Budík bzučiaci vedľa mojej hlavy ma núti vstať z postele a pripraviť sa na môj prvý deň v práci. Keď som včera mame oznámila, že cez víkendy budem pracovať, vynadala mi. Priznám sa, nečakala som takú reakciu. Podľa jej slov si mám užívať mladosť a nie byť celý víkend strčená v robote.
Myslela som si, že v kaviarni ma to bude baviť, preto som s tým súhlasila, ale toto skoré vstávanie cez víkend nenávidím už teraz.
Je 7 hodín ráno. Popravde si myslím, že hneď v prvý deň prídem do práce neskoro. Na prípravu mám 15 minút. Môj rozum mi však nedovolil si nadstaviť budík na skoršiu hodinu. Snažila som sa nahrabať čo najviac hodín, ba dokonca minút spánku, čo len šlo.
Rýchlo vstanem z postele, aby som všetko stihla a nebola za hlúpu hneď v prvý deň práce. Rovnako rýchlo si oblečiem čierne rifle a biele obyčajné tričko.
Typické.
Utekám hneď do kúpeľne si umyť zuby a dať na seba trochu špirály. Práca na verejnosti je zlá v tom, že každý deň musím vyzerať k svetu a hlavne sa usmievať.
Vlasy si zaviažem do polo copu kedže predpokladám, že mi budú počas obsluhovania zavadzať. Myslím, že nikto by si nechcel na tanieri nájsť môj vlas.
Na moje prekvapenie mama sedí v kuchyni a číta knihu s čajom v ruke.
„Ty si hore?" vbehnem do kuchyne a zo skrine vyberiem pohár, do ktorého nalejem džús. Rýchlosťou blesku ho vypijem a pohár odložím do drezu.
„Aj tebe dobré ráno Bianca." zasmeje sa „Spravila som ti kávu." Ukáže na šálku vedľa nej, plnú tmavej tekutiny.
„Ďakujem mami, ale nemám čas, veľmi sa ponáhľam." Zakričím z chodby a obliekam si bundu. Mama prejde ku mne a sleduje, opretá o dvere, ako sa pasujem s obúvaním tenisiek.
„Najskôr som ťa chcela ísť zobudiť, aby si sa nemusela ponáhľať, ale nakoniec som ťa nechala tak. Dúfala som, že si dosť rozumná na to, aby si v svoj prvý deň nemeškala a trocha si privstala."
„Áno, rozumná som a to som si ani nemusela veľmi privstať. Stačí byť šikovná a rýchla." Žmurknem na ňu a zasmejem sa.
Rozlúčim som sa s ňou pusou na líce a utekám do výťahu.
Rýchlim krokom sa dopravím do kaviarne. Myslela som, že budem meškať, no dorazila som pár minút pred pól. Presne na čas.
„Dobré ráno." Spoza pultu sa ozve usmiata Noemi. Už je prezlečená v bielom pracovnom tričku a robí si kávu.
„Aj tebe." Odvetím a prejdem za ňou.
Najskôr ma zavedie do šatne, kde som dostala MOJE pracovné tričko. Ešte nikdy som nemala pracovné oblečenie. Samozrejme, že som nemala, kedže som nikde nepracovala.
Zaučila ma, čo kde je a ako to funguje a hoc som si myslela, že mi to nepôjde, nie som v tom taká zlá.
Obe sedíme na malej teraske a popíjame kávu. Nemôže chýbať ani moja obľúbená cigareta. Na takéto rána si zvyknem veľmi ľahko. Dokonca ani to vstávanie mi už nepríde také hrozné.
„Nemal prísť náhodou aj Tariq?" spýtam sa Noemi.
„Veď on aj príde. Vždy chodí neskoro. Poctivý šéf, všakže?" Zasmeje sa. „Mali by sme už otvoriť, je takmer 8." Kývnem na súhlas a obe prejdeme do kaviarne.
„Šéfe, no kde sa túlate?" zakričí Noemi na Tariqa, keď ho vidí vchádzať do kaviarne.
„Dobré ránko dievčatá." Zasmeje sa a snaží sa ignorovať Noeminu poznámku.
Tipujem, že Tariq raňajkoval doma, kedže sa iba prezliekol a hneď sa pustil do práce.
Hneď od samého rána prichádzajú ľudia a neustále sa to tu strieda. Takmer všetky miesta sú obsadené, ale nie je to náročné. Skoro každý si pýta to isté. Pečivo, kávu, raňajkové menu a stále dokola rovnaká objednávka.
