Vystupujem z autobusu a spolu s ďalšími desiatkami študentov prechádzam po chodníku k hlavnému vchodu. Vidím, že nie len ja idem do školy tým najpomalším tempom, aké je vôbec možné.
Keď prekonám školskú chodbu, zastavím sa pri svojej skrinke a vytiahnem z nej učebnicu literatúry.
Do triedy vstúpim ešte pred zvonením a posadím sa do zadnej lavice. Je tu iba zopár študentov, no akonáhle zazvoní, celá trieda sa naplní a hneď za nimi ide aj učiteľ.
Nemôžem povedať, že by som sa na tejto hodine nudila, pretože literatúra je jeden z tých šťastlivých predmetov, ktoré mám rada. Niektoré diela majú naozaj niečo do seba a keď pochopíte ich skrytú podstatu, začnú predstavovať niečo viac, ako len obyčajnú knihu. Avšak, kvôli mojej lenivosti neexcelujem ani z môjho obľúbeného predmetu.
Sedím za stolom v školskej jedálni a hádžem do seba šalát. Nič lepšie na výber nemali. Hádam to zachráni aspoň tá Cola.
„Môžem si prisadnúť?" Predo mnou stojí dievča s odfarbenými vlasmi, ktoré sú momentálne platinového nádychu. Vždy sa mi to páčilo, no nemala som dostatočnú guráž na to, aby som sa tak prefarbila. V ruke drží tácku s takým istým jedlom ako mám ja, a na tvári má taktiež rovnako znechutený výraz.
Rukou ukážem na voľné miesto predo mnou a ona sa posadí. Na pleciach má prehodenú koženú bundu rockového štýlu a na hlave veľké okuliare.
Stavím sa, že aj na mojej tvári je taký otrávený výraz ako na jej.
Hoc sa snažím zjesť z toho obedu aspoň niečo, pretože môj žalúdok si to pýta, nechcem skončiť s hlavou v záchode.
„Úžasný obed, všakže?" zasmeje sa dievča naproti. S úsmevom na perách prikývnem a finálne položím lyžičku.
„Vzdávam to, je to odporné." Pokrútim hlavou a pozriem na ňu.
„Ja som Vivien." Predstaví sa a načiahne cez stôl ruku.
„Bianca." nezaujato jej podám tú moju a stihnem si všimnúť naše rovnaké farby nechtov.
„Ideš na dejepis, všakže?" Postaví od stola naraz so mnou a zladí naše kroky. Položím tácku naspäť na pult a spoločne odchádzame z jedálne. Ako vie, že mám dejepis? Sme nebodaj spolu v triede? A prečo sa zrazu ku mne pridala? Vyzerám snáď, že potrebujem doprovod?
„Sme spolu v triede." Povie, ako keby mi čítala myšlienky.
Hodina dejepisu nie je zas až taká hrozná. Dejepis nepatrí medzi tie najhoršie predmety, ale priveľa mien a rokov mi niekedy robí dosť problémy. Do lavice vedľa mňa sa posadila Vivien a momentálne nepočujem nič iné, ako bzučanie jej mobilu. Je to dosť otravné. Hlavu mám podopretú dlaňou a sledujem raz učiteľa ako vysvetľuje vojnu, raz Vivien a jej úškrny na správy, predpokladám že od jej frajera, raz znudenú blondínu ako sa fotí na mobile a raz neznámeho chlapca, ktorý spí na lavici v podobe supermana. Keď sa nad tým tak zamyslím, netuším, s kým chodím do triedy. Neviem meno takmer ani jedného z nich. Pár mi je ich povedomých a teraz poznám Vivien, teda, poznám ako poznám, ale od kedy som tu, s nikým iným som sa nebavila. Nie, že by mi to chýbalo.
Akonáhle zazvoní na koniec hodiny, v priebehu minúty je trieda prázdna. Pobalím sa, zamierim ku skrinke a rovnou čiarou domov. Keď započujem volanie môjho mena, automaticky sa otočím.
