Mladý chalan, Jung Hoseok, sa vždy rád vyrozpráva. Toto je jeden z jeho príbehov. Patrí medzi tých miláčikov, čo sú všetkými obľúbený. Je populárny, talentovaný, veľmi priateľský.
Za jeho takmer dokonalosť skrýva pred svetom len jednu jedinú vec.
...
Opätovne som sa dnes nezmýlil v mojom predpoklade a sedel som nad tou fyzikou ako balamut. Písací stolík som mal zahádzaný knihami a kalkulačkou a počmáranými papiermi a neviem čím ešte. Samozrejme som tam mal notebook a na ňom otvorený chat s Nari a Taem. Ten neodpisoval už, tak typujem že ho vyplo a Nari sa zase drvila literatúru, ku ktorej som sa ešte nedostal. Vlastne neviem, prečo tu riešim príklady, čo mám mať na stredu, keď zajtra ma čaká test z blbej kórejčiny.
Fyzika ma však trápila viac ako blbiny, ktoré si len zapamätám, zajtra načarbem do testu a potom doživotne zabudnem. Toto som musel vypočítať a premýšľať pri tom. Tri príklady z termodynamiky, z toho dva som síce vypočítal, no tie...výsledky. Neviem. Neprišli mi moc pravdepodobné. Keď som to vypočítal na tretí krát a na tretí krát som dostal iný výsledok...myslel som, že ma už pojebe na tejto planéte! Zúfalo som spustil hlavu a nechtiac si ju treskol o stôl. Au! S nadávkou som si šúchal čelo a otočil sa za cvaknutím jazýčka dverí.
„Zlatko, ty sa ešte učíš?" mamina prstami objímajúc kraj bledých dverí, vykúkala na mňa, „je pol jedenástej." „To už?!" vyblafol som na ňu a kukol na roh displeja na notebooku. Fakt som ten čas nevidel, i keď to mám pred nosom? Tak to sa nedivím, že Tae drichme. „Mali sme ísť skôr od Parkovcov," zamrzene povedala a vošla do miestnosti, „čo sa učíš?" „Fyziku, príklady robím. Ale spomenul som si, že zajtra píšeme...tak sa ešte idem učiť kórejčinu." Založila si ruky v bok a to som už tušil, aký druh intonácie z nej pôjde: „Mal si si spraviť povinnosti skôr, ako na poslednú chvíľu." „Ja viem, mami. Prepáč. Tento víkend bol úplne iný, ako som čakal." „Dlho neponocuj," prehrabla mi vlasy a dala sa na odchod. Stískala už kľučku, kedy som ju zastavil: „Mami?" „Čo?" „Páči...páči sa ti Nari?" „Je veľmi sympatická." „Nič viac?" Ušiel jej malý smiech: „Zlatko, ešte som sa s ňou poriadne ani nerozprávala. Je pekná a určite sa teraz učí, tak by si sa mal aj ty. Dobrú noc." „Aj tebe, mami." „A neponocuj," zdôraznila po druhé a vytratila sa. Heh. To nemôžem sľúbiť.
Povzdychol som si nahlas. Prvé dve úlohy by mali byť principiálne podobné, no aj tak mi výsledky prišli divné, tak som dal šancu tretiemu príkladu. No žiaľ ma to odpálilo na toľko, že som sa cítil ako úplný mentál. Bol som znechutený sám zo seba. Cítil som sa fakt ako nejaký dement. Namjoon ani Nari by isto nemali problém niečo také vypočítať, keby mali fyziku. Oprel som sa do stoličky a stisol si koreň nosa. Mal by som sa kuknúť do kórejčiny. Radšej. Otvoril som oči a stolná lampa ma trocha oslepila. Natiahol som sa po biele slúchadla, zapojil ich do notebooku a pustil si do uší Kanye Westa a jeho Good Life. Zavrel som oči a hlavou som pomaly kýval do rytmu. Ten príjemný beat vlieval do žíl kľud a lepšiu náladu, až som na moment prestal vnímať. Začala ďalšia skladba od neho a ja som sa nahol nad fyziku. S čistejšou mysľou som sa znova na to vrhol...
...a dopadlo to úplne rovnako. Hodil som pero o stenu, ktoré zanechalo po sebe nebadateľný otlačok v omietke. Ja sa na to môžem fakt vysrať. Nespravím to dnes a nespravím to ani zajtra. Viem, ako to so mnou dopadá. Stuhli mi sánky od zlosti, kedy mi blyslo v mysli určité riešenie. S prekríženými rukami u hrude som zrak opatrne z neurčitého miesta v izbe premiestnil na monitor počítača. Chvíľu mi trvalo, než som sa odhodlal položiť prsty na klávesnicu. Zadržal som dych, píšuc správu osobe...ktorá istotne bude vedieť, ako to vypočítať...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
