspala. Na sebe mám ešte stále čierne šaty, pretože sa mi až príliš páčili na to, aby som si ich dala hneď dole. Ani som si ich neužila, mala som ich na sebe dokopy možno tak hodinu.
Rozospato sa postavím a natiahnem ruky k nebu. Kian uloží svoju ruku na môj chrbát a kráča vedľa mňa až do izby. Pomaly ani nevidím kam šliapem, idem len po pamäti, pretože som taká unavená, že nedokážem ani otvoriť oči. Toľký plač, ktorý tu dneska prebehol ma unavil viac ako nejaký maratón, ktorý by som aj tak nebola schopná zabehnúť.
„Nič nevidím." Zamrnčím, keď Kian zatvorí dvere a zostane tu úplná tma.
Zrazu zažne veľké svetlo, ktoré ma v momente oslepí. „Lepšie?" posmešne sa zasmeje.
„Preboha, zhasni to." Zvraštím obočie a hodím sa na posteľ.
O chvíľu Kian zažne malé svetlo vedľa postele, ktoré je sto krát lepšie než to otrasné, silné svetlo na strope.
„Zlato, ešte sa postav, nebudeš spať v tých šatách." Povie potichu a chytí mi ruky. Hoc s veľkou nevôľou, no vďaka jeho pomoci sa postavím a Kian si ma otočí chrbtom.
Zips mi pomaly rozopína a ako vidím, vôbec nemá naponáhlo. Stále mám zatvorené oči a ešte pred tým, než si stihnem dať dole ramienka, spraví to za mňa Kian. šaty spadnú na zem a ja z nich vystúpim. Otočím sa k nemu a to ma donúti otvoriť oči. Stojím pred ním len v spodnom prádle, ako vždy v bielom. Očami behá po celom mojom tele a ústa má jemne pootvorené.
„Utri si sliny." Poviem uštipačne a prebehnem mu prstom po brade.
Rýchlo si ľahnem do postele a zakryjem sa paplónom.
„A nechceš náhodou aj pyžamo?" zasmeje sa.
„Náhodou nie. " odpoviem a zatvorím oči. „Nekecaj a už poď konečne ku mne."
Nič mi neodpovie, iba počujem ako si vyzlieka nohavice a keď si konečne priľahne a pritisne si ma ku hrudi cítim, že mu chýba aj tričko. Ešteže.
Ruku ma oblapenú okolo môjho trupu a obaja máme skrčené nohy.
„Ľúbim ťa." Zašepká a vtisne mi pod ucho jemný bozk.
„Aj ja teba." Takmer nezrozumiteľne zamrmlem a v momente padám do ríše snov.
*
Ráno sa zobudím na lúče slnka zasahujúce moje oči. Automaticky zvraštím obočie a rýchlo ich znovu zavriem . Keď sa pomrvím, Kianove ruky pevnejšie zovrú moje telo. Drží ho rovnako ako včera večer, keď som zaspávala.
Pomaly sa otočím a ľahnem si chrbtom na matrac a vyrovnám sa. Hlavu pootočím ku Kianovi, ktorý stále ešte pokojne spí.
Prstami mu jemne prejdem po líci a obdivujem jeho krásnu tvár. Milujem na ňom snáď každý jeden detail.
Po mojom nežnom dotyku sa mu na tvári objaví malinký úsmev. Najskôr to pripisujem nejakému snu alebo pokojnému spánku, no keď pootvorí jedno oko a s úsmevom na mňa pozrie, viem, že to má na svedomí môj dotyk.
„Dobrá ráno." Poviem a taktiež sa na neho usmejem.
„Dobré." Prehovorí s jeho chrapľákom.
„Mali by sme vstávať."
„Mali?" zamračí sa na znak, že sa mu nechce zrovna dvakrát vychádzať z tejto pohodlnej postele.
„Áno, mali." Zopakujem, no spravím presný opak toho, čo hovorím. Prisuniem sa ku Kianovi ešte bližšie a aj ja zatvorím oči, rovnako ako Kian.