„Nejdeš si zapáliť?" Pribehne ku mne šedovlasá Vivien a nasadzuje si na oči veľké slnečné okuliare. Zrejme chodievam fajčiť na zlé miesto, pretože nikdy som žiadneho študenta nevidela si zapáliť. Myslela som, že niekde objavím to tajne fajčiarske miesto, no nič také sa nestalo, ako keby boli všetci svätí alebo čo.
„Kľudne."
Akonáhle už nie sme na školskom pozemku, Vivien vytiahne z kabelky cigarety a ponúkne aj mne. Pokrútim hlavou a vytiahnem z tašky svoje Marlborky.
„Zrejme si tu nová, keďže pred tým som ťa tu nezaregistrovala." Zdvihne si okuliare na hlavu, ako mala pred tým, a potiahne si z cigarety.
„Som tu ešte len mesiac." Jednoducho odvetím. Vydýchnem dym a znovu si potiahnem.
„Idem si kúpiť kávu, tu je kaviareň na každom kroku. Chceš sa pridať?" Ukáže na ľavú stranu smerom na ihrisko a pohne sa do kroku.
„Nie, ďakujem. Za 15 minút mi ide autobus." Odpoviem.
„Ja viem, idem na ten istý. Je to naozaj iba kúsok." Snaží sa ma presvedčiť. Zahodím cigaretu na zem a krabičku schovám do bundy. Vivien na rozdiel odo mňa vytiahne ďalšiu cigaretu a zapáli si aj tú.
Prechádzame okolo ihriska, kde sa momentálne trénuje futbal. Spoznám zopár chlapcov z našej triedy ale ostatní vyzerajú byť starší.
„Vivien!" Ozve sa chlapčenský hlas z ihriska.
„Kriste." Zamrmle Vivien popod nos.
„Netvár sa, že ma nevidíš." Pribehne k nám krátkovlasý brunet ,čo najbližšie ako mu to plot dovoľuje. Dokonca sa naň nalepí svojim telom. „Čo som ti povedal o tom fajčení?" Znovu sa k nej prihovorí, no celý čas rozpráva s úsmevom na perách.
„Aj ja ťa ľúbim, bratček." ironicky sa naňho usmeje a pridá do kroku. Zachichocem sa a obzriem sa za brunetom. Zdvihne ruku na znak pozdravu, no Vivien sa nepozerá. Ignoruje ho. Odkývam mu teda ja a znovu sa pozerám pred seba, aby som náhodou nenarazila do stĺpu. Pri mojom šťastí je to veľmi pravdepodobné.
„To bol môj brat, keby si chcela vedieť. Adam. Neskutočne otravný."
Hneď ako to dopovie, uvidím niekoľko metrov pred nami malú kaviareň. Zopár ľudí sedí vonku s kávou a cigaretkou v ruke a vo vnútri je tiež pár stolov obsadených.
„Akú piješ kávu?"
„Dám si latte." Odpoviem a venujem jej malý úsmev.
Prejdem k pultu a počkám tam spolu s Vivien. Vyzerá to tu ako typická útulná kaviareň. Veci zariadené do hneda , mahagónový nábytok, príjemná vôňa.
„Prosím, dva krát latte."
„Ja si to zaplatím." Snažím sa jej protirečiť, keď vidím ako vyťahuje bankovku a pokladá ju na pult.
„Prestaň, prosím ťa." Vivien pretočí očami a podáva mi kávu. "Ty ma pozveš nabudúce."
O moment neskôr vychádzame aj s umelými pohármi von ku zástavke.
*
Akonáhle otvorím dvere od bytu, na nohy mi skočí malá hnedá guľa.
„Sparkyyy." Odložím si kabát a vezmem ho na ruky. Škrabkanie za ušami má mimoriadne rád.
Doma ešte nikto nie je. Mama s Alaricom prídu asi o hodinu a Sherry ako vždy, až večer.
Prejdem do izby a položím Sparkyho na zem. Tašku hodím na stoličku, kde mám momentálne plno oblečenia a vyzlečiem si tričko spolu s džínami. Samozrejme, že aj tie hodím na preplnenú stoličku. Zanadávam, keď sa mi odtiaľ zošuchne pár kusov oblečenia, no neurobím s tým nič iné, len to položím naspať na stolicu. Áno, som lenivá, ja viem.
