Môžem ťa rozosmiať?

마흔넷. 44

„...počuj, Hobi."
„Hm?"
„Len som sa chcel opýtať či...sme v pohode..."
„Sme, Tae. Prečo by sme nemali byť?"
„Vieš...vtedy pri obede, si vyzeral že mi chceš rozbiť hubu."
„Priznávam, že som trocha aj chcel."
Čakal som nejakú odpoveď, no ticho medzi nami vyplňoval len song od Jacksona Wanga. There's a hundred ways to leave a lover...Leave a lover, leave a lover...
„Nič mi nepovieš na to?" vyprskol som po odznení refrénu, ktorý ma vždy chytí.
Tae na mňa vyštekol s rovnakým tónom, ba až horším: „A čo ti na to mám povedať?! Pojebal som to! Viem! Jebe to do mňa z každej strany. Každý deň sa Jimin v triede na mňa díva ako na vraha. Na nás všetkých..."
Znechutene prstom zdvihol páčku a smerovka začala tikať. Zabočili sme na hlavnú cestu a mlčky to zaparkovali pred obchodný dom. Keď Tae vypol motor, ostalo medzi nami husté ticho. Obrátili sme tváre od seba a radšej sledovali vonkajšok. Obloha sa tmavila, rovnako ako moja nálada.

Nechcel som s ním byť za zlé. Verím tomu, že ho to mrzí... ale keby mal vtedy o štipku rozumu navyše, tak by to ani nedopustil. A myslím, že to ma na tom štve najviac. Tae je chalan s dobrým srdcom, tak prečo? Jimin nič nikomu neurobil. Len prišiel do školy a existoval. Ak si spomínate... sedeli sme u obedu, kedy som videl Jimina prvý krát. Vošiel do jedálne, mal vtedy oblekové nohavice a zakasanú snehovú košeľu...milá pani mu vydávala obed, kedy mu spadol obrúsok a on zdvíhajúc sa poň, si udrel hlavu o nerezový výdajný pult. Tae od smiechu sa krčil v stoličke a ja mám nervy vždy, keď si toto vybavím v hlave.
Obzrel som sa aj teraz za ním so stvrdnutými sánkami. Byť na neho nahnevaný mi prišlo absurdné, no zároveň oprávnené. Našťastie toto netrvalo dlho, kedy sa po krátkych minútach Namjoon s Nari nahrnuli do auta.

Natiahol som ruku k nej a ona si ju úsmevom pritúlila k lícu.
„Začína sa akosi zmrákať," poznamenal nezvyčajne Tae, „už čakám, že Seokjin dôjde, tak to bude samé och, ale dnes je škaredé počasie."
Zozadu sa ozvalo pobavené hmknutie od Namjoona a ja som sa pohmýril na sedačke spolujazdca, aby som lepšie videl na nich dozadu. Nestihol som ale položiť žiadnu otázku.
„Takže! Vzali sme aj nejaké rameny, čipsy a mochi," Nari nakukla do bielej igelitky a vyškerila sa na mňa.
Namjoon vehementne ukázal prstom: „A aj soju."
„Piči a ja zas nebééém mocť," zaplakal Tae a uviedol mercedes do pohybu, „to nemyslíte vážne? Kokoci, nabudúce šoféruje niekto iný."
„Neboj sa," Nari sa zvonivo zasmiala, „aj tebe sme niečo kúpili. Pozri, gongchu."
On sa letmo obzrel za seba a začal hundrať popod nos: „Boha, tak oni si budú soju piť a ja jak decko čaj...jebem tento systém."
Tae pobavil auto svojim nadávaním a keď stíchol, Nari začala prednášku o procese odfarbovania a farbenia vlasov, ktorý dnes Namjoon podstúpi. Popravde som si dovtedy myslel, že slovo odfarbiť a nafarbiť znamená to isté. Odpoveď? Nie, nie neznamená.

Kým Nari vyrozprávala pre mňa komplikovaný proces zahrňujúci odfarbovací prášok, nejaký fialový šampón a neviem čo všetko, tak sme zaparkovali pred Nariným panelákom. Spustil sa prudký dážď, tak sme z auta leteli ako sa len dalo, no i tak sme stihli zmoknúť. Navlhnutý sme sa natlačili do studeného výťahu, Tae samozrejme musel robiť selfie v zrkadle a tak sme sa hihúňajúc jak puberťáci, ktorými bohužiaľ sme, vypratali z úzkeho priestoru do Narinho bytu. Maličkú chvíľu, než odomkla dvere som mal obavy, či nebude jej mama nejakým zázrakom doma. Bola to avšak len moja bujná predstavivosť a za nedlho nám cez spotify na telke hrala hudba, na stole sme mali krevetové čipsy, otvorené zelené sklenené fľaše a porozkladané kadernícke pomôcky. Namjoon si česal vlasy a Nari mixovala v čiernej plastovej miske niečo, čo vypúšťalo do obývačky amoniakový smrad. Fuj. Museli sme rozčapiť okno, lebo nás z toho dusilo. Neviem čo sa do týchto vecí dáva, ale musí to byť agresívna chémia.