Trvá nám to zhruba pól hodinu kým sa vytrepeme z postele a spoločne prídeme do kuchyne. Za stolom sedí iba Sherry, ktorá pije kávu. Ako náhle nás uvidí, na tvári sa jej objaví úsmev väčší než je slnko.
„Dobrá ránko." Hneď nás pozdraví, ani len nestihneme obaja vstúpiť do miestnosti.
„Dobré." Zasmejem sa na jej výraze a otvorím chladničku.
„Kde je tu kúpeľňa?" spýta sa Kian.
„Na chodbe, druhé dvere napravo." Poviem a on sa hneď vytratí z kuchyne. „Sherry, môžem s tebou hovoriť?" prejdem k nej spolu s dvomi pohármi plnými džúsu. Jeden pre mňa a jeden pre Kiana.
„Áááno?" nadšene sa na mňa pozrie a presne vie, čo sa jej chcem spýtať.
„Ako je možné, že sa tu Kian včera zrazu, len tak objavil? Ty si to akože všetko plánovala?" posadím sa oproti nej a pozerám na ňu so zdvihnutým obočím.
„Nooo, nie tak celkom. Len keď som ťa videla aká si bez života a nedokázala si si to tu poriadne ani užiť a tiež som vedela, že vy dvaja blázni by ste si to akurát komplikovali, tak som tomu trošku dopomohla. Kde sa môžete lepšie uzmieriť než na Floride? S Carmen som to všetko dohodla a ona bola asi ešte viac nadšená ako ja a to je už čo povedať. " s úškrnom dvakrát nadvihne obočie a ja iba nad ňou prekrútim očami.
Samozrejme, že do toho musela byť zapletená aj krstná, inak by to ani nešlo.
„Si blázon, naozaj."
„Nevadí." Zasmeje sa a odpije si z kávy, ktorú drží v ruke.
O chvíľu cítim za sebou telo, z ktorého ide príjemné teplo. Kian ma pobozká na vrch hlavy a sadne si vedľa mňa. Pohľad pootočím k nemu a obaja sa na seba usmejeme.
Posuniem pred neho pohár s džúsom a odpijem si z toho môjho.
Keď sa pozriem na Sherry, s nenápadným úškrnom nás sleduje a pred tým než stihne niečo povedať ju predbehne Carmen, ktorá práve vstúpi do kuchyne.
„Prajem dobré ráno." Pozdraví nás a nalieva si kávu do bielej šálky. Vážne? Ešte aj šálku musí mať bielu?
„Kedy dnes odchádzame?" spýtam sa jej a ona sa s potmehúckym úsmevom na mňa pozrie.
„No...lietadlo nám odchádza o druhej, aleee...no vieš, napadlo mi, či by si tu ty a Kian ešte nechceli zostať. Vieš, len tak na jeden alebo dva dni. Viem, že si plánovala, že sem pôjdete spolu a mne to teda určite nerobí problém ti to tu na pár dni prenechať."
„To myslíš vážne?" pozriem na ňu so široko otvorenými očami od údivu a keď pozriem na Kiana, na tvári ma taktiež prekvapený výraz, ktorý hneď vystrieda jeho krásny úsmev.
„No jasné. A Neboj sa, s mamu to vybavím." Povie, akoby čítala moje myšlienky a vedela, čo som chcela povedať.
„Zostaneme?" nadšene sa spýtam Kiana a chytím ho za koleno.
„No, ak vám to teda nebude vadiť..." pozrie na Carmen a ona sa na neho urážlivo pozrie.
„Aké nám? Prosím ťa, tykaj mi, nie som zase až taká stará, aby si mi vykal." Prekrúti očami a zasmeje. „A nie, určite mi to nebude vadiť, veď sama som vám to navrhla."
„Tak teda zostávame." Široko sa na mňa usmeje, ruku si prehodí cez moje plecia a prisunie si ma bližšie k nemu.
Ahojte ♥ iba vám chcem poďakovať za to, akí úžasní ste. ďakujem za všetky krásne komentáre, ktoré ma vždy potešia a potom sa kvôli vám usmievam celý deň ako slniečko na hnoji :D takže, naozaj ďakujem a dúfam, že aj dnešná časť sa vám páčila :)