Tesne po tom ako Kian uhasí cigaretu, sa začne z vnútra ozývať jeho zvoniaci mobil. Popolník odloží na parapetu a vrátime sa dovnútra.
„Dobre, o chvíľu som tam." Započujem kúsok z Kianovho telefonátu pred tým, než hovor ukončí.
„Budem ťa musieť zaviesť domov. Zabudol som, že s chalanmi máme dnes skúšku a už na mňa čakajú." Hovorí a pri tom sa oblieka.
„Nemusíš ma viesť domov." Zakričím na Kiana, ktorý je momentálne v kúpeľni.
„Prečo?" vynorí sa z nej a príde ku mne.
„Prejdem peši. Nie je to na konci sveta a možno sa zastavím ešte v kaviarni, to je kúsok."
„Nie, zaveziem ťa, mne to nerobí problém."
„Ja viem, že ti to nerobí problém, ale už teraz meškáš a náš byt je presne na opačnej strane ako vaša skúšobňa." Nevidím zmysel v tom, aby ma viezol. Je to pre neho o polovicu dlhšia jazda. A padne mi vhod, keď mi cesta potrvá trochu dlhšie, ešte je len 11 hodín a ja by som mala byť v škole. Ak by náhodou mama bola doma, neviem, čo by mi povedala.
„Dobre teda. Veď zajtra sa uvidíme." Usmeje sa.
„Áno? Zajtra sa uvidíme?" provokatívne zopakujem jeho slová.
„Uhm. Pôjdeme na naše miesto." Uškrnie sa ešte viac a vtisne mi bozk. Hneď viem, že myslí jazero. Páči sa mi, že to označil ako "naše miesto".
Ako vždy, aj teraz si po ceste domov do uší strčím slúchadlá a zapnem hudbu. Ulice nie sú veľmi rušné, no nie sú ani prázdne. Stále sa tu niekto premáva a ja bez slova s hudbou kráčam po chodníku.
Zrazu ucítim na pleci dotyk. Strhnem sa a rýchlo si vytiahnem z uší slúchadlá. Keď sa otočím , pred sebou vidím Adama. Prekvapene sa na neho pozriem a nechápem, čo tu robí.
„Bianca! Ahoj, kričal som na teba." S úsmevom ma privíta.
„Ja..nepočula som." Ukážem na slúchadlá a slabo sa na neho usmejem.
„Ehm..čo, čo tu vlastne robíš o takomto čase?" spýta sa.
„No, ja...dneska som si dala voľno zo školy." Rýchlo niečo vymyslím. Bolo by čudne mu hovoriť, čo som naozaj robila a tak si to radšej nechám pre seba.
„Aha..tak..nechcela by si ísť na kávu, keď už sme tu?" spýta sa a ukáže na podnik, pred ktorým stojíme. Rozprávame sa totižto pred kaviarňou, v ktorej pracujem. Za iných okolností by som povedala nie, ale nechce sa mi vysvetľovať mame, prečo som tak skoro doma. Často krát počas práce príde domov pre nejaké papiere, ktoré si zabudla, alebo ak ide z nejakého stretnutia, vždy sa zastaví aj doma.
„Môžeme." Prikývnem a vojdem dnu. Hneď pri vchode uvidím za pultom Noemi a nejakého ďalšieho neznámeho čašníka, s ktorým som zatiaľ ešte nepracovala.
Ona si ma nevšimne a tak pokračujem k voľnému stolu, za ktorý si sadneme.
„Popravde, nečakal som, že by si naozaj prijala moje pozvanie." Povie, keď si prisadne. Zamračím sa a zostanem na neho ticho hľadieť. „Teda..nie..nie, že by som tu teraz nechcel byť. Vieš, že som rád, iba som to nečakal." Rýchlo vysvetlí.
Iba sa zasmejem a pokrútim nad ním hlavou.
„Bianca!" započujem hlas kričiaci moje meno. Hneď viem, že je to Noemi. O malý moment je už pri našom stole a objíma ma. „Ty tu čo robíš, dnes nemáš školu?"
„Mám, ale dala som si trochu voľno." zopakujem to isté.
„Aha, jasne." Zasmeje sa a až teraz si všimne, že tu nesedím sama. Úsmev jej trochu klesne, ale nič sa nepýta. Iba jej nadiktujeme dve kávy a ona so spýtavým pohľadom odchádza. Budem jej to musieť vysvetliť.
