Pohár, ktorý držím v ruke, položím na stôl pred sebou a postavím sa so zámerom, že nájdem kúpeľňu. Hneď prvé dvere vedľa schodiska do ktorých vstúpim, sú, prekvapivo, správny tip.
Pustím studenú vodu a namočím do nej moje horúce ruky. Priložím si ich k ešte horúcejším lícam. Ochladenie mi padne veľmi vhod.
Vrátim sa znovu do obývačky, no moje pôvodne miesto vedľa Kiana je už obsadené Annabel. Čo sa dalo čakať. Jednu ruku má na jeho kolene, no on nevyzerá, že by si to nejako všímal, no ani že by mu to vadilo. Rozpráva sa s Nathom a Annabel sa sem tam zapojí do ich rozhovoru. Kde je Sherry? Ako náhle si pomyslím na jej meno, objaví sa pri Nathanielovi. Nath je príliš zaneprázdnený ňou, takže už nevenuje Kianovi žiadnu pozornosť.
Zrazu sa s Kianom naše pohľady stretnú a postaví sa zo sedačky. Z džínsov vytiahne krabičku cigariet a nadvihne obočie.
Ako vždy hovorím, pozvanie na cigu sa neodmieta.
Za schodiskom sú presklené dvere vedúce do záhrady, ku ktorým nás Kian vedie. Posunutím ich otvorí a nechá má prejsť ako prvú. Na ľavej strane sa nachádza altánok so svetielkami a okolo neho sú vysadené kvety. Okrem toho tu nie je nič iné iba krásna, zarovnaná tráva pokrývajúca obrovský pozemok.
Chcem si sadnúť na betón, no trošku alkoholu mi udrie do hlavy a stratím rovnováhu. Ruky mi vyletia do vzduchu a vykríknem. To bol zlý pád.
Kianové ruky ma zachytia tesne pred zemou a jemne ma položí, aby som si sadla.
„V pohode?" spýta sa a sadne si vedľa mňa. Pozriem do zelených očí a začnem sa smiať. Samozrejme, že som musela spadnúť a spraviť si trapas. K môjmu smiechu sa pridá aj Kianov.
Krabička s cigaretami je položená medzi Kianom a mnou. Vytiahnem odtiaľ jednu cigaretu a pozriem na Kiana, ktorý ma v ruke zapaľovač.
„Môžem?" ukážem naň.
Namiesto toho aby mi ho podal, pokrúti koliečkom a vznikne oheň, ktorý priloží k mojej cigarete. Potiahnem si, aby sa mi cigareta rozpálila a pozriem na Kiana. Spodnú peru má medzi zubami a pohľad má zabodnutý na mne.
Zapaľovač položí na krabičku cigariet a potiahne si zo svojej, už do polovice vyfajčenej cigarety. Kolená ma skrčené a ruky položené na nich. Tetovanie s ružou mi už po stí krát pritiahlo pohľad. Zrejme nikdy sa mi ešte žiadne tetovanie nepáčilo tak veľmi ako toto. Ruža nie je moc originálne tetovanie, ale na chrbte dlane je to sexy. Až moc sexy.
„Má nejaký význam?" prehovorím do ticha a ukážem na jeho ruku. Rozprestrie ju pred seba a obaja na ňu pozeráme.
„Nie." Prehovorí potichu. V jeho hlase počuť náznak smútku, takže určite niečo pre neho znamená. Ale chápem, kto som ja aby mi hovoril osobné veci? Pozriem na jeho tvár, no viac sa ho na to nepýtam. Nemala som sa to pýtať vôbec.
Pozerá niekam do diaľky v záhrade. Chvíľu sedíme v tichosti a fajčíme. Ja stále prvú cigaretu, no Kian prešiel už na ďalšiu.
„Do riti!" zanadáva, čo ma prinúti znovu k nemu stočiť pohľad. Cez okno za nami pozerá dovnútra domu.
Vidím dobre?
Na druhej strane blikajú modré a červené svetlá a vnútri sa nachádzajú dvaja policajti.
S Kianom na seba obaja pozrieme. Ja so strachom v očiach a on s hnevom. Obaja vieme, že je to zlé. Ja ešte nemám 21, takže alkohol nepripadá do úvahy a hoc oni všetci sú už dospelí, tráva na stole určite nie je niečo, za čo ich policajti pochvália.
Nás si určite ešte nevšimli a budem rada, ak to tak aj zostane.
„Poď." Šepne Kian a potiahne ma za ruku. Skrčený prejde popod okná a ja ho nasledujem. Keď sa dostaneme na pravú stranu domu, potichu prejdeme až dopredu. Policajné auto je prázdne, kedže obidvaja policajti sú vo vnútri.
Obaja zvažujeme možnosti, čo robiť.
Pozerá na auto, ktoré je odparkované trošku ďalej. Kebyže tam prejdeme, nemyslím si, že policajti by si to všimli a zvuk auta by určite nezapočuli.
Zdá sa, že s Kianom sme mysleli presne na to isté, keď mi povedal, že ma na aute zavezie domov.
Taktiež má čierne auto ako Nath, ale o čosi vyššie. Pri nastupovaní sa snažíme byť obaja čo najtichšie a nebuchnúť prisilno s dverami.
„Zasratí susedia!" treskne po volante a rýchlo prefrčíme okolo domu.
Budú na nás nahnevaní? Nechcela som ich tam len tak nechať, ale čo by som mohla spraviť? Vôbec nič. Hlavne keď mám 17.
V aute nie sme ani 5 minút a už zastavujeme na kraji cesty, nechápavo pozriem na Kiana ako ťuká do telefónu. O chvíľu si priloží k uchu mobil a čaká. Stále na neho nechápavo pozerám.
