V sobotu by som sa cítila zrejme ešte horšie než pred tým, keby nemám povinnosti. Musím sa totižto zbaliť na Floridu, keďže už zajtra ráno odchádzame. S tým mi našťastie pomáha Sherry. Prekvapivo, ona je už dávno zbalená.
Výlet na Floride som mala stráviť s Kianom. Pri tejto spomienke ma znovu chytajú úzkostlivé stavy, ktoré rýchlo zaženiem do úzadia. Hneď ako mám všetko pripravené, odídem ku babičke. Viem, že tam sa odpútam od všetkých myšlienok, ktoré mi zaťažujú myseľ. Znovu s babičkou strávime veľmi dlhý čas v záhrade, no potom sa venujem krstným. S Carmen a Leonardom sa rozprávam niekoľko hodín. Ani som si nemyslela, že budeme mať toľko spoločných tém, no vždy sa nájde niečo o čom znovu začneme debatiť.
„Už pôjdem, je neskoro a nemôžem si dovoliť zajtra zaspať." Poviem, keď hodiny ukazujú pol 10 večer. Čo som tu tak dlho preboha robila?
„Ak zaspíš, nakopem ti zadok." Zažartuje krstná, a s ňou aj s babičkou sa rozlúčim. Leonardo ma rýchlo hodí na aute domov a keď si konečne ľahnem do postele, zhlboka si vydýchnem. To je však jediné, čo stihnem pred tým, než mi do izby vtrhne Sherry.
„Bianca." nadšene si prisadne na posteľ. „Bol tu Kian." povie s úsmevom na tvári.
„Čože?" zhrozene na ňu pozriem a bleskovo sa posadím. Prečo je z toho taká vytešená, to vôbec nie je k smiechu. „Č-čo chcel?"
„No čo asi. Keď si mu nezdvíhala telefón, prišiel osobne." Vysvetlí mi. „Prosím, veľmi ťa prosím, Bianca. Porozprávajte sa. Je už zúfalý."
„Na koho strane vlastne si?" nechápavo sa jej spýtam.
„Na oboch. Vy dvaja ste ako z telenovely." Zasmeje sa. „Ale vážne. Zavolaj mu." Povie a nekompromisne na mňa pozrie. Keď jej na to neodpoviem a ani neposkytnem žiadnu inú reakciu, tak iba pokrúti hlavou a s povzdychom odíde z izby. Pred tým sa však zastaví a podá mi mobil, ktorý doteraz ležal na mojom stolíku.
Nemám v pláne mu volať, no aj tak ho po celom dni konečne zapnem.
Ako som predpokladala, čakalo ma množstvo správ od Kiana. Nervózne som pozerala na mobil a začala zvažovať Sherrynu radu. Predsa len by som mu možno mala zavo.... Ani len nestihnem dokončiť vetu vo svojej mysli, keď sa mi rozozvučí mobil. Kianove meno na obrazovke mi jasne bije do očí a musím sa veľmi povzbudzovať, aby som sa odhodlala zdvihnúť hovor.
„Áno?" potichu prehovorím a čakám odozvu.
„Bianca." počujem moje meno z Kianových úst a viem, že sa usmial. Poznám jeho hlas, keď sa usmieva.
„Čo chceš, Kian?" snažím sa zachovať si chladný postoj, no márne, keďže sa mi hlas trasie ako trestancovi na súde.
„Bianca, prosím ťa, prepáč mi to. Prosím...porozprávajme sa, chcem ti to vysvetliť."
„Čo mi chceš vysvetliť, Kian? Myslím, že som videla dosť."
„Nie, Bianca...kurva ja viem, že som to dojebal a ani si nevieš predstaviť ako by som to chcel vrátiť späť, ale.."
„Ale to sa nedá Kian. Ver mi, že aj ja by som to najradšej vrátila späť, aj za teba." Hlas sa mi pod návalom emócií zatrasie ešte viac a po líci začne stekať prvá slza.
„Prepáč. Vieš, že robím naozaj hlúpe veci, keď som naštvaný. Prosím, stretnime sa. Ja..prídem aj hneď teraz. Môžeme sa porozprávať v aute alebo..."