„Takže..uhm, ako ide škola?" prehovorí Adam.
„V pohode." Odpoviem. Na jeho tvári je vidieť, že nie je veľmi spokojný s mojou jednoslovnou odpoveďou a je nervózny. Preboha, prečo je nervózny. „A ty ako pokračuješ vo futbale?" nadviažem na jeho otázku. Trochu sa uvoľní a spustí.
Nesedíme tu dlho, možno 15 maximálne 20 minút.
„Idem zaplatiť." Poviem Adamovi.
„Nie, ja to..." nenechám ho ani dokončiť vetu a hneď ho stopnem.
„Nie, ja to zaplatím." Poviem presvedčivým hlasom a hneď sa poberám k pultu za Noemi.
„Ale, ale. Čo to má znamenať Bianca?" hneď príde ku mne a oprie sa o pult. Ja spravím to isté.
„Ale, prosím ťa. Vôbec nič, to je iba Vivienin brat." Pretočím očami.
„Takže ty a Kian...ešte ste pohádaní?"
„Už je to v pohode. Práve idem z jeho bytu." Priznám sa a kusnem si do pery.
„A tak predsa! Keď si odo ma bral lístok na festival, hneď som vedela, že o chvíľu bude všetko ako pred tým." Zasmeje sa a žmurkne na mňa.
„Dobre, nekecaj už a daj mi účet." Vyplazím jej jazyk a potom aj zaplatím. Adam čaká pred kaviarňou a je opretý o auto.
„Som tu na aute, tak ťa môžem odviesť ak chceš?" nesmelo sa spýta a otvorí dvere na mieste pre šoféra. Hneď si všimnem , že vedľa má položené už kúpené 4 kávy. Tak preto tu bol. Bol si kupovať kávy a mňa na jednu pozval?
„Nie, nemusíš. Ja to mám kúsok." Uistím ho „Tak sa maj." Zakývam mu. Akoby chcel niečo povedať, no nakoniec mi iba prikývne. Pred tým než odídem, chcem ešte zakývať Noemi, no keď pozriem k pultu, čaká ma nemilé prekvapenie. Sedí tam Annabel. A hladí presne na mňa a na Adama. To vážne?! Pred tým som ju tam nevidela, neviem kde sa zrazu objavila.
Chvíľu ma sleduje, no potom sa otočí k pultu a začne sa rozprávať s Noemi. Áno, zabudla som, že ony sú kamarátky.
Radšej rýchlo odvrátim zrak a pokračujem v ceste domov.
Ako sa môže také dobré dievča ako Neoami, baviť s niekým ako Annabel?!
*
„Alaric, neštvi ma a daj mi ten mobil!" skríknem a rozutekám sa po ňom už stýkrát. Asi sa nudil a tak ako náhle mi začal zvoniť mobil, rozhodol sa, že ho zoberie a bude s nim behať po byte.
„Nedám." Zastaví sa na druhej strane sedačky a vyplazí mi jazyk. Mobil prestane zvoniť, no o chvíľu začne znovu. Alaric sa znovu rozuteká a keď v tom príde do obývačky Sherry, podá ho jej.
„Nedávaj ho Biance." Zakričí a utečie do kuchyne, inak by vyfasoval. Rýchlo prejdem ku Sherry a chcem si zobrať mobil, no ona zdvihne ruku vyššie a najskôr sa pozrie na obrazovku. Svieti tam Kianové meno.
„Aaa, Kian. Samozrejme, už ste znovu spolu?" zasmeje sa, no ja jej poznámku iba ignorujem a vytrhnem jej mobil z ruky. Odídem z obývačky a keď vojdem do svojej izby a zatvorím za sebou dvere, zdvihnem hovor.
„Ahoj." Vydýchnem si. Odrazím sa od dverí o ktoré som bola opretá a ľahnem si na posteľ.
„Ahoj. Čo máš takého na práci, že mi nemôžeš zdvihnúť mobil?" zasmeje sa.
„Nič, iba mám otravného brata." Pretočím očami, aj keď to Kian nemôže vidieť, a tiež sa zasmejem.
„Zajtra o tretej, ja a ty a naše miesto. Platí?"
„O tretej ešte len končím v škole."