Hodím na seba pyžamové nohavice a biele veľké tričko. Hlad ma prinúti spraviť si omeletu a s plným tanierom si sadnem k telke, v ktorej práve beží Doktor House.
*
„Idem do knižnice." Prejdem okolo mami, ktorá pečie nejakú dobrotku. Má na sebe ružovú zásteru, ktorá mi vždy pripomenie, ako sa s ocom obdarúvali bozkami v našom bývalom dome, kým sa venovala svojmu pečeniu. Hoc je mamina vždy optimistická a veľmi milá osoba, viem, že nikdy nebude kompletne šťastná bez oca. Neviem si predstaviť, že by randila s niekým novým. Je vidieť v jej očiach, že jej chýba po boku jej druhá polovica.
„Že si môžem požičať tvoje auto?" Prejdem k nej a nenápadne sa k nej pritúlim. Veľmi, ale naozaj veľmi dúfam ,že ju to obmäkčí.
„Tieto tvoje triky poznám." Prehovorí. „Ale fungujú veľmi dobre." Obe sa zasmejeme a ja jej dám bozk na líce.
Z botníka schmatnem kľúče a zbehnem po schodoch dolu. Stmieva sa, no ja rada jazdím podvečer.
V knižnici nie je priveľa ľudí. Je tu pokoj, ticho a poloprázdno.
Riadim sa podľa abecedy a snažím sa nájsť Janu Eyre-ovú. Čítanie kníh na literatúru neberie asi nik vážne, ale ja rada čítam a na túto knihu sa až priveľmi teším.
Konečne prejdem do správneho radu a dúfam ,že ma oči nesklamú a všimnem si, kde sa nachádza.
Charlotte Brönte.
Mám to. Svieti na mňa z horného regálu, no pred tým ako sa stihnem po ňu načiahnuť sa mi pred tvár dostane iná ruka. Jediné čo vidím je, ako si z regálu berie knihu Jane Eyre, po ktorú som sa práve načahovala ja. Seriózne?!
Vedľa mňa stoji krátkovlasý chlapec. Je to presne ten z ihriska. Vivienin brat.
„To si robíš srandu!" Naštvane na neho pozriem a potom na knihu.
Keď si uvedomí túto situáciu a môj výraz tváre, začne sa smiať. Preboha sme v knižnici, nech je ticho.
„Pokoj. Máš tam ďalšie 4 knihy." Ukáže na poličku a uchechtne sa. Zamračím sa na neho, no on sa len usmeje. Ešte pred tým, než sa stihnem po jednu z nich načiahnuť, spraví to namiesto mňa on. Podáva mi knihu do ruky a jeho modré oči sa vpíjajú do mojich tmavých.
„My sa už poznáme, všakže?" Prehovorí. Zrejme by bolo lepšie, keby som už išla.
„Nepoznáme." Odpoviem. Keby mám tvrdiť o každom človeku, ktorého som raz v živote videla, že ho poznám, tak by som mala známosti aj na druhom konci sveta.
„Si kamarátka mojej sestry, Vivien. Mám pravdu?"
„To neznamená ,že sa poznáme." Odpoviem chladne. Nemyslím si ,že som s Vivien kamarátka. Iba sme sa raz rozprávali, to z nás nerobí kamarátky.
„V tom prípade, ja som Adam." Načiahne ku mne ruku. Na ruke má strieborné hodinky, ktorých lesk okamžite zachytil môj pohľad. Vyzerajú draho. On Celý vyzerá byť drahý. Až moc.
Ruku naspäť nepodám. Jediné čo urobím je nadvihnutie obočia.
„V poriadku." Znovu sa zasmeje a stiahne ruku dolu k telu.
„Maj sa." Otočím sa ešte pred tým, než tu stihne nastať trápne ticho.
Prejdem k pani za pultom, aby mi zapísala knihu a mierim domov.
*
Znovu literatúra. Film, ktorý nám práve púšťa profesor, ma nezaujal tak ,ako by si to on želal. Hoc na Jane Eyre mám ešte dosť času, môžem čítaním aspoň zabiť hodinu.