Čas tu naozaj rýchlo ubieha, najmä vďaka Tariqovým vtipom a nemiestnym poznámkam, ktoré mi pripadajú smiešne.
„Tak, čo dnes plánuješ Bianca? znovu sa u mňa koná taká menšia párty, tak ak by si chcela, si vítaná." Spýta sa ma Tariq. Je opretý o pult a obaja pijeme kávu. A dokonca to nie je Latte, ale čierna skutočná káva!
Prácu sme nechali na Noemi, ktorá vedľa nás chystá niekoľko šálok. Tímová práca, všakže?
„Ďakujem, ale dnes nemôžem. Vlastne som dohodnutá s Kianom." Potichu poviem, pretože neviem, aká bude Tariqová reakcia.
„S Kianom?" začudovane sa pozrie. Prikývnem a odpijem si z kávy.
„Neviem, čo sa tak čuduješ Tariq. Naposledy z nej Kian nemohol odtrhnúť oči." Zapojí sa Noemi.
Naposledy, keď sme tu boli, to bolo skôr naopak. Ja som na neho čumela ako hlúpa a nepamätám si ani jeden pohľad, ktorý by venoval on mne. Celý čas bol zaujatý Annabel. Teda, až pokým som nechcela odísť, vtedy sa ponúkol že ma odvezie.
„To sa ti určite iba zdalo, veď celý čas sa venoval Annabel." Snažila som sa ju presvedčiť o opaku. Naozaj to tak bolo, vôbec som ho nezaujímala.
„Zlatko, videla som, ako na teba pozerá. Tie chabé pokusy od Annabel získať si jeho pozornosť nezabrali, ver mi."
Keď som jej znovu chcela oponovať, rýchlo odišla spolu s objednávkou ku zákazníkom a po ceste na mňa vyplazila jazyk.
Zamračene som pozerala do zeme a rozmýšľala. Ako to je medzi Annabel a Kianom? A ako to je vlastne medzi mnou a Kianom?
Z myšlienok ma vytrhla Tariqova ruka okolo mojich pliec.
„Takže ty a Kian?" s úškrnom sa spýta. S úsmevom na tvári pretočím očami a pokrútim hlavou.
„Ideme iba..von. Nič iné, veď aj tak je tu ešte Annabel." Odpovedala som, hoc sama som tomu neverila. Nemala som v pláne odpovedať tak zduto, no išlo to samé. Vyzerám, ako keby som žiarlila alebo čo.
„Ale, prosím ťa, Kian a Annabel? To nie." Vyvrátil moje, dá sa povedať obavy?
„Tariq, chceš mi povedať, že medzi nimi nič nie je alebo nebolo? Nie som slepá."
„Možno to bude znieť kruto, ale za to, že sa Kian a Annabel pár krát spolu vyspali, to neznamená, že on s ňou niečo chce aj mať." Ouch. Aj keď bolo evidentné, že spolu niečo majú, je divné počúvať to zrovna pár hodín pred tým, ako idem s Kianom na rande.
„Poznám Kiana dlho a on nie je zlý chlap. Neber to tak, že Annabel iba využil, ona sama sa mu ponúkla, tak ako ďalším iným chalanom a on jej nikdy nič nesľúbil." Hoc sa mi to Tariq snaží vyjasniť, teraz mám v tom ešte väčší chaos. Načo mi toto bolo treba, teraz nad tým budem rozmýšľať v jednom kuse.
*
„Bianca, končíme." Oznámi mi Noemi. Pozriem sa na hodinky a vážne sú už 2 hodiny poobede.
„Daj, ja to dorobím za teba." Vymení ma Tariq, keď vidí, že som akurát išla robiť kávu.
„Ty tu zostávaš?" prekvapene na neho pozriem.
„Ešte potiahnem pár hodín a potom párty, párty." Žmurkne na mňa, čo ma donúti zasmiať sa.
„Tak sa teda maj." Zostanem prekvapená, keď si ma zoberie do náručia. Nie som zvyknutá na kamarátov s takýmito prejavmi náklonnosti. Teda nie som zvyknutá na dobrých kamarátov vôbec.
Príde mi to čudné, ako rýchlo som sa tu spoznala s mnohými ľuďmi a mám pocit, že si naozaj dobre rozumieme. Hoc som nechcela žiadne kamarátstva kvôli mojim predošlým nepríjemným skúsenostiam, ktoré sa kamarátstvami ani nazvať nedajú, s týmito ľuďmi si naozaj rozumiem.