„Tak ťa môžem vyzdvihnúť pred školou a pôjdeme rovno tam."
„Okej." Poviem jemným hlasom, v ktorom je cítiť úsmev. „Čo robíš?" spýtam sa, keď počujem v pozadí nejaké mrmlanie.
„Som u Tariqa. Veď vieš, futbal a pivo."
„Chalanský večer." Uškrniem sa.
„Nie, to nehovor. To znie dosť priteplene." Namieta, na čo sa zasmejem.
„Neznie to vôbec priteplene."
„Ale znie." Znovu oponuje a tiež viem, že sa uškŕňa, počuť to z jeho hlasu. „Dobre, budem musieť ísť, lebo chalani mi nedajú pokoj."
„Dobre, maj sa. A zabav sa."
„Zajtra sa vidíme." Rozlúči sa aj on a posledné, čo počujem je, ako Niall zakričal "Ahoj Bianca" .
*
„Ahoj, kráska." Usmejem sa, keď počujem tieto slová vychádzajúce z Kianových úst. Vychádzam zo školy a nemôžem sa prestať usmievať, keď vidím taký perfektný obraz pred sebou. Kian stojí pred bránou školy ako pred tým. Je opretý o auto a v ruke drží slnečnicu. Nemôže chýbať jeho typický úškrn a teraz pre zmenu má na sebe biele tričko. Nie čierne, ako vždy.
„Ahoj." Pozdravím ho tesne pred tým ako sa pritisnem na jeho pery. Privítame sa dlhým bozkom a keď sa odtiahnem, Kian zdvihne medzi nás žltý kvet.
„Pre teba."
„Hmm, aký gentleman." Podpichujem ho, no v skutočnosti som sa tomu naozaj potešila.
„Pri tebe vždy." žmurkne na mňa a otvorí dvere o ktoré bol opretý. Nasadneme a vyštartujeme na cestu. Počas jazdy má celý čas ruku na mojom stehne, čo mi nejakým spôsobom vytvára zimomriavky po celom tele. Je to príjemný pocit. Kvet držím v rukách a zároveň je položený na mojich nohách. Keď dorazíme na miesto, nechám ho v aute a prejdem ku Kianovi.
Srdce mi nadskočí od radosti, keď ma Kian chytí za ruku a prepletie naše prsty. Zahryznem si do pery, aby som skryla úsmev, ktorý sa mi objavil na tvári. Vďaka takýmto maličkostiam mám pocit, že aj Kian začína brať to, čo medzi nami je, naozaj vážne. Už to nie je len vždy zamračený chlapec, ktorý patrí do partie. Je to niekto, na kom mi záleží viac, ako na hociktorom inom chlapcovi a hlavne niekto, kto si získal cestu ku mne aj bez toho, aby sa snažil.
Keď prejdeme cez lúku a dostaneme sa až k jazeru, ako vždy, aj teraz si rozprestrieme deku a obaja si na ňu sadneme. Ja sa uložím medzi Kianove nohy a chrbát si opriem o jeho hruď.
„Už sa neviem dočkať piatku." Prehovorím.
„Prečo?"
„Akože prečo? Veď v piatok ideme do New Yorku. O koľkej tam vlastne ideš s chalanmi?"
„Hneď o 9 ráno. A prečo vlastne nejdeš aj ty s nami?" spýta sa.
„A kam by si ma chcel posadiť? Do kufra? A plus ide so mnou aj Vivien, takže pôjdeme so Sherry a s Nathom, oni majú voľné miesta."
„Mohla by si sedieť na mojich kolenách. Vieš, že by som nenamietal." Povie a hlavu si zaborí do mojich vlasov a venuje mi letmý bozk na krk.
„Myslím, že už po 5 minútach jazdy by si si to rozmyslel, nie to ešte po vyše troch hodinách." Zasmejem sa.
„A prečo vlastne chcú ísť Sherry s Nathanielom až poobede? Veď všetci ideme ráno."
„Zdá sa mi, že Sherry spomínala niečo o Nathanielovom otcovi. Tuším je v nemocnici a v piatok ho majú pustiť alebo niečo v tom zmysle."
„Aha." Kian Chápavo pritaká. Ruky, ktorými sa pred chvíľou podopieral teraz presunie na môj pás a obmotá ich okolo môjho trupu. Tvár si ako pred tým, znovu zaborí do medzierky na krku a pokojne si vydýchne. Jeho telo príjemne hreje to moje a pokojne si zatvorím oči. Je to úžasný pocit byť takto v náručí osoby, ktorú ľúbite.