Otvorím knihu na začiatku a pustím sa do čítania.
Tresknutie dverí ma vyruší a zrak presuniem ku dievčaťu s platinovými vlasmi. Prejde k profesorovi a predpokladám, že sa mu ospravedlňuje za neskorý príchod. Má šťastie, že tento profesor nie je taký prísny. Nechápem tých, ktorí mi nedovolia ani vysvetliť prečo meškám a hneď ma vyhodia z triedy. Veľmi múdre.
Obzerá sa po triede a hoc je v prvých dvoch ľaviciach voľno, keď zbadá prázdne miesto vedľa mňa, prisadne si.
„Mám sa pýtať dôvod tvojho neskorého príchodu alebo ten cucflek hovorí za všetko?" Šepnem, aby ma nikto nepočul, a taktiež aby som nerušila študentov zažraných do filmu. Je tu ale vôbec niekto, kto to pozerá?
Vivien sa chytí za fialové miesto na krku a zahanbene sa usmeje. No, nemyslím si, že je zahanbená. Prešiel týždeň odkedy sme sa začali intenzívnejšie baviť. Teda chodievame spolu po škole na cigu, na obed a na niektorých predmetoch mi robí spoločníčku.
To dievča ja takmer úplne bez hanby. Bláznivé. Tiež mi nezabudla povedať koho na tejto škole neznáša a môžem povedať, že je tých ľudí dosť.
„To teraz nebudeme preberať." Pozrie na mňa pohľadom vpíjajúcim sa až do duše.
„Ako chceš." Jednoducho odpoviem. Uškrniem sa. Nevidela som ju so žiadnym chalanom v škole, no popravde, nevšímam si tu nikoho, ani Vivien, keď nie je so mnou.
„A ty, mladá dáma. Hráš sa na nedostupnú?" prehovorí na mňa.
Čo?
Začudovane zdvihnem obočie. Na tvári má pobavený výraz, takže zase to bude iba nejaký jej vtip. „Adam mi hovoril, ako ste sa stretli v knižnici. Ako dobrý bratček mi po ceste vyzdvihol knihu do školy a kohože tam nestretol? Jeho platonickú lásku." Hovorí potichu, aby nás náhodou učiteľ nevyhodil z triedy.
Nedá mi to a zasmejem sa.
„O čom to zase hovoríš?" podopriem si hlavu a sledujem ju.
„Drsnáčka Bianca sa odmietla predstaviť." Vybuchne do smiechu. „Mohla si mu aspoň podať ruku. Teraz mi ho je celkom ľúto, lebo naozaj sa mu páčiš." Dá sa do takej istej polohy ako ja.
„Preboha, sníva sa ti? Ani poriadne neviem, kto to je, veď to bolo prvý krát, čo sme sa stretli."
„Teraz raníš moje city. Naozaj. Je školský futbalista, to by si mohla vedieť. A hlavne môj brat." Hovorí stále s humorom v hlase. Ten jej akože dotknutý výraz zahrala veľmi amatérsky.
„Vieš, že o ľudí v škole sa absolútne nezaujímam. Ale stále nechápem, prečo by som mala byť jeho platonická láska."
„Nemala som ti to hovoriť, Adam ma zabije." Zahryzne si do pery. „Ale jebať, poviem ti to. Jednoducho, odkedy si prišla na túto školu sa mu páčiš a ževraj ste sa stretli už viac krát, ale tak ako vidím, ty si ho nezaregistrovala." Vyvalím na ňu oči. Čo prosím? „Ale akože o tom nevieš, ok?"
Kývnem hlavou.
Stretli sme sa viac krát? To vážne? Vôbec nechápem tomu nonsensu, čo mi práve hovorí, no všimla som si, že Vivien rada veci zveličuje, a toto môže byt jeden z tých prípadov.
Zvláštne. Ani sa nepoznáme a ževraj platonická láska.
Ahojte moji ♥ dúfam že sa vám časť páčila a prosím zanechajte názor v komentári ♥