Keď dorazím domov, nikto tu nie je. Mama určite viezla Alarica na tréning a po ceste sa niekde zastavila. Vždy to tak spraví a cesta sa jej predĺži z pol hodiny na dve hodiny, pretože je nákupná maniačka. Ale kde je Sherry ,to nemám poňatia. V poslednom čase takmer vôbec nie je doma.
Tašku položím na zem a hodím sa na posteľ. Čakala by som, že ku mne pribehne Sparky, ale keď sa poobzerám po izbe, nikde nie je. Takže mama nie je na nákupoch, ale odobrala mi jednu z povinností, ktoré ma čakali.
Kedže s Kianom sme dohodnutý až na šiestu, ešte mám kopec času.
Prejdem ku poličke na ktorej mám knihy a vyberiem odtiaľ jednu od Zadieho Smitha. Okrem nej moje oko zachytí čiernu tašku položenú vedľa kníh. Môj fotoaparát.
Nikdy som nefotila konkrétnych ľudí. Mám tam zopár fotiek s rodinou, ale podstata môjho fotografovania je v momentoch.
Ak som niekde bola a cítila som sa šťastná, odfotila som si to. Aj keď niekedy to mohla byť iba obyčajná ulica, moje fotky vždy rozprávali nejaká príbeh .
Tak dlho som už nespravila nový záber, že ani neviem, či fotoaparát vôbec ešte funguje. Je to taký ten starý štýl foťáku. Moje dedičstvo po ockovi.
Moje vnútro ma pokúša nazrieť, no nie som si istá, či by som to zvládla. Je tam až príliš veľa spomienok.
Radšej rýchlo schmatnem knihu a ľahnem si do postele. Počas čítania sa odpútam od reality a taktiež zabudnem na čas.
Rýchlo sa rozutekám do kúpeľne a vbehnem do sprchy. Nie je nič lepšie ako horúca sprcha padajúca na moje vlasy.
Na moje prekvapenie všetko som stihla do 20-tich minút a nakoniec mi ešte aj zostal čas.
Sediac na posteli, mi oči neustále blúdia späť k fotoaparátu. Moje ja túžiace pozrieť sa do starých fotiek je silnejšie ako strach zo spomienok a tak sa neovládnem a podídem k poličke. Z tašky vytiahnem vec môjmu srdcu blízku a neverím, že takmer po roku ho znovu držím v rukách.
Nestihnem ho ani len zapnúť, keď ma vyruší klopanie na dvere.
Do izby vstúpi mama a na tvári ma šťastný výraz. „Bianca. Je tu nejaký Kian a čaká na teba." Tak to preto ten úsmev.
Prikývnem a z postele si zoberiem prichystanú tašku. Foťák odložím na jeho pôvodné miesto, tak to bude lepšie.
Mama stojí stále pri dverách a usmieva sa.
„Mami, prosím ťa, prestaň." Prekrútim očami a snažím sa prejsť cez dvere.
„Kian je tvoj priateľ?" a už to začína.
„Nie mami, sme len kamaráti." Ponáhľam sa do predsiene a hodím si na nohy Conversy. Zrejme sa k šatom moc nehodia, ale ja to tak nosím vždy. Celé moje pubertálne obdobie ma mama prehovárala na lodičky, no nikdy sa jej to nepodarilo.
Viem, že mi chce položiť ďalšiu otázku a preto sa s ňou rýchlo rozlúčim a vyletím z dverí rýchlosťou blesku.
Akonáhle vyjdem z výťahu, uzriem Kiana ako stojí pred vchodom. Na sebe ma typické čierne džíny a na moje prekvapenie, čiernu košeľu. Rukávy ma vyhrnuté a gombíky zapnuté až po krk. Kian je sympatický a príťažlivý hneď na prvý pohľad, ale teraz, keď stojí predo mnou takto nahodený, v košeli, čo krásne oblapuje jeho svaly, pomaly zabúdam dýchať.
Prejdem k hlavnému vchodu a otvorím dvere . Kian, ktorý mi bol doteraz otočený chrbtom, stočí pohľad ku mne a automaticky získam celú jeho pozornosť.
Ostanem v šoku, keď uvidím v jeho rukách slnečnicu. Tvár sa mi určite celá rozžiarila a s radosťou pozriem na Kiana. Zrejme spokojný s mojou reakciou má aj on na tvári úsmev.
„To nie! Ako si vedel?" neveriacky sa spýtam a zoberiem slnečnicu do rúk. Milujem slnečnice! Milujem, milujem, milujem!