„Na Stansovej ulici vykrádajú obchod, mali by ste tam niekoho poslať." Povie do telefónu a zloží. Keď otočí hlavu ku mne, všimne si môj pohľad.
„Ak budeme mať šťastie, tak do toho obchodu pošlú tých istých policajtov, čo sú u Tariqa, kedže je to iba pár domov odtiaľ. Dúfajme, že stihli schovať trávu a nechajú ich na pokoji." Povzdychne si a rukou si zájde do vlasov. „Kde bývaš?" spýta sa a pozrie na mňa. Nadiktujem mu adresu, no aj tak ho musím navigovať. Nie sme veľmi ďaleko od môjho bytu.
„Teraz zabočíš doľava a už iba rovno k poslednej budove." Vysvetľujem mu, pričom gestikulujem rukami ako blázon.
„Pozor!" nahlas vykríknem, keď nám do cesty vojde partia tínedžerov.
Kian rýchlo strhne volant na pravú stranu a silno zabrzdí. Milimeter ma delil od toho, aby som trafila hlavou do palubnej dosky.
Všade nastane ticho.
Rýchlo sa pozriem na Kiana, ktorý má hlavu opretú o sedadlo a na čele krv, ktorá je aj na volante. Rukami rýchlo prejdem na jeho krk a snažím sa nahmatať pulz. Je tam. V tom Kian otvorí oči a posadí sa rovno. Snaží sa zistiť, čo sa práve stalo. Raz pozrie na mňa a celú si ma premeria a raz na chlapcov pred autom. Ani nestihnem zaregistrovať a vychádza z auta za partiou, ktorá toto zavinila.
Som v totálnom šoku a tak iba sedím na sedadle a pozerám ako Kian chytí jedného z chalanov za bundu a strčí do neho. Panebože! Nikto z jeho kamarátov ho nebráni. Môžu mať asi 15 rokov a je tam aj zopár dievčat. Všetci držia v ruke fľaše s alkoholom.
Horko-ťažko, trasľavými rukami odopnem pás a otvorím dvere. Rozbehnem sa za nimi a chytím Kiana sa ruku. Snažím sa ho zastaviť.
„Ty zasran! Vieš, čo si mohol spôsobiť?" stojí pred bezbranným chlapcom, ktorý na neho vyplašene pozerá. Po tomto určite vytriezvie. Ostatní sa držia na boku a iba to sledujú.
„Prepáčte ja....nevidel som." Kokce a posúva sa do zadu.
„Tak ty si nevidel!?" naštvane vykríkne Kian a prejde k nemu ešte bližšie.
„Kian!" Zakričím na neho, čím si získam jeho pozornosť. V očiach vidím pohľad, ktorým sa dá zabíjať. Krv z čela mu steká po jednej strane, no vôbec tomu nevenuje pozornosť.
Prejdem k nemu a ťahám ho za ruku.
„Prosím ťa, poďme." Hlas sa mi zlomí a mám pocit, akoby som chcela plakať, no som tak šokovaná, že žiadne slzy nejdú. Iba vyplašene hlásim na scenériu predomnou.
Kian hodí na, už polo opitú, partiu posledný nahnevaný pohľad a obaja sa vraciame k autu. Mne samozrejme trvá trošku dlhšie kým nasadnem, ako Kianovi, keďže moje trasľavé ruky nespolupracujú.
Obaja potichu sedíme v aute. Pozriem na Kiana, ako drží volant v rukách a nič nerobí. O chvíľu sa ako keby spamätá a zapne motor. Vráti sa naspäť na cestu a pokračuje rovno k môjmu paneláku.
„Kian." Prehovorím, keď zastaví pri vchode. „Musíš ísť do nemocnice."
„To nie je treba." Protestuje.
„Nehraj sa na machra a poď do nemocnice. Pôjdem s tebou." Trošku zvýšim hlas, ale nepotrebujem kričať. Aj bez toho je tu dosť stresu z mojej strany.
„Povedal som, že nejdem!" Skríkne a treskne do volantu. O chvíľu si zrejme uvedomí ,že na mňa kričí bezdôvodne a pohľad v očiach sa mu zjemní.
„Prepáč. Som len naštvaný. Tí zasrani si neuvedomujú, čo všetko sa mohlo stať." Hovorí tento krát už pokojnejšie.
Povzdychnem si a prikývnem. Otvorí svoje dvere a prejde k tým mojim. Otvorí aj tie a podá mi ruku. Zrejme si všimol, aká som vystrašená, a tak so mnou prejde až k vchodu.
„Keď už nechceš ísť do nemocnice, poď aspoň hore, nech ti to môžem trochu ošetriť a očistiť tú krv." Hlas mám stále slabý.
„To vážne nie je treba."
„Kian! Nemôžeš takto šoférovať. Čo ak po ceste odpadneš alebo čo? Nikdy nevieš, čo sa za tým skrýva." na takíto veci som naozaj háklivá.
„Neopadnem." Zasmeje sa.
„Nesmej sa tomu, to nemôžeš vedieť." Rukami objímem svoje telo a pozriem mu do očí.
„Som v pohode." Chytí moje paže a jeme ma po nich pošúcha. „Ty si okej?" znovu sa uisťuje.
Zamračím sa na neho. „Budem okej, keď si budem istá, že ti nič nie je. Nechcem ťa mať na svedomí."
„No dobre." Porazenecky si povzdychne, keď môj pohľad je čoraz horší a horší. Zamkne na diaľku auto a spoločne vyjdeme hore.