Áno.
Zdá sa, že už to tak bude. Ľúbim Kiana. Ani neviem, ako sa to dostalo do takéhoto bodu. Jednoducho sa to samé vyvinulo a teraz sa tomu už nijako neubránim. Už od prvého momentu, keď som bola s Kianom som sa cítila inak. Lepšie než s hocikým iným. Tie jeho krásne oči mi vždy vedeli počarovať, hoc aj len jedným pohľadom.
Položím ruku na Kianovú, ktorá je momentálne obmotaná stále okolo môjho pásu, a povolím jeho stisk. Šikovne sa postavím z jeho teplého náručia, no ruku stále nepúšťam. Práve naopak. Namiesto toho prepletiem naše prsty a donútim aj Kiana aby sa postavil na nohy. Najskôr nechápe a iba na mňa pozerá so zamračeným pohľadom (ako vždy), no keď z tašky vytiahnem pečivo a začnem hádzať odlomené kúsky kačkám na okraji jazera, iba neveriacky na mňa hľadí.
„No čo. Nepozeraj tak na mňa." Obraňujem sa. „Som jednoducho ešte dieťa." Zasmejem sa.
Na tvári sa mu nakoniec objaví jeho typický úškrn a pridá sa ku mne. Mám pocit, že k nám priletel celý kŕdeľ kačiek a labutí, až sa ich napokon zľaknem a rozutekám sa odtiaľ čo najďalej.
„Tá sviňa ma pokúsala!" pribehne ku mne so smiechom Kian a obaja sa posadíme naspäť na deku.
„Okej, priznávam. Bol to zlý nápad." Zahryznem si do pery, aby som trošku tlmila môj smiech.
„Toto mi budeš musieť vynahradiť."
„Ó vážne?" uškrniem sa.
„Vážne." Odpovie a prisunie sa bližšie ku mne.
„A ako by si to chcel vynahradiť?" provokatívne nadvihnem obočie a tvárou sa k nemu priblížim ešte viac, až sa naše nosy takmer dotýkajú .
„No, našlo by sa tu zopár spôsobov." Odpovie zahľadený na moje pery. Jazykom si prejde po tých jeho a priloží ich k tým mojim. Jednou rukou sa podopiera, aby si udržal balans a tú druhú presunie na môj bok. Postupne sa so mnou posúva nižšie až si nakoniec ľahnem a on sa nado mnou skláňa úplne .
Stihneme si vymeniť len zopár sladkých bozkov, keď mi začne zvoniť mobil. Kian zúrivo vydýchne a odtiahne sa odo mňa. Z tašky si vytiahnem mobil a prijmem hovor od mami.
„Bianca? Kde si?" ozve sa pokojným hlasom.
„S Kianom. Prečo?"
„Prišiel Leonardo s Carmen aj s babičkou, a že vraj majú pre teba nejaké prekvapenie. Príď domov. A priveď aj Kiana, rada by som ho znovu videla." Vysvetlí mi situáciu, kvôli ktorej volá.
„Aha. A nevieš aké je to prekvapenie?"
„Keď prídeš, dozvieš sa." zasmeje sa a zruší hovor.
„Budem musieť ísť. Doma ma čakajú krstní." Poviem Kianovi, keď hodím mobil vedľa seba na deku. Hlavu si uložím na Kianove plece a ten ma silno objíme. „Pôjdeš so mnou?"
„Kam?" nechápavo sa spýta. No kam asi?
„Veď k nám." Otočím hlavu na bok, aby som videla Kianovi do tváre. Obočie ma trošku zmraštené a pozerá, ako keby nechápal, o čom hovorím. „Netvár sa, ako keby som ti navrhovala svadbu. Hádam sa len nebojíš mojej rodiny." Provokačne poviem. Kian na mňa pozrie s nadvihnutým obočím a hneď pokrúti hlavou.
„Nebojím."
„Dobre teda. Poďme." Postavím sa zo zeme a prehodím si cez plece tašku. Na tvári mám úškrn, pretože hoc vidím, že sa Kianovi veľmi nechce, nakoniec sa na mňa len usmeje, prikývne a venuje mi bozk. Znovu prepletie naše prsty a vraciame sa do auta.