Pre mňa sú to najkrajšie kvety, ktoré existujú! Už od malička ich zbožňujem!
„Tak trochu som vyzvedal od tvojej sestry." Prizná sa.
„Sherry? Veď ja som ju už tri dni nevidela."
„Celý čas je u Natha."
Tá malá beštia! Aj keď mi bolo jasné, že sa dajú dokopy, nepriznala sa mi, že už sú spolu!
„Ideme?" zdvorilo sa spýta. Je mi hneď jasné, že Kian nie je zvyknutý brať dievčatá na rande. Nie je nervózny, Kian nie je ten typ chalana, ale zdá sa mi, akoby bol neistý a nevie čo čakať. Hoc ja som už zopár krát na rande bola, tiež neviem, čo od Kiana čakať. Kam pôjdeme a či nebude medzi nami trápne ticho. Nikdy som totižto nepoznala chlapca ako je on.
Prikývnem a Kian ma potlačí rukou na mojom chrbte dopredu.
„A kam ideme?" hoc mám rada prekvapenia, aj tak sa snažím zistiť, čo má pripravené.
Iba sa zasmeje a pokrúti hlavou. „Uvidíš."
Ako minule, aj teraz mi Kian otvoril dvere na aute ako gentleman. Vyrazili sme na cestu k zatiaľ neznámemu miestu.
Keď v rádiu, ktoré hrá v aute, započujem pesničku I dont wanna miss a thing, okamžite zbystriem. Rukou si začnem ťukať na koleno do rytmu hudby a samozrejme, že si to všimol aj Kian. Hlasitosť pridal dva krát viac ako bola pred tým, ale absolútne mi to nevadilo. Práve naopak, potešilo ma, že si to všimol.
Na tvári sa mi objaví široký úsmev, keď začne spievať refrén. Som zaskočená po prvé jeho hlasom a po druhé, jeho odviazanosťou. Moje tušenie o tom, že Kian nie je hanblivý, len sa snaží si na verejnosti zachovať tvrdú masku a v súkromí je to veselý chalan bez zábran, sa potvrdilo.
Hneď som zistila, že nie len hrá na bicie, ale má aj krásny hlas.
„Počúvaš Aerosmith?" prehovorí, keď pesnička skončí a on hlasitosť znovu zníži.
„Milujem ich. Proste klasika. " Nadšene odpoviem.
Uškrnie sa a na chvíľu na mňa stočí pohľad. „V tom prípade tu mám ešte niečo pre teba."
Najskôr som si myslela, že to hralo v rádiu, ale keď začne posúvať pesničky zistím, že v prehrávači má svoje CD. Zastaví na 19-ej pesničke a autom sa rozoznie pesnička Cryin'.
Zavriem oči a na tvári sa mi rozleje ešte širší úsmev. „Zbožňujem ťa!" zakričím.
Hrdelne sa zasmeje a obaja sa na seba pozrieme. Iskry v očiach mi už určite lietajú a na Kianovej tvári sa objavia tie krásne jamky v lícach.
Znovu presunie pozornosť na cestu. Pomaly sme zastavili na kraji cesty, no ja stále nemám tušenia, kde sme. Motor spolu s prehrávačom vypne.
„Akurát to stíhame." Povie a vystúpi z auta. Aj keď nepovedal, čo presne stíhame, mám pocit, že mal na mysli západ slnka. Už padá dole a o pár minút začne zachádzať za obzor. Je to naozaj presne načasované.
Kian prebehne na moju stranu a otvorí mi dvere. Nie som moc na nejaké sladké romantické reči, ale toto gesto sa mi naozaj páči. So sebou schmatnem aj moju slnečnicu a vystúpim z auta.
Zostanem stáť na mieste, pretože ani podľa prostredia som nezistila, kde sa nachádzame. Na pravej strane je lúka a na ľavej množstvo kvetov a stromy. Nie je to žiaden veľký les, ale aj tak nevidím, čo sa za ním skrýva.
„Nemusíš sa báť." Zasmeje sa. Ruku mi položí na chrbát a vedie ma. Ideme po malej vyšliapanej cestičke a keď prejdeme cez stromy, uvidím tú krásu.
Pozerám sa na jazero. Na fialovo-oranžové jazero, ktoré je tak krásne sfarbené vďaka slnku, ktoré práve zapadá za obzor. Popri jazeru sa nachádza čistý piesok a na druhej strane jazera sú domy. Teda, niečo ako chatky na rekreáciu, ale veľké ako priemerný rodinný dom.