„Nie, Kian, stačí. Ja dnes nie som schopná sa s tebou rozprávať."
„Bianca, prosím ťa." Zúfalo zastoná „ Spravím hocičo. Ja...ľúbim ťa." Povie a mne sa zadrie všetok hlas. Zostanem ticho a nič nehovorím. „Ľúbim ťa." Zopakuje, no to už vo mne vyvolá šialené pocity. Vzlyknem do telefónu a rýchlo zruším hovor.
Mobil hodím niekde vedľa seba a s tichým plačom sa schomolím do klbka.
Ľúbi ma? Tak to určite.
*
„Máte všetko?" spýta sa nás mama, zakiaľ behá z jednej izby do druhej a stále nám niečo prikladá do tašky.
„Mami, veď neideme do pralesa, ale na Floridu. Neboj sa, určite máme všetko podstatné." Prehovorí Sherry.
„Už sú tu." Oznámim jej, keď sa mi na obrazovke rozsvieti správa od Carmen, že nás dole čakajú.
„Dobre, majte sa a užite si to. A hneď keď tam budete napíšte. A pošli aj fotky." Lúči sa snami mamina a my už vstupuje do výťahu.
Leonardo stojí opretý o auto a čaká na nás.
„Ahojte, slečny." Pozdraví nás a rýchlo nám ide pomôcť s kuframi.
Cesta na letisko trvá vyše hodiny, čo som dosť prekvapená. Lietadlom som išla už zopár krát a nie je to pre mňa nič hrozné. Prvý krát som sa vcelku bála, ale teraz mi hudba spríjemňovala celú cestu, takže všetko je v pohode.
Na letisku si chytíme taxík a Leonardo povie taxikárovi presnú adresu. Neviem si predstaviť aký bude dom na Floride.. Vo Washingtone majú dosť luxusný a veľký priestor pre život a neviem, či tu mám očakávať ešte niečo väčšie a luxusnejšie alebo práve naopak, niečo malé, kde si iba oni sami oddýchnu a nepotrebujú nejaký veľký priestor.
„Tak, už sme tu." Prehovorí krstný a taxikár zastaví pred širokým domom. Je to bungalov, ale povedala by som taký "vilový" bungalov. Nie je to taký obrovský dom ako majú doma, ale je to niečo menšie, no vyzerá to stále veľmi luxusne. Veď načo by tu mali obrovský dom, keď sa sem chodia iba zrelaxovať. Ale ako vidím, nemohli si odpustiť luxus.
Prejdeme cez bránu a po vydláždenom chodníčku sa dostaneme ku dverám, ktoré sú z bočnej strany.
Leonardo odomkne bránu a na murovanom plote zažne svetlá. Zrazu sa rozsvieti celý pozemok. Sú tu desiatky svetiel okolo chodníčka, a hlavne veľmi širokého trávnika.
Prejdeme ku vchodovým dverám, ktoré taktiež odomkne Leonardo a postupne všetci vstúpime dnu.
„WOW." Zmôžem sa len na jedno slovo, keď vidím ako krásne to tu vyzerá. Mramorové dlaždice a biely nábytok spolu krásne kontrastujú a ja sa čudujem sama sebe, že som vôbec rozmýšľala nad inou variantov, ako nad luxusom.
To Leo naozaj tak dobre zarába, že si toto môžu dovoliť? Radšej sa na cenu tohto, povedzme že domu, ani len nebudem pýtať.
„A to si ešte nevidela záhradu." Nadšene sa na mňa usmeje krstná. „Poď." Kývne hlavou, aby som ju nasledovala.
Všetky veci nechám na chodbe a idem po jej stopách. Všade sú obrovské presklené okná, všetko je tu krásne presvietené. Prejdeme cez obývačku a krstná posunutím otvorí jedno z okien, teda vlastne jedno zo sklených dverí. Hneď sa mi naskytne pohľad na dlhý podsvietený bazén, ktorý sa vďaka všetkým tým svetlám ligoce.
Mám pocit, že som v nejakom sne alebo niečo.