Keď dorazíme pred náš byt, nemôžem v aute samozrejme zabudnúť moju slnečnicu, pretože som z nej nadšená viac než by som mala.
Mám tušenie, kvôli čomu dnes krstní prišli. Už tento piatok, čo je o dva dni, mám 18. Áno. Už budem dospelá. Necítim sa ešte veľmi dospelo, ale posledné roky to ide nejako rýchlo. Ani nestíham vnímať čas.
Samozrejme, že krstná má každý rok pre mňa pripravený nejaký extrémny darček. Vždy niečo, čo nečakám a tipujem, že dnes prišli práve kvôli tomu.
Keď otvorím dvere, prvé čo započujem je smiech. Určite to je Carmen. Jedine ona ma taký unikátny smiech.
Pozriem na Kiana, ktorý vyzerá byť úplne pokojný a jeden na druhého sa usmejeme. Samozrejme, že je pokojný. Veď je to Kian. Nepamätám si, kedy on bol v rozpakoch.
Prejdem cez chodbu s Kianom v mojich pätách a vojdeme do obývačky, odkiaľ sa ozýva všetok ten smiech. Babička sedí na jednom z veľkých kresiel, mama nalieva červené víno do vysokých pohároch na stopkách a krstní obaja spokojne sedia na sedačke, pričom má Leonardo prehodenú ruku cez opierku za Carmeninim chrbtom a jej ruka odpočíva na jeho kolene. Hocikde, kde sú, vždy sa k sebe túlia a nepoznám človeka, ktorý by neobdivoval ich lásku. Panuje tu dobrá nálada, čo potvrdzujú aj ich široké úsmevy.
„Ahojte." S radosťou v hlase ich pozdravím a ako prvé prejdem k babičke. Na líce jej vtisnem bozk a rovnako to spravím so všetkými.
„Ahoj, srdiečko." Veselo ma privíta Carmen. Tá žena má vždy toľko veľa energie, až ma to prekvapuje, že sa to vôbec dá. „Konečne si tu. A kto že je tento pekný muž?" spýta sa a hneď sa stavia zo sedačky a prejde ku Kianovi.
„Krstná, toto je Kian. Kian, toto je Carmen, môj krstný Leonardo a babička Leila." Predstavím ich navzájom a usmejem sa ešte širšie, keď Kian prejde ku každému z nich a podá im ruku. Samozrejme, že nemohol zabudnúť na moju mamu, ktorá ho hneď zdravila a usmievala sa na neho jedna radosť.
„No, ako žiješ, slečna? Už si takmer dospelá. Nemôžem uveriť ako rýchlo to všetko ubehlo." Prehovorí Leonardo, keď si s Kianom prisadneme na sedačku.
„Aj plánuješ nejakú veľkú party?" spýta sa Carmen.
Kian jemne stlačí moje koleno, na ktorom má položenú ruku, pretože zrejme nevie o čom hovoríme. Takmer nikto z kamarátov nevie, že o pár dní mám 18. Iba moja rodina. Svoju Ruku položím na tú jeho a opätujem mu jemný stisk.
„Nie. Nič som neplánovala. Nie som až taká párty žena ako ty." Vyplazím jej jazyk.
„To nevadí. Práve preto máš mňa." Prehovorí a postaví sa zo sedačky. Keď podíde ku mne a nadstaví predo mňa ruku, úsmev sa mi rozšíri ešte viac. Ja taktiež zodvihnem svoj zadok a vložím svoju ruku do tej jej.
„Takže, všetko najlepšie, veľa zdravia, šťastia, lásky..." na chvíľu sa odmlčí a pozrie rýchlo na Kiana a potom naspäť na mňa „a hlavne, aby sa ti darilo vo všetkom, čo robíš a aby si bola šťastná, pretože to je to najdôležitejšie. ľúbim ťa." Dokončí svoju gratuláciu a pobozká ma na obe líca. Hneď po nej to zopakuje aj babička a napokon aj krstný. Zrazu sa predo mnou objaví s krabicou zabalenou v bielom papieri so striebornou stužkou na vrchu.
S pootvorenými ústami si preberám od nej darček a iba krútim hlavou. „Nemuseli ste mi nič dávať."