„Nemala som tušenia, že je tu také krásne miesto." Prehovorím na Kiana. Začne kráčať po piesku k jazeru a ja ho nasledujem.
„Nie veľa ľudí o tomto mieste vie." Usmeje sa.
Zastavíme pri ohnisku, ktoré je obložené kameňmi a kúsok od neho Kian rozloží deku. Ani som si nevšimla, že ju zo sebou bral.
„Nech sa páči." Zasmeje sa a ukáže na deku. S chichotom si sadnem a pozorujem ako Kian zapaľuje ohnisko. Pri ohnisku je kopec nachystaného dreva, takže stačí to už iba zapáliť a oheň je na svete.
Neskôr večer tu bude pravdepodobne chladnejšie, takže oheň sa nám určite zíde. Môj tenký sveter a šaty ma moc nezahrejú.
Keď sa Kianovi podarí založiť oheň, ide späť za mnou a prisadne si.
„Ako si to tu našiel?"
Podoprie sa rukami a očami sleduje oheň. „Ani sám neviem. Ale odkedy som to tu objavil, chodím sem stále. Je tu pokoj, ticho a žiadne starosti."
„Človek ako ty má aj starosti?" uškrniem sa.
„Človek ako ja?" nechápavo na mňa pozrie.
„Myslím tým, že si mladý. Keď si porovnám teba a Sherry. Ste v rovnakom veku a ona teda žiadne starosti nemá, nič ju netrápi. Školu berie ako banalitu a kamarátov ako prioritu. Názorná ukážka je aj teraz, keď sa tri dni neukázala doma. Je to také veľké decko."
„Aha, takže aj ja som decko?" pozrie na mňa. Najskôr som myslela, že to zobral ako urážku, ale provokačný úsmev na jeho tvári naznačuje úplný opak.
„Možno? Neviem, nepoznám ťa, pán vždy vážny." Zasmejem sa.
„Takže možno?" Kianove telo sa začne približovať a ani sa nenazdám, jeho ruky zaútočia na moje boky. V momente si celá ľahnem na zem a snažím sa nejako brániť.
Šteklenie. Nie, prosím len šteklenie nie.
Nekontrolovateľne sa začnem mykať a popri tom smiať. Mám pocit, že som jedna z najšteklivejších osôb na svete.
„Prosím, stačí!" ledva vykríknem pomedzi smiech. Už ani dýchať nevládzem.
„Stále som pán vážny?" preruší šteklenie a spýta sa.
Keďže ledva dýcham, iba pokrútim hlavou a usmievam sa. Mám pocit, že mi vybehli aj slzy.
„No, veď preto." S hrdím úškrnom si tiež ľahne tesne vedľa mňa.
Potrebujem veru chvíľu na predýchanie.
Ja nič nehovorím, on nič nehovorí.
Len ležíme a pozeráme na nebo s úškrnom na našich tvárach.
Je to príjemné, taký pokoj. Naozaj mal pravdu, že tu žiadne starosti neexistujú. Pri pohľade na hviezdy nedokážem myslieť na nič. Akoby som bola v tranze a zamestnávajú všetky moje myšlienky.
Neviem, či prebehlo iba pár sekúnd alebo niekoľko minút, ale keď sa preberiem zo zasnívaného pohľadu, hlavu otočím doprava na Kiana. Zdá sa ,že aj on je tak zaujatý oblohou, ako som bola pred chvíľou ja.
Jeho dokonalý profil tváre ma fascinuje ešte viac ako modré nekonečno . Vlasy má rozhodené na všetky strany ako vždy a pokojný výraz.
Nedá sa nezachytiť môj intenzívny pohľad a Kian ho ucítil tiež. Celú pozornosť presunie na mňa a obaja hľadíme jeden druhému do očí.
Slnko je už úplne zapadnuté a jediné čo vidím v Kianových očiach, sú iskričky z ohňa. Tento krát nemá zamračené čelo. Jeho pohľad je jemný a na čele žiadna vráska. Na mojej tvári sa tiež určite odráža spokojný výraz.
Kian svoju ruku pomaly zdvihne a palcom sa jemne dotkne mojich pier. Prstom pokračuje po čeľusti až ku vlasom. Prameň vlasom mi odhrnie z tváre a hánkami ma pohladí po pokožke.
Chytím mu ruku, ktorá doteraz blúdila po mojej tvári a pohladím jeho hornú časť dlane, presne tam, kde má tetovanie ruže. Odtrhnem pohľad od jeho očí a zameriam sa na tetovanie.