Konečne mám plný výhľad na obrovský trávnik a na pravej strane sa nachádza posedenie. Hnedé lehátka, sedačky a kreslá sú zoskupené okolo murovaného ohniska. Alebo je to krb? Neviem, niečo ako luxusné ohnisko. A pri stene sa nachádza gril a hneď vedľa neho veľký drevený stôl so stoličkami.
„Ešte vám ukážem vaše izby." Povie Carmen a vrátime sa tou istou cestou do vnútra. Schmatnem si batožinu a vyložím ju na posteľ v izbe, ktorú mi určila krstná. So Sherry máme izby vedľa seba, ale popravde som čakala, že budeme spolu v izbe.
Zvalím sa na obrovskú posteľ s čiernymi návliečkami, ktorá je mimochodom aj veľmi pohodlná a mäkká. Mám tu aj telku, ale dúfam, že ju nebudem potrebovať. Neprišla som sem preto, aby som v izbe sama pozerala televízor.
Veci si vyložím do skrine a narozdiel od toho, ako to mám doma všetko nahádzané na jednej kope, teraz si to pekne poskladám.
„Sherry?" zaklopem na dvere jej izby a vstúpim dnu. Kľačí pri kufri s vecami a ešte len sa začína vybaľovať.
„Ešte nie si vybalená?"
„Nie, nechcelo sa mi. 20 minúť som len nežala na posteli alebo obdivovala výhľad z okna." Zasmeje sa.
„Neverím, že toto je ich dom. Chápeš? Veď niečo takáto si môžu dovoliť len milionári." Neveriacky si sadnem
„Tváriš sa , ako keby si nevedela, že oni medzi nich patria."
„Neviem...teda, nemyslela som si, že sú na tom až takto dobre."
„No, očividne sú." Sherry sa postaví a do šatníka si naukladá vešiaky už aj s vecami.
Trvá jej to hodnú chvíľu, kým si to všetko uloží, pretože má asi o polovicu vecí viac než ja a to môžem povedať, že som si zobrala oblečenie aj do rezervy, pre istotu, takže mám toho dosť.
Spoločne ideme znovu očekovať záhradu. Od teraz je toto na mojom zozname prianí. Takúto záhradu budem v budúcnosti mať.
Je niečo okolo pol 7 a krstný už stojí pri grile. Vôňa chutného mäsa a slaniny sa roznáša po celom priestranstve a tak hneď zamierim k nemu.
„Čo dobrého nám to chystáš?" zastavím sa po jeho pravici a nazriem na jeho dielo. „Vyzerá to chutne."
„Aj to je chutné." Pochváli sa. „Dúfam, že sa ti tu bude páčiť. Bol by som potom sklamaný, keby ťa tvoj darček nepoteší."
„Už od prvej sekundy som ohúrená. Ani nevieš, ako strašne sa z toho teším, lepší darček snáď ani neexistuje." Zaškerím sa na neho a na líce mu vtlačím rýchly bozk. Potom prejdem na sedačku pri ohnisko a prisadnem si ku Sherry.
Carmen na drevený stôl donesie zeleninový šalát a taniere, a pridá sa k nám. Na konferenčný stôl položí víno a vysoké poháre na stopkách.
„Dúfam, že si dáte s nami." Povie a začne otvárať fľašu. „Bianca, teba sa ani nepýtam, ty musíš ako oslávenkyňa." Predbehne ma ešte pred tým, než stihnem odpovedať.
„Neboj sa, nemala som v pláne nechať ťa v tom samú." Zasmejem sa. Všetkým trom nám naleje do polovice pohárov. Nejako sa nevyznám vo vínach, ale toto je naozaj dobré na chuť.
Po chvíli nám Leonardo oznámi, že špeciálna večera v jeho podaní je už hotová. Sadneme si za drevený stôl a pustíme sa do jedla.
Mňam.
Iné slovo ako mňam na toto nenachádzam. Dlho som už nejedla grilované mäso a teraz Leo ulahodil presne mojej chuti.
Po tom ako dojeme sa so Sherry ponúkneme to všetko upratať. Oni nám jedlo prichystali, tak mi teraz na oplátku to spraceme.
Sherry sa vrhne do umývania a ja do utierania riadu.