„Jasne, že museli. Máš predsa 18." Pohladí ma po chrbte a sadne si naspäť na sedačku.
Darček zabalený v luxusnom papieri začnem rozbaľovať a v momente, keď uvidím, čo je pod ním, neverím vlastným očiam. Už dlho hovorím o mojom počítači, ktorý ledva ide a dožíva svoje posledné chvíle. Carmen zrejme počúvala moje táraniny a teraz, keď držím v ruke nový Macbook, chce sa mi skákať od radosti.
Usmievam sa od ucha k uchu a rukami si chytím obe líca, ktoré práve horia.
„Ďakujem." S vďačnosťou na ňu pozriem, rovnako aj na Leonarda a na babičku.
„Ešte tu mám takú maličkosť." Povie krstná a vytiahne spoza sedačky tašku. Hneď ako uvidím na taške nápis Chanel, už vážne začínam pochybovať, že vidím dobre.
„To nemyslí vážne." Neveriacky pozerám na tašku, ktorú mi podáva do ruky. Roztvorím ju a vytiahnem odtiaľ tú takzvanú „maličkosť". V ruke držím dlhé, čierne šaty z hodvábu, ktorých cenu radšej ani nechcem vedieť. Sú to úzke elegantné šaty s hlbokým výstrihom.
„Keď som ich uvidela v obchode, prvé čo mi prišlo na myseľ si bola ty v týchto šatách. Musela som ti ich kúpiť." Nadšene rozpráva. Kebyže má Carmen s Leonardom nejaké deti, boli by rozmaznávané viac ako je vhodné. V podstate som rada, že zatiaľ žiadne nemajú, pretože namiesto nich rozmaznávajú mňa.
Šťastne si vydýchnem a usmejem sa na ňu. „Sú úžasné." Poviem a priložím si šaty k telu.
„No, počkať, počkať. Ešte je tu niečo aj odo mňa." Povie babička a podáva mi do ruky malú krabičku so šperkom. Keď ju otvorím, naskytne sa mi pohľad na krásnu zlatú retiazku na krk, na ktorej je prívesok pol mesiaca.
Mamina dostala na svoju 18-tku presne taký istý a nosí ho dodnes každý deň na krku.
S radosťou v očiach pozriem na babičku a poďakujem jej. Hneď v ten moment si ho aj pripnem na krk, aby mi ozdoboval dekolt.
„A je tu ešte niečo." Prehovorí krstný.
To akože myslia vážne? Iba spýtavo a zároveň nechápavo nadvihnem obočie. „Už by aj stačilo, nemyslíte?" zasmejem sa. rýchlo pozriem na Kiana, ktorý sa samozrejme mračí.
Ale no tak.
Vrátim sa na svoje miesto vedľa neho. Sadnem si čo najbližšie môžem a vrátim pozornosť ku krstnému.
„Nie je to darček, je to iba taká ponuka. O týždeň.." začne hovoriť, no do reči mu skočí Carmen a nenechá ho pokračovať.
„Počkaj, chcem jej to povedať ja." Nadšene sa usmieva a zdá sa mi, že úsmev má ešte širší než ja. Zrejme jej robí radosť obdarúvať ľudí. „O týždeň ideme s Leonardom na pár dní na Floridu do nášho letného domu. Aj keď nie je leto, ale to je jedno... A ak by si chcela, môžeš ísť s nami. Môžeš to brať ako taký bonus k narodeninám a aspoň si oddýchneš od mami a od školy. Určite ti lezú obe na nervy." Zasmeje sa a mama iba s úsmevom prekrúti očami.
„To myslíte vážne? Na Floridu?" spýtam sa pre istotu ešte raz, pretože mi to príde ako nejaký vtip. Krstná prikývne a čaká na odpoveď. „No jasné, že pôjdem. To sa ma nemusíš ani pýtať." Šťastne pozriem na Kiana, pretože na Floridu som chcela ísť už naozaj, ale naozaj dlho a zrazu mi Carmen s Leonardom ponúknu len tak týždenný oddych v ich dome na Floride.
Usmievam sa na neho od ucha k uchu a na jeho tvári sa konečne objaví aj úsmev a vystrieda tú zamračenú tvár.
„A ak by si chcel Kian, radi privítame aj teba. Viem, že Bianca by už po pár hodinách oľutovala svoje rozhodnutie byť celý týždeň s krstnými rodičmi v jednom dome. Budeme veľmi radi, ak tam budete obaja." Prehovorí krstná.