„Čo to znamená?" Spýtam sa ho už po druhý krát. Prvý krát som vyzvedala, keď sme sedeli u Tariqa na záhrade, no nedozvedela som sa.
„Niekoho mi to pripomína." chrapľavým hlasom odpovie, no ďalej nepokračuje.
Pred tým, než sa ho stihnem spýtať koho, si ma privinie k sebe.
„Poď sem." Šepne a pritisne si ma k sebe. Hlavu si položím na jeho hruď.
Obaja pokojne ležíme a vychutnávame si prítomnosť toho druhého.
„Prečo slnečnica?" po chvíli sa spýta Kian a zodvihne slnečnicu, ktorá je položená vedľa neho.
„Pripomína mi leto. Keď uvidím slnečnicu, vidím slnko, smiech, nekonečné noci a ocka." Na chvíľu sa odmlčím. Viem, že Kian celkom nechápe, čo myslím, a tak pokračujem. „Zomrel pred tromi rokmi pri autonehode, o chvíľu to budú 4. Každé leto sa mne a mojim súrodencom venoval naplno, keďže celý rok pracoval a bol často na cestách." Zhlboka sa nadýchnem a privriem oči. „Vždy nám rád nosil domov kytice slnečníc." Šepnem. Nebudem plakať, už dávno neplačem. Na ocka spomíname s úsmevom, nikdy nie slzami, to je naše pravidlo.
„Chýba ti, ja viem." Šepne Kian a pohladí ma po chrbte.
„Chýba." Zdvihnem hlavu a s lesklých očami sa usmejem na Kiana.
Zrazu započujem pukanie a od ľaku sa v momente posadím a hľadám odkiaľ ide ten známy zvuk. Na oblohe sa objaví krásny farebný ohňostroj. Ide z jednej z chatiek a až sem počuť, ako ľudia na druhej strane výskajú a tlieskajú.
„Každý piatok o 9 tu púšťajú ohňostroj. Druhý nasleduje o pol noci." Započujem vedľa seba Kiana, ktorý sa taktiež posadil.
S radosťou v očiach pozriem naspäť na ohňostroj a kochám sa na toľkej kráse.
„Nádhera." Šepnem v úplnom úžase.
„Nádherná." Ozve sa Kian. Keď pozriem na neho, uvedomím si, že celý čas sleduje mňa. Keď sa začne približovať, viem, že teraz príde to, na čo čakám celý večer. Jeho bozky.
Zavriem oči a cítim na svojich perách mäkkosť. Kian neváha a jednu ruku položí na môj chrbát. Postupne sa posúvame dole, až si úplne hlavu položím na deku. S bozkami neprestávame a ja neustále cítim jeho vlhké pery.
Rukami chytím jeho tvár a jednou z nich prejdem na šiju. Jemne mu zaťahám za dlhé vlásky, čo na ňom zanechá odozvu, v podobe stlačenia mojich bokov.
Po chvíli preruším naše bozky a Kian si oprie čelo o to moje. Moje oči sú zatvorené a snažím sa nejako upokojiť svoje srdce, pretože čo chvíľa mi môže vyskočiť z hrude. O chvíľu ich otvorím a pohľady s Kianom sa nám stretnú. Hoc je tma a trocha svetla nám ide len z ohňa, Kianove žiariace oči mi navádzajú husiu kožu.
Sú také nádherné. On je tak nádherný!
Kian mi venuje ešte jeden jemný bozk a tento krát si on položí hlavu na môj trup. Neodolám a zaborím ruky do jeho vlasov. Jemne mu po nich prechádzam a viem, že sa to Kianovi páči, keď mu na tele nabehnú zimomriavky.
Po chvíli začneme preberať banality. Vyzvedá o mojej škole, rodine, záľubách , dokonca aj o mojom obľúbenom jedle.
„Už by som sa mala vrátiť." Postavím sa, keď na oblohe uvidím druhý ohňostroj. Mama sa o mňa už určite bojí a taktiež mi už určite aj volala. Mobil som si vypla, nechcela som, aby nás niečo rušilo.
Po ceste naspäť sa pár krát potknem kvôli mojej neschopnosti chodiť po tme, no Kianove ruky za sprievodu smiechu ma vždy udržia.
Pevne a bezpečne.
Ďakujem všetkým čitateľom, ktorý čítajú a zaujímajú sa o tento príbeh ♥ a hlavne čitateľke Never52, ktorá vždy zahlasuje za každú časť ♥ ani nevieš ako ma to poteší :)