No do mojej mysle sa pomaly prikradne aj Kian. Dnes sa mi celkom darilo na neho nemyslieť a odpútať sa od všetkých tých myšlienok, no nedá sa tomu predísť úplne. Neviem, čo si mám myslieť. To jeho správanie je nelogické. Akoby to robili dvaja ľudia, nie jeden. Najskôr tvrdí jedno, no potom robí druhé.
„Bianca?" s myšlienok ma vytrhne Sherryn hlas.
„Hm?" Presuniem pohľad na ňu.
„Rozprávala si sa s Kianom?" vedela som, že dlho jej nevydrží toto mlčanie.
„No, včera sme spolu volali, ale stopla som ho ešte pred tým, než sme sa stihli o niečom porozprávať. Nemala som silu to riešiť." Odvrátim od nej pohľad a venujem sa radšej riadu v mojich rukách.
„Naozaj by ste sa mali stretnúť a porozprávať sa."
„Ja viem." Viem, že by sme si to mali vysvetliť a nesprávať sa ako malé deti.
„A viac ste spolu už nekomunikovali?"
„Nie. Určite mám v mobile od neho kopec správ a telefonátov, ale nebudem sa radšej doň ani len pozerať. Určite by som mu nakoniec zavolala a nepotrebujem si pokaziť celý tento výlet."
„Práve naopak. Kebyže si to vysvetlíte, celý výlet by si mala krajší."
„Sherryyy." Už Trochu naštvane vzdychnem.
„Len ti chcem pomôcť."
„Nechcem to teraz riešiť."
„Dobre, už ti s tým dám pokoj. Teda aspoň dnes."
Je mi jasné, že si nedá pokoja až kým sa s Kianom nestretneme. Ak nebudem chcieť, tak by bola schopná ma tam dovliecť aj za ucho. Lenže ja chcem. Nechcem sa cítiť takto na vážkach celý čas. Viem, že sa o tom musíme nakoniec porozprávať.
„Poďme radšej na to víno." Zúfalo sa zasmejem a Sherry so mnou.
Krstná sedí na sedačke s vínom v ruke a krstný práve nadstavuje hudbu. Zo stola si zoberiem môj pohár a takmer celý ho vypijem. Musím sa viac uvoľniť. Na problémy môžem myslieť potom, keď sa vrátim späť do Washingtonu.
Carmen nám všetkým doleje a svoj pohár zdvihne hore. „Tak, na teba Bianca, aby si žila svoj vysnívaný život. Na zdravie." Všetci si navzájom štrngneme a odpijeme si.
*
Ani neviem ako, ale zrazu mám pred sebou dve prázdne fľaše a do pohára si dolievam posledné kvapky z tretej. Najviac toho rozhodne vypila Carmen. Je niečo okolo pól noci a ona s Leonardom spolu tancujú na pesničky z Hriešneho tanca. Smejú sa ako blázni, no veľmi im to spolu pristane. Oni sa teda skutočne našli.
S Kianom som aj ja mala pocit, že som v inom svete. Že k sebe patríme a nie náhodou je nám spolu tak dobre. Mám sa zmieriť s tým, že sa to už nikdy nezopakuje? Nijaký z tých momentov, vďaka ktorým som sa cítila ako najšťastnejší človek na svete? Ani neviem, kedy som sa vlastne do neho zaľúbila. Bola som naivná, keď som si myslela, že ja tomu odolám.
Ako mi môže chýbať po tom, ako sa ku mne správal? Klamal mi a bez problémov sa stretával s Annabel, zakiaľ sme spolu „chodili"? Hoc sama som po dlhú dobu tvrdila, že nie sme spolu, teraz ma to neskutočne bolí.
Vážne je to tak, že nám viac chýbajú spomienky na krásne chvíle ako samotní ľudia?
„Ale, ale, kamže už ideš?" zastaví ma krstná, keď sa snažím prejsť okolo nich dovnútra.
„Idem spať, veď už je pól noc." Podídem k nej a vtisnem jej bozk na líce. „Dobrú noc." Zrejme si neuvedomovala, že už je toľko hodín. Ani sa jej nečudujem, pri milovanej osobe každý stráca pojem o čase.
♥♥♥ Ďakujem vám ♥♥♥