S úplným nadšením sa usmejem na Kiana. Oči mám široko otvorené, ako keby mám v sebe tonu kofeínu. Ruku položím na Kianové koleno a čakám na jeho reakciu. „To by bolo super, nie?" celá šťastná sa ho spýtam.
Vyzerá byť celkom stratený, že ani nevie, čo má odpovedať. Úsmev mi trochu klesne, keď neodpovedá. Viem, je to trošku odstrašujúce. Predsa len som sa rozhodla ho doviesť a predstaviť rodine z jednej minúty na druhú a hneď už plánujem aj dovolenku. Ale teraz som až príliš nadšená, aby som nad tým hlbšie rozmýšľala.
Po chvíli sa ako keby spamätá a uvoľnene sa na mňa usmeje. „Ak chceš, pôjdem." Sladko sa na mňa usmeje a chytí ma za ruku, na ktorú mi vtisne bozk. Úsmev mu opätujem a momentálne mám chuť tancovať až do rána.
„No, takže rátame s vami. Je to všetko tak trochu na rýchlo. Pôvodne sme mali ísť budúci mesiac, ale Leonardovi sa vyskytol na Floride nejaký meeting, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme už teraz."
Carmen mi všetko dopodrobna vysvetlila. Odchod, príchod, lety, proste všetko. Mali by sme vyrážať budúcu nedeľu, no už teraz sa neviem dočkať, takmer poskakujem od nadšenia.
Carmen dokonca prehovorila mamu na pohárik alkoholu, ako prípitok, aj pre mňa. Mamina veľmi nepodporuje alkohol a doma nemáme skoro žiaden tvrdší, takže som sa veľmi čudovala, že na niečo také pristúpila. Myslím, že moje narodeniny tu spravili veľkú váhu na jej rozhodovaní.
„A ty Kian? študuješ alebo sa venuješ niečomu inému?" prihovorí sa Kianovi Leonardo.
„Som hudobník. Hrám vo svojej kapele na bicích a môžem povedať, že sa nám darí dosť dobre." Hrdo prizná.
„Och hudba. Tá dokáže veľmi veľa. Aj ja som bol kedysi v kapele."
„Ty si bol v kapele?" začudovane sa spýtam.
„Áno. Ešte keď som chodil na strednú sme si s chalanmi založili kapelu a venovali sme tomu všetok voľný čas. Dokonca sme vydali aj vlastný album, ale potom sa to nejako rozpadlo a už sa tomu nikto ďalej nevenoval. Ale boli sme dosť dobrí." Zasmeje sa.
„Práve preto som nešiel na vysokú. Mám rád hudbu a nepotrebujem sa učiť rôzne poučky k tomu, aby som sa tomu mohol venovať . Chce to len cit a odhodlanie." Hovorí Kian. Hneď ako som ho videla prvýkrát hrať som vedela, že žije hudbou. Všetky tie jeho pohyby keď udiera do bubnov a vášeň, ktorú do toho dáva, je slovami neopísateľná.
„Ak sa vám darí, musíte byť naozaj dobrí. Dnes je ťažké preraziť."
„Ak to robíte dobre a rád, nie je to až také ťažké." Zaškerí sa Kian. Keď ho vidím usmievať sa, hneď sa aj na mojej tvári vyčarí úsmev.
Kian sa zdržal asi ešte ďalšiu pól hodinu. Rozlúčili sme sa dlhým bozkom a ako vždy, aj teraz bolo ťažké prestať bozkávať tie jeho plné pery. Samozrejme, že si neodpustil monológ o tom, ako som mu nepovedala o svojich narodeninách. Jeho jemnú zúrivosť som zahnala tým, že som mu vysvetlila, ako takéto sviatky nie sú pre mňa nejako výnimočné. Pokojne by som sa zaobišla aj bez toho, aby sa to oslavovalo. Priznávam, že darčeky ma potešili, ale o tom to predsa aj tak nie je. Plus, stačilo ešte zopár bozkov a hnev zmizol úplne.
Krstní s babičkou sa zdržali až do večera a ja práve ležím v posteli s úsmevom na perách, a snažím sa zahnať všetky tie motýliky v bruchu. Cítim sa šťastná. Naozaj šťastná.